Ako dlho žijete v Taliansku a čo vás tam priviedlo?
V Taliansku žijem od roku 1971, keď som sa vydala za Taliana. Žijeme v meste Brescia na severe Talianska. Kedysi to bolo pokojné mesto, bola tu kopa pracovných príležitostí. Vychovali sme dve deti a máme dve vnúčatá od dcéry. Teraz sa mesto veľmi zmenilo, je tu mnoho prisťahovalcov (po Miláne sme na druhom mieste čo do počtu prisťahovalcov). Kam idete, niekto žobre, čakajú na euro za nákupný vozík alebo iba nastavujú ruku alebo klobúk. Za jedno dopoludnie by som mohla pokojne dať aj 10 eur, čo si nemôžem dovoliť, a ani to nepovažujem za správne, keď už na nich musíme platiť daňami.
Keď porovnáte život v Taliansku a v Českej republike, v čom je podľa vás najväčší rozdiel?
Porovnať život v Českej republike a Taliansku? Do Čiech sa dostanem tak raz do roka… a sú tam moje korene a moje srdce. V Prahe mi pripadá všetko pokojnejšie, cítim sa tam istejšie a všetko lepšie funguje.
Ako sa za ten čas, čo je problém s utečencami, zmenil život v Taliansku pre bežného človeka?
Život v Taliansku sa zmenil. K horšiemu. Kriminalita veľmi vzrástla. Do centra už prakticky nechodím, určité štvrte už patria im, ich obchodom, ich reštauráciám a denne sú nejaké bitky, prepadnutia, krádeže. Aj zo svojho balkóna často vidím, ako vykonávajú potrebu v parčíku (kde my platíme pokuty, pokiaľ nezoberieme odpad nášho psa). Na oknách máme mreže, bezpečnostné dvere, pretože sa veľmi kradne aj v bytoch a často sú ľudia hrubo zmlátení (to robia väčšinou Rumuni či Albánci).
A ako miestni ľudia na utečencov reagujú?
Miestni ľudia sa líšia. Sú takí, ako som ja, že nič nevidím, nehovorím, nič nedávam a idem si po svojom. Sú ale aj ľudia, ktorí im, chudáčikom, dávajú nejaké to euro, a bolo spočítané, že si za deň prídu na 50 až 100 eur.
Čiže sa prílev migrantov nejakým spôsobom podpísal na kriminalite v Taliansku. A ako sa to podpísalo na ekonomike?
Pochopiteľne, sa všetko podpísalo aj na ekonomike, nehľadiac na celosvetovú krízu. Dane sa zvýšili. Kedysi boli lekári a lieky zadarmo, teraz sú dlhé čakacie lehoty, a tak radšej ideme k súkromným lekárom a platíme… priplácate si aj za lieky. Ja mám chronické ochorenie a som v liečbe už 25 rokov (reumatoidná artritída), ale dostávam drahé biologické injekcie zadarmo; zatiaľ, inak by som sa liečiť nemohla, pretože jedna injekcia stojí 800 eur a musím si ich pichať 2-krát mesačne. Muž je na dôchodku a ja neberiem nič, aj keď som pracovala zhruba 12 rokov. Ale to na dôchodok nestačí.
A čo cestovný ruch?
Čítala som v novinách, že sa v tomto roku zvýšil, ale myslím si, že je to skôr zo strachu jazdiť do cudziny, kde sa cestovalo predtým (Tunisko, Egypt, Maroko a pod.).
Objavujú sa aj informácie, že utečenci bez dovolenia vnikajú do cudzích domov a usadzujú sa tam hlavne vo chvíľach, keď sú majitelia napríklad v práci. Je na tom niečo pravdy?
Je pravda, že utečenci obsadzujú opustené byty. Stačí ísť do nemocnice či na dovolenku a môžete nájsť váš byt zabraný. A je veľmi ťažké ich odtiaľ dostať.
Niektorí obyvatelia Talianska sa sťažujú, že sa štát stará o utečencov viac než o vlastných ľudí. Máte takú skúsenosť?
Pochopiteľne, že sa ľudia sťažujú na štát. Cítia sa byť diskriminovaní voči utečencom. Penzie sú nízke, dane vysoké, nezamestnanosť, ako aj štátne zadlženie bankám stále stúpa.
Bolo dobre postarané o ľudí po nedávnom katastrofálnom zemetrasení v Taliansku? (Ohľadne ubytovania, starostlivosti…)
Po zemetrasení sú ľudia stále v stanoch, politické strany sa len hádajú, kto sa o nich postará, ale „skutek utek“… Ľudia urobili obrovské zbierky potravín, prikrývok, oblečenia, hračiek a liekov a už sme sa dozvedeli, že si to zase rozoberajú utečenci.
Hovorí sa o tom, že talianske hliadky zachraňujú utečencov vlastne hneď kúsok od líbyjského pobrežia, je to pravda?
Talianske hliadky (a nielen ony, ale lode zo všetkých štátov) po nich jazdia prakticky až na líbyjské pobrežie, aby sa zabránilo ďalším utopeniam. Tlač aj televízia o tom hovorí veľmi sporo (nie náhodou je Taliansko na 77. mieste, čo sa týka slobody slova). Majú prikázané veľmi nehovoriť ani o kriminalite, ktorá s tým všetkým súvisí! Na tomto obchode s ľudským mäsom zarábajú tak štát, ako aj Vatikán, miestne mafie a pod. Je to obrovský biznis. Čo s tými ľuďmi bude, keď ich iné štáty odmietajú, nikto nevie. Niektoré mestá sú v obkľúčení, utečenci by radi išli do Švajčiarska alebo do Francúzska, ale posielajú ich späť. Polihujú v parkoch, na staniciach, kde sa dá. Často sa búria a protestujú, buď im nechutí jedlo, alebo sa im nepáči miesto, kde sú ubytovaní; výtržnosti a bitky medzi nimi sú na dennom poriadku.
Čo by ste odkázali kancelárke Merkelovej ohľadom jej politiky voči utečencom?
Kancelárke Merkelovej by som odkázala len samé škaredé veci. Dúfam, že už čoskoro zmizne zo scény. Ale nie je to len ona, kto zapríčinil túto hroznú situáciu, ale všetky ľavicové strany vo všetkých štátoch. Dúfam, že to v Českej republike nezájde tak ďaleko ako tu. Nevidím žiadne východisko… veď to nemôže viesť k ničomu dobrému. Práca nie je ani pre miestnych, nieto pre ľudí bez znalosti jazyka či akejkoľvek kvalifikácie. Je mi smutno z budúcnosti, ktorá čaká na moje vnúčatá. Moje deti s vysokoškolským vzdelaním zatiaľ prácu majú, platia si súkromné poistenie, aby raz mali vôbec nejaký dôchodok. My s manželom zatiaľ slušne vyžijeme. Čím je človek starší, tým menej toho potrebuje k životu. Ale snívala som o pokojnej starobe… a o tom sa vôbec nedá hovoriť.
Autor: David Hora
