Známy ekonóm Joseph Stiglitz vo svojej novej knihe silno skritizoval euro. Vytvorenie spoločnej meny bolo podľa jeho názoru veľkou a nezvratnou chybou. Euro nedokázalo zabezpečiť ani jeden z cieľov, ktoré boli v začiatkoch projektu vytýčené – prosperitu a politickú integráciu. Upozorňuje na rozpor medzi bohatším severom a chudobnejším juhom a môže to podľa neho dopadnúť tak, že by Európa mohla potrebovať dve odlišné eurozóny. Ako to vidíte vy?
Kritizujem euro od jeho zavedenia. Už od začiatku hovorím, že sa zavádzať nemalo. A že by bolo viac-menej vhodné rozdeliť eurozónu po spôsobe rozdelenia Československa na nejaké dve zóny. A je dosť možné, že niektoré krajiny – ako Grécko – by boli úplne mimo tieto zóny ako akási tretia skupina. Odo mňa by sa toto dalo čakať. Nikdy som sa neprofilovala ako ľavicový ekonóm. Ale keď už s tým prichádza ľavicový ekonóm, ktorým Joseph Stiglitz podľa mňa je, tak to už je niečo. To svedčí o tom, že táto myšlienka si našla cestu do širokých kruhov. Je to názor, ktorý si získava popularitu aj v skupinách, u ktorých by ho ešte prednedávnom nikto nečakal. Teraz už máloktorý ekonóm – pokiaľ nie je vedený vyložene politickou ideológiou a pozerá sa na to vyložene technicky, ekonomicky – povie, že euro bolo od začiatku rozumný projekt a len omylom sa nepodaril.
Na samom počiatku stáli pri vytváraní eurozóny nerozumné predpoklady. Bola vytvorená medzi krajinami, ktoré nie sú – povedané ekonomicky – optimálnou menovou zónou. Bolo spojené nespojiteľné. Krajiny, ktoré sú veľmi odlišné, pokiaľ ide o ich produktivitu práce, sociokultúrne návyky. Sú to krajiny, ktoré sú zvyknuté konkurovať v úplne iných oblastiach. Niektoré konkurujú cenou, iné kvalitou. Na krajiny, ktoré nemajú hospodársky cyklus, bola aplikovaná jednotná menová politika, uložené jednotné úrokové sadzby atď. To nemohlo fungovať.
Vo výsledku krajiny, ktoré prišli do tej slabšej skupiny, boli bité a prišli o svoju konkurencieschopnosť. Ešte viac stratili svoj podiel na zahraničných trhoch. Naopak krajiny, ktoré konkurovali kvalitou – typické je Nemecko – na tom získali. A na úkor tých slabších krajín. Prevzali ich trhy. Nemecko, ktoré bolo zvyknuté konkurovať skôr kvalitou a nezáležalo mu až tak na cene výrobkov, zrazu vďaka slabému euru získalo ešte navyše druhú konkurenčnú výhodu – tú cenovú. Teda vytlačilo z trhu slabšie krajiny. Tí, ktorí na tom profitujú, logicky chcú euro udržať. Čím viac ideme na juh, tým viac na tom tieto krajiny strácali.
Fakt, že sme nevstúpili do eurozóny, je teda pre nás (Čechov, pozn. red.) výhodou alebo vzhľadom na naše napojenie na západoeurópske trhy je to v podstate jedno?
Spoločne napríklad so Slovákmi patríme do hraničnej skupiny krajín, ktorá by nebola až tak veľmi eurom poškodená, ale ani na tom nijako zvlášť nezískala. U nás by bol ten efekt buď len ľahko negatívny, alebo neutrálny. Ale napriek tomu by sme tým nič nezískali. Takže sa rozhodne nemáme kam hnať. Teraz, keď sa eurozóna môže do dvadsiatich rokov rozdeliť, bola by úplná hlúposť, keby sme sa do tohto horiaceho domu chceli sťahovať. Je dobre, že máme českú korunu.
Vydávate novú knihu Ako to vidí Šichtařová. V nej opisujete, ako to bude s dôchodkami, či je ohrozená sloboda slova alebo ako to dopadne s migračnou vlnou. Na tú by som sa chcel opýtať z ekonomického pohľadu smerom k Nemecku. Podľa najnovšej analýzy Commerzbank sa utečenci na nemeckom pracovnom trhu uplatňujú len veľmi málo z dôvodov jazykovej bariéry, nedostatočného vzdelania či pracovných zručností. Kým celková nezamestnanosť nemeckého obyvateľstva poklesla na 6,1 percenta, medzi všetkými cudzincami činí 14,7, u žiadateľov o azyl z Blízkeho východu a afrického kontinentu sa v priebehu roka zvýšila o desať percent na 52,1. Ako okomentuje tieto čísla a o čom vypovedajú?
Po prvé si myslím, že to číslo 52,1 percenta je falošné. A to preto, že sú v ňom zahrnutí len legálni žiadatelia o azyl. Vôbec nie sú podchytení tí ilegálni. V skutočnosti je počet ľudí, ktorí sú bez zamestnania, omnoho vyšší. Po druhé sme si túto analýzu robili pre celú Európsku úniu už zhruba pred rokom. Výsledky analýzy sú aj súčasťou knihy, ktorá teraz vychádza. Pred tým rokom sme prišli nielen na to, že je toľko a toľko ľudí bez práce, ale hovoríme, že tí ľudia sú – a to je horšie – nezamestnateľní do budúcnosti. Integračným programom sa to nedá zlomiť. Použiteľnosť imigrantov pre trh práce sa v priebehu desaťročia zásadne a dramaticky mení, a nielen v Európe, ale aj v Amerike. Ľudia, ktorí tam prichádzali v sedemdesiatych rokoch, majú vyššiu zamestnanosť než rodení Američania. Tí, čo prišli v rokoch osemdesiatych, vyjdú asi narovnako. Ľudia, ktorí prichádzajú do Ameriky v posledných desiatich rokoch, majú zamestnanosť nižšiu. To znamená, že tam prichádzajú ľudia čím ďalej menej použiteľní a integrovateľní na trhu práce.
