Pán docent, čo očakávate od roku 2017? Podľa mnohých analýz a komentárov pôjde o ešte búrlivejší rok, než bol ten predchádzajúci. Bude to podľa vás tak? Čoho by sme sa tento rok mali najviac obávať alebo čo s nádejou očakávať? Dôjde k nejakým skutočne hlbším zmenám?
Pozrite sa, predovšetkým rok ako časové obdobie v tejto súvislosti nič neznamená. Je to len náš kultúrny konštrukt, aj ten inak vnímajú Číňania, hinduisti, židia či iné skupiny obyvateľov zeme. Je potrebné si uvedomiť, že nie sme svedkami bežnej krízy, ale civilizačného zlomu, ktorý sa môže prejavovať vo forme úpadku a turbulencií aj niekoľko desaťročí. Pred dvadsiatimi rokmi sme na jednom z bytových seminárov v bratislavskom byte Egona Bondyho uvažovali o tom, dokedy to neoliberálny systém globálneho kapitalizmu vydrží. Egon predpokladal dvadsať rokov, ja tridsať. Obaja sme však nemysleli na finančnú krízu, ktorá sa objavila v roku 2008, ale na totálny kolaps systému sprevádzaný globálnym konfliktom.
Rok 2017 zdedí mnoho nevyriešených problémov a vyrobí si problémy nové, ale v zásade je to len súčasť pokračujúceho trendu, keď môžete mať občas pocit, že situácia sa mierne zlepšuje, ale potom sa prepadnete ešte hlbšie. To nie sú sprievodné znaky ekonomickej krízy, ale prevratných civilizačných zmien, pri ktorých sa znaky novej éry môžu spočiatku prejavovať veľmi rozpačito, často vo forme subkultúry. Je nevyhnutné precitnúť z ilúzie, že žijeme v demokratickej spoločnosti, a plne si uvedomiť, k čomu tu dochádza. Mocenské elity sa nám snažia nahovoriť, že delenie na pravicu a ľavicu je už zastarané, že dnes prebieha boj medzi konzervatívnymi a progresívnymi silami, ale to je hlúposť. Aj ja síce považujem čisto pravo-ľavé delenie za zjednodušené, pretože v súčasnosti sa človek rozhoduje na základe oveľa pestrejšej škály identít, ktorá vytvára ich rôznorodé kombinácie, ale delenie na ekonomickú pravicu a ľavicu nielenže nie je prekonané, ale prehlbuje sa.
To podstatné, k čomu tu dochádza, je boj o udržanie moci víťazov neoliberálnej globalizácie nad porazenými. Mocenské elity sa snažia stále agresívnejšie obmedziť demokratickú kontrolu ich vlastného rozhodovania a pomáhajú im v tom skorumpovaní politici, súdy, médiá a rôzne politické think-tanky – nátlakové skupiny, ktoré nikoho nereprezentujú (nanajvýš svojich sponzorov), ale napriek tomu sa nazývajú občianskymi združeniami a sú mediálnymi odchovancami. K tomu však musím dodať, že je veľmi dôležité neopakovať chyby slovenského premiéra a českého prezidenta, ktorí hádžu všetky mimovládne organizácie do jedného vreca – je to veľmi urážlivé, pretože väčšina mimovládok robí záslužnú prácu v prospech občanov často na dobrovoľnej báze. Takže rok 2016 sa z pohľadu brexitu a zvolenia Donalda Trumpa môže zdať rokom revolty, ale rok 2017 rozhodujúci nebude.
Vlaňajší rok sa neskončil úplne najlepšie. Vražda ruského veľvyslanca v Turecku, teroristický útok v Berlíne, na Silvestra ďalší útok v Istanbule. Ku všetkým trom zločinom sa prihlásil tzv. Islamský štát. Zatiaľ sa zdá, že sa teroru účinne brániť nedokážeme. Máme si zvykať, že to bude súčasťou našich životov?
