Klepplová sa na portáli SME zamýšľa nad tým, ako ďaleko sú ľudia ochotní zájsť pri ignorácii problémov s utečencami. „Mohlo by sa zdať, že ide len o zlú komunikáciu v komplikovaných situáciách, keď jedna strana zavrie hranicu a druhá nevie regulovať príjazd autobusov,“ píše Klepplová. Podľa nej sú však niektoré opatrenia jednotlivých štátov mierené zámerne proti utečencom. „To, že ide o zámer, možno odčítať z jednotlivých rozhodnutí zodpovedných orgánov – nevydať povolenie na pôsobenie lekárov, vydávať zmätočné nariadenia, akú stravu možno podávať či zastavovať autobusy dva kilometre pred prechodom, takže utečenci musia kráčať hore kopcom,“ konštatuje.
Najviac zarážajúca je podľa Klepplovej situácia na hraničných prechodoch, kde je najviac vidieť neochota pomáhať utečencom prichádzajúcim do Európy. „Človeka, ktorý navštívi miesta hraničných prechodov, určite zarazí, že spoločnosti, ktoré vedia zorganizovať megafestivaly, veľtrhy, beer festy a zvládajú demonštrácie, zrazu si nevedia pomôcť s tisíckami ľudí,“ pozastavuje sa vo svojom komentári vyštudovaná dramaturgička a scenáristka.
Situácia v niektorých utečeneckých centrách v Európe pripomína veľmi neutešený obraz chudobných štvrtí. Často chýbajú základné potreby, jedlo je podľa utečencov nevyhovujúce rovnako ako ubytovanie. Deti nemajú kam chodiť do škôl a návštevy psychológov zostali v niektorých zariadeniach len na papieri. Veľa pomoci poskytnú práve dobrovoľníci. „Armády, požiarnici či lekári, ktorí vedia zasiahnuť v prípade povodní či zemetrasenia chýbajú a organizácie sa ujímajú ľudia so skúsenosťou táborových vedúcich, z kancelárií mimovládok či decká prichádzajúce počas prázdnin,“ dodáva Klepplová.
- Reklama -