Pre Európu to platí na druhú. Tá použiteľnosť na trhu práce klesá ešte oveľa dramatickejšie. Hlavne v sedemdesiatych rokoch prichádzajú klasickí gastarbeitri do Nemecka. Stali sa hlavným hýbateľom nemeckého hospodárskeho zázraku. Nemecko sa ohromne zmohlo. Vtedy Nemecku chýbali pracovné sily a títo ľudia tam cielene prichádzali, aby pracovali. Tam sú možno korene toho, prečo sú Nemci takí tolerantní k imigrácii. Majú pocit vzhľadom na históriu, že im migranti veľa pomohli. A majú pravdu. Lenže ako šiel čas, prichádzali ľudia aj z iných krajín – už to neboli len Turci a Juhoslovania. A začali sa na nich nabaľovať ich rodinní príslušníci.
Tým, že Nemecko je bohatšie a môže si dovoliť väčšie sociálne výhody, už nechodili toľko primárne za prácou, ale čím ďalej viac za sociálnymi výhodami. Nešli tam s tým, že chcú pracovať, ale zadarmo čerpať niečo. V prvej vlne v sedemdesiatych rokoch sem prichádzala elita národa, ktorá pre tamojšie režimy nebola schopná vyniknúť. Tí ľudia cítili, že musia inam, kde im dajú priestor. Preto išli do Nemecka a do ďalších krajín Európy. Toto sa v priebehu času úplne obrátilo naruby. Naopak, začali prichádzať ľudia, ktorí nie sú výkvetom pôvodného národa, ale, naopak, už vo svojich krajinách boli bez práce, skôr zo spodnej časti tej spoločnosti. Rozhodli sa presídliť zo slabých sociálnych systémov do tých silných. Charakter a motívy imigrácie sa úplne zmenili. Teraz nehovorím vyložene o utečencoch pred vojnou. Ale o tých, čo hovoria, že tam prichádzajú pracovať. To sú vo väčšine prípadov falošné proklamácie. Dopredu to vedie k tomu, že sú nezamestnateľní, pretože oni neplánovali, že sa nechajú zamestnať. Prichádzajú rovno s tým, že budú záťažou pre ekonomický systém.
Dohoda TTIP sa ocitla v ťažkostiach, Francúzsko už oficiálne oznámilo, že ju nepodporuje a v septembri požiada Európsku komisiu, aby zastavila rokovania o rozsiahlej dohode o voľnom obchode medzi EÚ a USA. Z dôvodov, že rozhovory sú vraj príliš priaznivé pre Američanov. Treba ich teda podľa nich zastaviť, aby mohli začať znovu a na dobrých základoch. V čom je podľa vás problém?
Európa išla do projektu, ktorý jej vlastne nevyhovoval. Ekonómovia hovoria, že je dobré odbúrať clo, urobiť zóny voľného obchodu, že na tom profitujú obe strany. Majú pravdu. Je tu ale aj politická časť. Politici strašne radi ochraňujú. To sa oveľa lepšie predáva voličom než liberalizácie. Európa sa jednoducho vydala cestou protekcionizmu. Je pravda, že Európa je zvyknutá na takú vysokú mieru protekcionizmu, že keby sa konkrétne v poľnohospodárstve odbúrali hranice, tak by sa európske poľnohospodárstvo na to pozeralo s otvorenými ústami. Dokonca vznikla štúdia v americkom ministerstve poľnohospodárstva, ktorá tvrdí, že profit Američanov na voľnom obchode by bol väčší ako profit Európanov. Osobne si myslím, že keby sme to obrátili nielen na poľnohospodárstvo, ale celkovo na ekonomiku, tak by z toho dlhodobo profitovali obe strany. Tak to proste pri zónach voľného obchodu je. Profituje z nich vždy spotrebiteľ. Z hľadiska európskych politikov ale, bohužiaľ, nie je cieľom získať najväčšie výhody pre spotrebiteľov. Ale deklarovať čo najväčšie výhody pre producentov, ktorí sú zvyknutí na čo najvyššiu mieru protekcionizmu.
Skôr sú za tým tieto politické dôvody. Európa by musela prejsť bolestným procesom odbúrania vnútorných ochrán trhu. Európska poľnohospodárska politika je zamorená dotáciami, je tu ohromný sociálny vankúš. Výrobky sú potom drahé a do značnej miery sú konkurencieschopné. Keby sa sem konkurencia pustila, bolo by to výhodné pre spotrebiteľov, ale poľnohospodári by hrozne reptali. Takže to asi neprejde. Kým neodíde táto generácia politikov, ktorá postavila túto EÚ, založenú na štrukturálnych fondoch, na socializme v poľnohospodárstve, tak zóna voľného obchodu nemá veľmi veľkú šancu. Aj keď by bola výhodná pre obe strany. Teraz na to ale v Európe mentálne asi nemáme.