Terorizmus bol vždy do istej miery súčasťou našich životov. Rozdiel je v tom, že kedysi sa terčom útokov nestávali civilisti – a ten zlom nenastal pádom Dvojičiek v New Yorku, ale už v marci 1995 pri útoku sekty Óm šinrikjó nervovým plynom sarín v tokijskom metre, pri ktorom zahynulo 13 ľudí a tisíce sa zranili. Dôležité je uvedomiť si, že s terorizmom je to ako s drogovou kriminalitou – nemôžete ho zničiť, len potlačiť. A nepotlačíte ho tým, že sa sústredíte na jeho prejavy, ale na jeho príčiny. Je potrebné ísť k zdroju, a tým sú konflikty v súčasnom svete. Nielen politické, ale aj ekonomické. Nemôžeme bojovať proti terorizmu v Európe a nechať rozvrátenú severnú Afriku, Blízky východ a Strednú Áziu, to jednoducho nejde.
Ďalšou chybou je, že ľudí zbytočne strašíte. Robíme z každého teroristického útoku mediálne divadlo. Atentát na bostonskom maratóne mieru, pri ktorom zahynuli traja ľudia, zapĺňal titulné stránky novín a hlavné správy televízie dva týždne, rozoberali sa podrobne osudy obetí, atentátnikov, hralo sa zámerne na citovú stránku, malo to všetky znaky patologickej inscenácie, ktorú v mediálnej teórii nazývame nekrotainment. Pritom nám v ten istý deň uniklo vyše 50 mŕtvych pri bombovom útoku v Bagdade. Takto bežný človek nemá šancu pochopiť, čo sa deje a čo treba robiť, účelovo sa prehlbuje jeho strach, a tým aj ľahká manipulovateľnosť. My nemôžeme donekonečna len zvyšovať bezpečnostné opatrenia, pretože zničíme podstatu európskej spoločnosti, my musíme konečne začať riešiť príčiny. Egon Bondy mi raz povedal (a túto šokujúcu myšlienku zopakoval v rozhovore pre prvé číslo týždenníka Slovo, ktorého som bol šéfredaktorom, 24. februára 1999), že proti globálnemu kapitalizmu by sa spojil aj s islamským fundamentalizmom. Dnes by to asi takto neformuloval a po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 znie tento výrok strašne. Ale skrýva v sebe jasné upozornenie na to, že sa musíme dostať ku koreňu problému, nie riešiť zástupnú tému.
Hoci počas minulého roka došlo v Nemecku k mnohým útokom, prekvapivo sa to nijako negatívne nepodpísalo na popularite kancelárky Merkelovej. Väčšina Nemcov si podľa prieskumov myslím, že kancelárka pracuje dobre a terorizmus nie je dôsledkom jej politiky. Čím to je? Prejavia sa skutočné názory až vo voľbách? Alebo skrátka Nemci Merkelovú uznávajú a možné „trapasy“ jej prepáčia?
Angela Merkelová je v našich končinách veľmi podceňovaná politička. Zbytočne ju démonizujú, nerozumieme nemeckej realite a potom sme šokovaní, keď prieskumy nepotvrdia naše falošné dojmy. Merkelová vie zjednocovať spoločnosť pre pozitívne ciele a priblížiť sa k ľuďom tak, že pochopia aj nepopulárne veci. Toto našim politikom, ktorí sa na obyčajných ľudí pozerajú s ťažko skrývaným pohŕdaním, jednoducho chýba. Keď povedala legendárnu vetu „to zvládneme“, nemyslela tým, že to bude ľahké, ale že zostaneme pevní, jednotní a ubránime svoje hodnoty so cťou. Môžete jej čokoľvek vyčítať, ale vo svojich prejavoch a rozhodnutiach je veľmi autentická a rozvážna vodkyňa, má k svojmu ľudu až materský prístup a to Nemcom imponuje.
O týždeň sa vo Washingtone ujme výkonu prezidentskej funkcie Donald Trump. Skončí sa osemročná éra Baracka Obamu. Ako jeho pôsobenie zhodnotiť? Médiá upozorňujú, že začal slávnostne prezentovaným reštartom vzťahov s Ruskom a končí v podstate diplomatickou vojnou, keď ho Kremeľ ignoruje a čaká na Trumpa. Aké je resumé jeho vládnutia?
