Redaktorka portálu Vice Lena Corner sa rozhodla nechodiť okolo problematiky migračnej krízy ako okolo horúcej kaše a išla priamo k zdroju a v talianskom centre mimovládky Save The Children vyspovedala niekoľko mladých utečencov.
Napospas oceánu
Drissa je z Mali a má sedemnásť. No namiesto obháňania dievčat a bezsenného si užívania života s kamarátmi musí riešiť úplne iné problémy. Napríklad ako zostať nažive. Ako hovorí sám Drissa, život v hlavnom meste Mali, v Bamaku, nebol žiadna prechádzka ružovou záhradou. V krajine zúrila občianska vojna a aj také jednoduché úkony ako zájsť do obchodu či do školy sa stali bojom o holý život. „Moji rodičia zomreli, keď som bol menší, a môj starší brat zahynul počas konfliktu. Nevidel som iné riešenie, iba odísť,“ hovorí Drissa.
Na cestu z Mali mu prispela babka a na istý čas sa usadil na Pobreží Slonoviny ako predavač igelitiek. Jeho cieľom bolo zarobiť čo najviac peňazí, aby sa dostal do Európy, keď zistil, že tento scenár je len nereálnym snom, zavolal babke a oznámil jej, že sa vráti. Tá mu to neodporučila, pretože v kraji práve vypukla ebola.
Jeho cesta pokračovala ďalej cez Guineu, Nigériu až do Libanonu, kde sa dostal do rúk únoscom, ktorí ho zavreli v improvizovanom väzení v niečiom dome. „V tomto väzení som bol päť dní a potom po mňa prišli nejakí ľudia, ktorí chceli, aby som pre nich robil. Mojou úlohou bolo plniť vrecia pieskom a nosiť ich do domu, ktorý bol vo výstavbe. Samozrejme, mi nič neplatili,“ hovorí imigrant. Drissu nakoniec „zo služby“ prepustili, a ten sa vydal k moru, kde našiel loď, ktorá by ho previezla do Európy. Pred „nalodením“ si na neho posvietili miestni policajti, ktorí ho pripravili o všetky peniaze. Keď sa ocitol sa na šírom mori, myslel si, že jeho život sa blíži ku koncu. „Pomyslel som si: Môj čas vypršal. Myslel som si, že zomriem, bolo to hrozné,“ spomína Drissa. Počas nasledujúceho rána ich našla talianska pobrežná hliadka a zachránila ich. Drissa nakoniec zavolal babke, ktorá bola šťastná, že sa do Európy nakoniec dostal. „Fakt, že som tu a ona tam, sa ale nesie veľmi ťažko. Snažím sa na to nemyslieť,“ dodáva.
Mohli ma uniesť teroristi
Sunny bol obyčajným tínedžerom z Pakistanu s neobyčajnými problémami. Iní pubertiaci sa boja nenaplnených lások a trapasov v škole, on sa bál únosu teroristickou organizáciou. „Odišiel som potom, čo dvoch mojich priateľov uniesli teroristi, donútili ich sa k nim pridať. Bál som sa, že budem ďalší,“ hovorí Sunny.
Potom sa dohodol s rodičmi a tí súhlasili, že by mal svoju domovinu opustiť. Dohodli sa, že navštívi svojho uja v Taliansku. Jeho cesta by sa v žiadnom prípade nedala nazvať expresnou, pretože musel prejsť krajiny ako Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Chorvátsko, Srbsko a Rakúsko. Financie na svoju „púť“ dostal z otcovho dôchodku.
Väčšinou platil šoférom a natlačený s ďalšími ľuďmi na zadnom sedadle sa pomaličky, meter po metri dostával do svojho cieľa. „Do Grécka som sa dostal v lodi, v ktorej som bol len jednou polkou tela a druhou polovicou vo vode. Keď sme dorazili, tak nám armáda prikázala, aby sme sa utáborili, a potom nás poslali do Nemecka a na Sicíliu,“ spomína Sunny.
Dva roky v cele
Bo pochádza zo severnej časti Nigérie a keď mal dvanásť, bol svedkom toho, ako mu cudzí muži vyvraždili takmer celú rodinu. „Mal som šťastie, pretože som bol za oknom, takže nikto nevedel, že tam som. Videl som, ako zviazali ruky mojim bratom a potom ich podrezali ako kozy. Videl som rodičov, mamu aj oca, ako plakali. Potom môjho oca bodli do krku dýkou a taktiež zabili dvoch z mojich troch bratov. Toto všetko som videl,“ trpko zaspomínal Bo.
Ako pre portál mladý Nigérijčan ďalej prezradil, pokyn na útek mu dala mama, ktorá vedela, že rad za chvíľu dôjde aj na neho. Neváhal a utekal, až kým nenašiel bezpečný úkryt v nákladovom priestore jedného z nákladiakov. Po ôsmich dňoch sa Bo objavil v meste Niger, kde žobral, aby mal na jedlo. Po nejakom čase ho oslovil muž, ktorý mu ponúkol, že ho odvezie do Líbye. „Nevedel som, kde alebo čo Líbya vlastne je. No určite by tam bolo lepšie ako v Nigeri,“ prezradil. Chlapec nasadol s ďalšími desiatkami ľudí do dlhého kamióna, ktorého celé osadenstvo túžilo po Líbyi. Nanešťastie, auto sa pokazilo uprostred púšte. Bo síce mal pri sebe trochu pitnej vody, ale ostatní dospelí mu ju chceli ukradnúť.
Nakoniec, keď sa dostal do „vysnívanej“ Líbye, zatkla ho polícia. „Povedal som, že do krajiny som prenikol ilegálne, a vtedy sa pre mňa začala tá najhoršia časť života. Na dva roky som skončil vo väzení. Tam ma dennodenne bili, ukrižovali ma a vešali dole hlavou,“ spomína Bo. Nigérijčan ďalej prezradil, že bol neustále spútaný v reťaziach, pokrytý jazvami a že sa k nim správali ako k zvieratám – psom. „Každý deň som prišiel o kúsok príčetnosti,“ zaspomínal Bo. V jednu noc Bo zazrel unikajúcu skupinku ľudí. Pridal sa k nim a naskočil na pripravenú loď. Tá, ako sa neskôr dozvedel, smerovala do Talianska. „Teraz som tu a žijem,“ priznáva.
Ťažké časy
Joseph pochádza z Guiney a obidvaja jeho rodičia sú mŕtvi. Na cestu z domoviny mu prispela jeho sestra. V Senegale robil rok, až kým sa nedostal do Líbye, kde ho zatkli a skončil vo väzení. Jeho väznitelia mu povedali, nech zavolá svojim rodičom a pošlú za neho peniaze. Keď odvetil, že on rodičov nemá, začali ho biť.
„Je neuveriteľne ťažké popísať, ako bolo vo väzení. Bolo nás tam okolo desať až pätnásť a každé ráno nás budili okolo siedmej a nútili nás pracovať. Asi po mesiaci nás prepustili, samozrejme, nič nezaplatili,“ opísal svoje ťažké obdobie. Nakoniec sa so stovkou ďalších ľudí dostal na lodi do Talianska.
