„Neprijal. Vlastne ani prijať nemohol, a to hneď z dvoch dôvodov. Predovšetkým išlo o zoznamovací samit, kde si predstavitelia štátov vymenili názory na novú situáciu. Požiadavka na vytvorenie cestovnej mapy je síce racionálna, avšak politika nesúvisí len s racionalitou. Ide predovšetkým o záujmy. Zatiaľ sa hľadá cieľ, kam by cestovná mapa mala Úniu doviesť. Nehovoriac o nejasných nástrojoch… K pozoruhodnostiam bratislavského samitu patrí, že predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker a predseda Európskej rady Donald Tusk predložili odlišné návrhy. Ukazuje sa, aký zlý bol v tomto ohľade kompromis pri písaní Lisabonskej zmluvy, ktorý viedol k vytvoreniu dvoch funkcií s prekrývajúcimi sa právomocami. A ako zmätene na krízu reaguje špička únijných štruktúr,“ opísal svoj pohľad na situáciu Krejčí.
Druhým dôvodom, pre ktorý bratislavské stretnutie nemohlo uspieť, je skutočnosť, že pobrexitovú situáciu sa dnes snažia riešiť politici, ktorí nesú za brexit spoluzodpovednosť. Nesú spoluzodpovednosť za chybné rozhodnutia na Ukrajine, ale aj za chybné rozhodnutia v gréckej dlhovej kríze. Nesú spoluzodpovednosť za chyby, ktoré viedli k brexitu. Títo politici tak môžu len ťažko vniesť nejaký nový pohľad na riešenie krízy. Podľa Krejčího navyše existujú dve cesty, ktorými možno ku kríze dospieť.
„Prvá je pasivita pri sociálnych premenách, ktorá je dielom politikov, ktorí sa nevedia poučiť. Tým druhým, častejším motorom krízy je, že štátnik presadzuje nereálne záujmy. Samotné záujmy alebo skupiny stojace za chybami štátnikov nezmiznú v okamihu, keď sa kríza objaví. To vytvára zotrvačnosť v rokovaní aj myslení štátnikov. Navyše politik, ktorý je vychovaný v dravom liberálnom prostredí, vie, čo nesmie urobiť po tom, keď sa jeho chyby stanú zrejmé: nesmie vykonať verejnú sebakritiku,“ pokračuje Krejčí.
Keď chybu priznáte, vaši spolustraníci sa vás pokúsia politicky znemožniť. Svoju úlohu v krízach hrajú aj médiá, ktoré ľuďom podávajú informácie iba selektívne. Podľa Krejčího to vedie napr. k tomu, že dnes v Spojených štátoch verí hlavným médiám len niečo vyše 32 percent. „Už je načase, aby sa obdobný zdravý kriticizmus voči obchodníkom a manipulátorom s informáciami prejavil aj u nás,“ dopĺňa.
Rovnováha medzi slobodou a rovnosťou
Za krízy nesie vinu aj samotný systém liberálneho kapitalizmu. Aspoň podľa Krejčího. Prečo? Vraj preto, že v prípadoch, ktoré sa nehodia politikom do „krámu“, sú voliči klamaní. Dokázali to napr. Edward Snowden či Julian Assange, ktorí toto klamanie odokryli. Ak chceme, aby spoločnosť fungovala lepšie, musíme vraj hľadať rovnováhu medzi slobodou a rovnosťou.
„Minulý režim kládol taký veľký dôraz na rovnosť, že to väčšina ľudí pociťovala ako stratu slobody. Liberálny prílišný dôraz na slobodu vytvára oligarchiu, vládu majetných dravcov a roztváranie sociálnych nožníc v globálnom aj lokálnom meradle,“ vysvetľuje Krejčí. Liberalizmus dopláca aj na to, že zoslabuje vlastenectvo v prospech kozmopolitizmu.
A čo sa musí stať, ak by sme chceli EÚ vyliečiť? „Sú choroby, ktoré vyžadujú chirurgický zásah. Kompromis nie je namieste. Politici, o ktorých hovorím, sú príliš previazaní nielen so záujmami, ktoré priviedli Úniu k historicky nebývalej kríze, ale sú prepojení medzi sebou. Junckera presadil Berlín a Paríž potom, keď sa objavili informácie o daňových kúzlach Luxemburska, kde bol premiérom. Tuska potom, keď bolo zrejmé, že sa jeho politická kariéra v Poľsku skončila. Modelová je kariéra Josého Barrosa. Ten sa z mladého maoistu vypracoval na portugalského premiéra, kde sa výrazne zaslúžil o vytvorenie aliancie ochotných pre intervenciu v Iraku, následne sa stal predsedom Európskej komisie, a teraz pracuje pre americkú bankovú investičnú spoločnosť Goldman Sachs. Niekto by mohol povedať, že špičkové pozície Únie sú vyhradené pre kamarátov z mokrej štvrte,“ poznamenáva roztrpčene.
Celý rozhovor nájdete TU.