Podľa toho, ako sa na to pozriete. My sa na to pozeráme optikou zahraničnej politiky, lebo tá najviac ovplyvňuje naše životy. A na tomto poli Obama zlyhal na celej čiare. Okrem čiastočného a veľmi krehkého zlepšenie vzťahov s Kubou a Iránom nedosiahol žiaden výraznejší úspech a svet na konci jeho vládnutia je oveľa nebezpečnejší ako pred ôsmimi rokmi, a to nastupoval po vojnovom zločincovi Bushovi. Obama nenaplnil nádeje mierumilovných ľudí, nestal sa americkým Gorbačovom a aj jastraby ním pohŕdali pre nerozhodnosť, takže je to naozaj jeden z najslabších prezidentov v moderných dejinách USA. Jeho stále agresívnejšie výroky proti Rusku v poslednom období si vysvetľujem jeho osobnou frustráciou, že Moskva ho na diplomatickom poli vždy porazila. Pre Obamu sa stal Putin zbabelou výhovorkou, kto môže za jeho vlastné chyby a neúspechy. Lenže príčinou toho, prečo napríklad Spojené štáty zlyhali v Sýrii, nie je Putin, ale zlá americká stratégia.
Možno podľa vašej mienky vypichnúť niečo, čo v súvislosti s Obamovou vládou utkvelo ľuďom v pamäti najviac? Na základe čoho si ho budeme najviac pamätať, či inými slovami, ako sa zapíše do histórie?
To najpozitívnejšie na Obamovom vládnutí je jeho sociálna a environmentálna politika. My si to tu neuvedomujeme, pretože mnohé z jeho najdôležitejších opatrení (najmä systém zdravotného poistenia) považujeme v Európe za úplne štandardné až banálne, o čom sa pravica s ľavicou ani nedohadujeme. Ale v tomto ohľade Ameriku bezpochyby zmenil. A čo sa týka jeho politiky životného prostredia, v ochrane prírody urobil viac než ktorýkoľvek prezident USA v dejinách. Schválil 22 nových národných parkov, vytvoril dve najväčšie morské rezervácie na zemi a druhú najväčšiu púštnu rezerváciu na svete a mnoho urobil aj pre ochranu klímy a pôdy. V tomto bol naozaj výnimočný.
Zastavme sa ešte pri prípade vypovedania 35 ruských diplomatov z USA. Publicista Erik Best upozornil, že samotná vláda šírila dezinformáciu, že ide o odvetu za údajné hakerské útoky, pritom v oficiálnej správe je iný dôvod. Ako túto kauzu hodnotiť? Bol pre to racionálny dôvod alebo ide, ako hovoria niektoré hlasy, o hádzanie polien pod nohy nastupujúcemu prezidentovi?
Celá táto kauza je absurdná už z princípu. Neexistuje štát, ktorý by zvrhol toľko demokraticky zvolených vlád alebo aspoň ovplyvňoval voľby v toľkých krajinách ako práve USA. Ich tajné služby organizovali krvavé prevraty v Latinskej Amerike, tzv. farebné revolúcie vo východnej Európe, priamo zasahovali do volieb v Rusku, veď o tom, ako v roku 1996 urobili odpísaného, chorého a alkoholom zničeného Borisa Jeľcina opäť svoju bábkou na poste prezidenta, natočili Američania film Akcia Jeľcin. Len vtedy to nazývali „podpora demokracie“, dnes sa hovorí v súvislosti s podozreniami na ovplyvňovanie amerických volieb o „vojnovom akte“ – áno, na mieste je termín „podozrenie“, pretože to, čo vydávajú za dôkazy, žiadne dôkazy nie sú, má to ešte menšiu výpovednú hodnotu ako „zaručené dôkazy“ o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Naozaj ma znepokojuje, keď na prvý pohľad inteligentní alebo aspoň príčetní ľudia opakujú tie isté chyby ako pri hľadaní dôkazov o Saddámovi Husajnovi ako hrozbe svetového mieru. Ale potom to nie sú chyby, ale účelové lži.
