Reštaurácia Sinbad v tureckom meste Izmir bola dlho jedným z najviac frekventovaných miest v meste. Sýrčania sa v nej striedali ako na bežiacom páse, nebolo si kam sadnúť a každý sa snažil dohovoriť si cestu cez more do Grécka.
Dnes je však situácia úplne iná. Reštaurácia zíva prázdnotou, šesť zamestnancov prepustili a zvyšok sa musí uspokojiť s polovičnou výplatou. “Našimi zákazníkmi boli Sýrčania a žili sme z prepitného,” povedal čašník Mohamed Hajji. “Toto miesto bývalo také preplnené, že ste ani nemali kam šliapnuť,” dodal a mávol rukou smerom do prázdneho podniku.
Ešte pred mesiacom bolo na izmirskom Námestí Basmane veľmi živo. Obchodníci predávali nafukovacie člny, batohy a plávacie vesty a stovky tisíc ľudí sa odtiaľto vydávali na cestu do Grécka. Len pár dní po uzavretí dohody medzi Tureckom a EÚ je tu už úplný pokoj a ticho.
Miestni majú problém, lebo prišli o všetok prísun peňazí. “Každý podnik na námestí profitoval z utečencov, a zrazu sú všetci preč,” povedal manažér taxislužby Kadir Akinci. “Zaznamenali sme 70-percentný pokles tržieb. Tí pasažieri boli naše živobytie. “
Celý text TU.
Hotely, taxislužba, reštaurácie, obchody s odevmi, kaviarne. Všetci žili z utečencov. Teraz tam však žiadni nie sú, a tak nie je kde brať. Hlavný problém spočíva v tom, že keď prišli sýrski utečenci, odišli z mesta Turci. A tí sa teraz len tak nevrátia.
Napriek tomu však cesta z Turecka cez Egejské more do Grécka nie je úplne pustá. Občas ešte niekto cez more vyrazí, tentoraz už však lacnejšie než predtým. Dopyt už nie je to, čo býval. Prevádzačom trvá až tri dni, než sa im podarí naplniť jeden čln pre 35 až 40 ľudí. Predtým mali problém člny zohnať.
Pred mešitou na námestí bežne postávali stovky ľudí čakajúcich na niekoho, kto im povie, do akého člna nastúpiť. Teraz tam stála len jedna žena so svojimi troma bratmi, pripravená podniknúť cestu za svojím manželom, ktorý už v Grécku je. Nakoniec Sýrčanka s bratmi vyrazila za prevádzačom, ktorý ju uisťoval, že späť vracia iba Afgancov a Pakistancov. Aj keď je to len čiastočná pravda, žena si povedala, že to stojí za to skúsiť. “Stále chcem ísť. Čo najhoršie sa môže stať? Vrátia ma do utečeneckého tábora. To je v pohode. Na kontajner v tureckom tábore som čakala dva roky,” povedala a vydala sa na cestu.
