„Tábor v Calais zapálili a zbúrali, tak sme prišli vlakom sem. Nechceli sme byť zavretí niekde v utečeneckom centre ako vo väzení. Uvidíme, čo s nami vláda urobí,“ hovoria dvaja mladí Sudánci sediaci v pozdĺžnom parku uprostred rušnej parížskej ulice. Obaja sa vraj volajú Mohamed. Okolo nich sa rozprestierajú obrovské stanové mestečká. Reportér Parlamentných listov ich prešiel krížom-krážom.
Obliehanie Stalingradu
Tých stanov sú v parkoch a na ďalších priestranstvách okolo stanice metra Stalingrad na hranici desiateho a devätnásteho obvodu v Paríži naozaj stovky. Na niektorých miestach sa nedá pohnúť, všade sa povaľujú staré handry a iné odpadky. Časť migrantov pospáva priamo na chodníkoch. Avšak komunita utečencov je prísne geograficky rozdelená. Tu žijú utečenci z Afriky, zato o kúsok ďalej, pozdĺž jedného z úsekov kanála Saint-Martin, tí zo Stredného východu. Podľa niektorých médií ich môže byť od 1 500 do 2 500, zhruba toľko, koľko migrantov mala podľa utečeneckých kvót prijať Česká republika.
„Prišiel som s dvoma kamarátmi z Calais hneď po evakuácii Džungle. Dostali sme sa sem autobusom, pretože lístky naň sú celkom lacné. V Paríži totiž oveľa ľahšie zoženieme pomoc, aby sme sa dostali do Anglicka,“ oznamuje dvadsaťšesťročný Afganec Azlan a naznačuje, že sa bude snažiť dostať do Veľkej Británie za každú cenu. S ostatnými hrá pri stane karty, pričom okolo prúdia skupiny Parížanov.
Život medzi stanmi
Medzi stanmi sa utečenci umývajú, holia, strihajú. Na potrebu chodia do okolitých mobilných toaliet. Na jednom stĺpe sú aj adresy miest, kde sa môžu osprchovať. Niektorí sa učia po francúzsky. Ostatne abecedu majú vyvesenú na špagáte medzi stromami. Hneď vedľa nej visí vyhlásenie utečencov, v ktorom sa okrem iného píše: „My sme utiekli pred vojnou a chudobou. Sme na francúzskom území v Paríži. Požadujeme rešpekt k našim právam ľudských bytostí. Garanciu práv ako dlhodobejšie ubytovanie a všetky služby, ktoré sa týkajú administratívy, sociálnych a zdravotných práv.“ Nakoniec vo vysvetlivke stojí: „Väzenie pre cudzincov = utečenecké centrá.“
Najväčšia skupinka migrantov postáva pri stene reštaurácie, kde si nabíjajú mobily. Zo zásuviek vedie nespočetne rozdvojok a všetky výstupy sú zabrané. Na poludnie sa v jednom zo stanových mestečiek vytvorí obrovský front, členky medzinárodnej humanitárnej organizácie ADRA poskytujúce pomoc ľuďom v núdzi totiž rozdávajú obed. Fotografi nie sú veľmi vítaní, reportérovi českých Parlamentných listov niekoľko čakajúcich hrozí päsťou.
Náreky obyvateľov
Na záhradkách blízkych kaviarní nikto nesedí, niektoré reštaurácie majú zatvorené. Pravicový denník Le Figaro spovedal obyvateľov okolitých domov a nedozvedel sa nič pekné. „Počas týždňa sa to tu strašne zhoršilo. Ľudia zostávajú doma, boja sa ísť už aj do pekárne. Za deň teraz zarobím tak šesťdesiat eur, nikto sem nechodí. Ešte pár takých slabých týždňov a môžem to tu zavrieť,“ povedal Faisal, pôvodom z Pakistanu, ktorý má naproti jednému z východov z metra obchodík s oblečením a dodal, „nič proti nim nemám, len ma štve agresia a krádeže. Francúzsko sa o nich snaží starať, takže by som očakával, že budú rešpektovať tunajšie zákony, občanov a obchodníkov.“
„Boli sme svedkami krádeží kabeliek či toho, ako niekto ukradol náhrdelník z krku staršej dámy. Dokonca som videla, ako jeden z nich okoloidúcemu z ruky vytrhol bagetu a utiekol,“ zverila sa tunajšia obyvateľka Jeanne Le Figarová. Iní miestni sa sťažujú, že Parížania nie sú solidárni, pretože by sa mali utečenci rovnomerne rozdeliť do všetkých štvrtí mesta nad Seinou. V týchto miestach nestretol reportér českých Parlamentných listov za niekoľko hodín ani jedného policajta. Stanicou Stalingrad vedie jedna linka vonku po viadukte a dve sú v podzemí. Tam sa preskočením turniketov z väčšiny prichádzajúcich stávajú čierni pasažieri. Dozorca radšej hľadí do zeme. Avšak podľa správ z Paríža sa dnes začala likvidácia aj tohto ilegálneho táboriska.
