„Calais je môj život. Vyrástla som tu a vždy som toto prekrásne mesto hlboko milovala. V minulosti tu vládol pokoj a mier, a všetci sme sa tu mohli cítiť bezpečne. V lete aj v zime sem chodievalo veľa zahraničných turistov. Jedného dňa k nám však prišli migranti. Spočiatku som si hovorila, že sú to nešťastní ľudia, ktorí nič nemajú a my by sme im mali pomôcť. Po nejakom čase sme však zistili, že ich tu sú tisíce. Momentálne ich prebýva 18 000 v neslávne známom utečeneckom tábore nazvanom džungľa,“ hovorí Simone a označuje tento utečenecký tábor za mesto v meste.
Vo dne aj v noci sa podľa jej slov v “džungli” odohrávajú násilnosti. Obyvatelia tábora však vyrážajú aj do centra mesta, kde vo svojej deštruktívnej činnosti pokračujú. „Rozbíjajú automobily železnými tyčami a útočia na tunajších obyvateľov. Nezastavia sa ani pred deťmi. Dochádza tu k znásilneniam a značne sa zvýšil počet krádeží. Nikto si nedokáže ani predstaviť, ako tým všetkým trpíme. Migranti vstupujú bez vyzvania do domov a požadujú jedlo. Chodia po skupinkách a navzájom si pomáhajú. Niečo ukradnú a zvyšok rozbijú. Keď sa proti tomu chcete brániť, hneď máte za chrbtom políciu,“ kritizuje Simone prácu policajtov a tvrdí, že na sťažnosti obyvateľov Calais vôbec nereagujú.
Prednedávnom migranti zaútočili na jej syna. Prepadli ho traja muži a udreli železnou tyčou do hlavy. „Môj syn nie je žiadne tintítko, ale po chvíli na miesto pribehlo ďalších tridsať utečencov. Musel sa dať na útek. Keď dorazil šťastne domov, hovorila som si, že ho mohli zabiť. A jeho skúsenosť rozhodne nie je ojedinelá,“ konštatuje Simone a zmieňuje sa o násilnostiach, ktoré v Calais vypukli pred troma týždňami. „Migranti zneuctili sochu generála Charlesa de Gaulla, keď na ňu napísali, nech ide Francúzsko do čerta, a navyše ju pokryli vlajkou Islamského štátu. Oni neustále demonštrujú za lepšie podmienky v tábore. Lenže, čím viac im dáte, tým viac požadujú. Nikdy nemajú dosť. Nikdy, nikdy, nikdy,“ opakuje viditeľne rozčúlená rodáčka z Calais.
Simone sa vo svojom vystúpení vracia k nečinnosti polície, ktorá podľa jej skúseností nie je schopná zabezpečiť poriadok v meste a chrániť jeho obyvateľov. „Na pomoc od polície sa už dávno nemôžeme spoliehať. Keď vás napadnú a idete s tým za nimi, tak sa len opýtajú, čo by ste akože chceli. Dodajú, že s tým nič neurobia. Skutočne vám neklamem, takto to tu chodí. Už sa to tu nedá vydržať. Stačí vyjsť do centra mesta a ocitnete sa v ohrození. Keď sa začne stmievať, nemôžem chodiť na miesta, ktoré som mala rada. Nedá sa to, lebo sa tam jednoducho bojím ísť. A nie som rozhodne sama,“ zveruje sa Simone, ktorá sa deň pred vystúpením zúčastnila spoločne so svojím synom a manželom na „protiutečeneckej“ demonštrácii.
„Bolo tam, bohužiaľ, len veľmi málo ľudí. Kde boli všetci? Strach vás pred nebezpečenstvom nezachráni. Vláda nás opustila a rozhodla sa urobiť z Calais jeden veľký utečenecký tábor. Ak sa tomu nepostavíme, tak nám sem čoskoro pošlú migrantov z celého Francúzska. To by znamenalo náš koniec. Bohužiaľ, obyvatelia mesta sú ako ovce. Nerozumiem im,“ čuduje sa Simone pasivite svojich spoluobčanov. „Polícia zatýkala demonštrantov a takmer došlo aj na mňa. Čo zlé som pritom urobila? Ja som len išla protestovať proti masívnej invázii migrantov, pre ktorú trpí celé Calais. Poškodzuje to aj miestnych obchodníkov, ktorým sa znížili zisky o 40 % až 60 %. Pritom predtým bolo Calais prekvitajúce mesto plné života. To už je preč. Obchody v centre jeden po druhom krachujú. Calais je mŕtve mesto.“
Simone sa tiež pozastavuje nad dvojakým metrom, ktorý polícia uplatňuje voči imigrantom a rodeným Francúzom. Na vlastné oči vraj videla, ako polícia radšej pred rozzúrenými migrantmi ustúpila. „Nechápem, prečo nenesú za porušovanie zákonov následky? Keď už ich polícia náhodou zatkne, prečo ich následne ihneď prepustí? Ale my, Francúzi, máme smolu, nás bez mihnutia oka zatvoria do väzenia. My sme prišli o všetky práva,“ zúfa si Simone a ostro kritizuje starostku mesta Bouchartovú. Vyčíta jej najmä to, že peniaze určené na pomoc tunajším obyvateľom poslala na utečencov. „Použila ich na stavbu prístreškov a navyše túto zákazku zadala firmám mimo Calais. Jediné pracovné miesta, ktoré vytvorila, boli pozície upratovačov v utečeneckom tábore ´džungľa´,“ hovorí prekvapene Simone.
„V Calais vládne chaos, zmätok a bezvládie. Migranti vyvolávajú nepokoje, lebo chcú mesačné vreckové vo výške 2 000 eur, domy a automobily. Chcú brať, ale sami nič neponúkajú. A niektorí naši politici a novinári to ešte nazývajú kultúrnym obohatením. Nepochopím, ako je možné, že sa tomu všetkému polícia len nečinne prizerá. My sme tu predsa doma: je to naša krajina a naše mesto,“ uzatvára Simone za nadšeného potlesku prítomných poslucháčov svoj takmer pätnásťminútový prejav.