Už pred rokmi som varoval, že ak sa nepoučíme z fiaska, ktoré utrpel Colin Powell v legendárnom vystúpení pred Bezpečnostnou radou OSN 5. februára 2003, keď celému svetu ukazoval obrázky, podľa ktorých malo byť „úplne bez pochybností“, že Saddám Husajn má zariadenie na výrobu zbraní hromadného ničenia na koľajniciach – ak sa nepoučíme z týchto spektakulárnych lží a nevyvodíme z nich dôsledky, budú sa opakovať. Lenže Powell sa na rozdiel od slovenských alebo českých politikov a analytikov za tieto výmysly ospravedlnil a označil ich za najväčšiu škvrnu svojej kariéry. Viete, ja som toto už zažil a dnes prežívam déja vu. V roku 2003 to bolo ešte horšie ako dnes, bol som jedným z mála slovenských intelektuálov, ktorých by ste mohli spočítať na prstoch jednej ruky, ktorí verejne odmietli lži o tom, že Irak má zbrane hromadného ničenia a je hrozbou pre svetový mier. A keď som viedol ulicami Bratislavy najväčšiu protivojnovú demonštráciu v dejinách Slovenska, médiá ma špinili, škandalizovali a označovali za „intelektuálneho extrémistu“. A dnes od rovnakých ľudí, ktorí sa za svoje lži nikdy neospravedlnili a naďalej ovládajú mediálny priestor, opäť počujem, že moje názory sú extrémistické, a to len preto, že odmietam nepodložené obvinenia a šovinistické vytváranie nových a nových nepriateľov.
Objavujú sa správy, ktoré tvrdia, že Putin, respektíve ruská propaganda, podráža Angele Merkelovej rôznymi správami o migrácii nohy. Hrozí reálne, že ruskí propagandisti budú chcieť ovládnuť voľby v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách EÚ, ako niektorí uvádzajú?
A nepripadá vám to celé už tak trochu trápne a smiešne? O čom to svedčí, keď sa veľmoc sťažuje, že nemá kontrolu nad vlastným volebným procesom? Okrem toho je to hlúposť. Je veľmi alibistické až nedôstojné, ak nie sme schopní pochopiť, že mainstreamovým politikom v Európe a USA neprehrávajú voľby tajomné sprisahania, ale ich vlastná skorumpovanosť. Rusi nemôžu za to, že demokrati nasadili do súboja o Biely dom zdiskreditované militantné monštrum. Rusi nemôžu za to, že mocenské elity v Európe sa stále viac vzďaľujú ľudu. Predsa v normálnej spoločnosti, kde existuje nejaké kritické myslenie, kritická žurnalistika, preverovanie informácií z rôznorodých od seba nezávislých zdrojov, sa nemôžete dopátrať k takému tragikomickému nezmyslu, že Putin nariadil ruským hakerom, aby prenikli do mailovej pošty Hillary Clintonovej a odovzdali ju WikiLeaks. A to všetko je založené na nepriamych tvrdeniach, bez priamych dôkazov! Toto môže s plnou vážnosťou tvrdiť len idiot, ktorý nevie, ako funguje svet, alebo zmätkár, ktorý si myslí, že Kremeľ pracuje primitívne prvoplánovo ako vo filmoch o Jamesovi Bondovi.
WikiLeaks predsa niekoľkokrát oficiálne a dôrazne popreli, že by ich informácie pochádzali z ruských zdrojov, a člen Assangeovho tímu, bývalý britský veľvyslanec v Uzbekistane Craig Murray, niekoľkokrát zdôraznil, že kompromitujúce materiály na Clintonovú dostal od insidera, teda od zamestnanca štábu Demokratickej strany, teda že neboli haknuté, ale vynesené. Tento scenár má svoju logiku, veď ako by hakeri prenikli k informáciám, že Clintonová dostala otázky na televíznu debatu so Sandersom vopred? Prečo tieto vyhlásenia nikto neberie do úvahy? A keby na tom aj nejakí hakeri pracovali, čo je to za hlúposť automaticky z toho vyvodiť, že ich riadi Putin? Veď by to bolo na smiech, keby to nemalo také vážne dôsledky. Viete, najviac mi zostáva rozum stáť z toho, že ešte nedávno sa títo ľudia oprávnene pohoršovali nad hlúpou ohováračskou kampaňou, podľa ktorej je Barack Obama moslim. A dnes tí istí ľudia tvrdia, že Donald Trump je ruský agent a ani sa za to nehanbí.
