Tri štvrtiny migrantov sú mladí muži. Mnohí ani nevedia, že Nemecko je krajina. Na konferencii o migrácii zazneli zásadné veci

    0
    Tábor utečencov prezývaný Džungľa stojí pri diaľnici neďaleko francúzskeho prístavného mesta Calais.jpg (Autor: TASR)

    Pod záštitou združenia Nová Generácia sa v Bratislave konala konferencia o migrácii pod názvom Pohľad do tváre migrácie. V rámci jednotlivých panelov sa k problematike migrácie vyjadrili analytička tureckej politiky Lucia Yar, Dušan Fischer, výskumný pracovník pre Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku, politológ Jozef Lenč a Hanga Sánthová z maďarského výskumného inštitútu Századvég.

    Kultúrna rozdielnosť podnecuje konflikty

    Do Európy prúdia v súčasnosti státisíce migrantov. Najviac ich prichádza zo Sýrie, Afganistanu, Iraku, ale aj z krajín západnej Afriky. Až 75 % z nich sú mladí muži vo veku 18 – 44 rokov, lebo to sú osoby, ktoré majú najväčšiu šancu úspešne túto cestu absolvovať. Podľa Hangy Sánthovej odhadom 95 % utečencov, s ktorými mala možnosť sa rozprávať, mieri do Nemecka. Paradoxne, mnohí z nich ani nevedia, či je Nemecko mesto, alebo krajina, jednoducho počuli, že tam treba ísť, keď chcú, aby im bolo dobre.

    Pre utečencov je potom príchod do Európy enormný kultúrny šok, na ktorý sa nevedia adaptovať. Z toho pramenia mnohé problémy, lebo pri príchode im nikto nevysvetlí, ako to v Európe funguje, čo sa môže a čo, naopak, nie. Práve v tom vidí Hanga Sánthová pôvod znásilnení a násilností páchanými migrantmi. Takéto konanie zo strany migrantov zase vedie k radikalizácii európskeho obyvateľstva. „Bežní ľudia, keď nadobudnú dojem, že sú v ohrození a ich politici ich nepočúvajú, majú tendenciu brať veci do svojich rúk a radikalizujú sa, aj keď nikdy nemali extrémistické názory a nie sú žiadni neonacisti,“ tvrdí Sánthová.

    Problematická je aj situácia v zberných táboroch, kde migranti čakajú na azyl. Problém je, že v týchto táboroch sú umiestnené rôzne skupiny migrantov, ktoré často majú medzi sebou konflikty. Keď sa v jednom tábore stretne skupina kresťanských utečencov a moslimských utečencov, ktorí si nesú vzájomné konflikty už zo svojej krajiny, často dochádza k násilnostiam. Významnú rolu zohráva v týchto násilnostiach aj frustrácia a stres. Čakacia lehota na posúdenie žiadosti o azyl sa totiž stále zvyšuje a migranti sú tak nútení stráviť v prostredí tábora aj rok. Mnohí z nich majú aj problémy s mentálnym zdravím a trpia posttraumatickým syndrómom spôsobeným traumou z vojny. 

    Turecko, Európska únia a migračná kríza

    Významným hráčom v migračnej kríze je aj Turecko, ktoré je pre mnoho utečencov bránou na ceste do Európy. Či je táto brána otvorená, alebo zavretá závisí od tureckej vlády. Pre EÚ je preto výhodné byť s Tureckom zadobre. „Turecko nie je pre Európu priateľ, ale pragmatický spojenec, ktorý má strategické geografické umiestnenie a druhú najväčšiu armádu v NATO,” myslí si D. Fischer. Turecká vláda si svoju pozíciu dobre uvedomuje a prostredníctvom vyhrážok sa tak s EÚ snaží manipulovať. „V Turecku je veľmi dôležitý imidž a ego. Práve preto sú mnohé vyjadrenia prezidenta Erdogana iba silácke reči, ktoré majú budovať imidž. Paradoxne, čím horší imidž majú tureckí politici v EÚ, tým sú doma obľúbenejší, lebo ak niečo Turci rozhodne nechcú, tak zaliečať sa EÚ,“ tvrdí Lucia Yar.

    „Turecko je pre EÚ dôležité najmä preto, že v súčasnosti je určite lepšie mať spojencov ako nepriateľov,“ myslí si Jozef Lenč. Lucia Yar s týmto však celkom nesúhlasí. Turecko podľa nej nepotrebuje EÚ a EÚ nepotrebuje Turecko. V Turecku už EÚ nikto nerieši, Turci stratili o Úniu záujem. Krajina už je ekonomicky na takej úrovni, ako ani mnohé krajiny Únie nie sú a vstup do EÚ už pre nich nie je zaujímavý.“ Obaja sa však zhodujú, že Turecko určite momentálne nesmeruje do EÚ, podľa Lenča je „pravdepodobnosť, že by sa stalo jej súčasťou asi rovnaká, ako že sa obnoví Osmanská ríša, Erdogan sa teší v Turecku obľube a rozhodne nemá chuť deliť sa o moc vo svojej krajine s EÚ“.

    Migračná kríza ako živná pôda pre ISIS

    Spolu s utečencami sa dostávajú do Európy aj teroristi. Počet migrantov je totiž taký vysoký, že aj napriek snahe nie je možné urobiť každému migrantovi adekvátnu vstupnú previerku, ktorá by dostatočne prešetrila jeho pozadie a minulosť, myslí si Sánthová.

    Podľa Fischera hrá utečenecká kríza teroristom z takzvaného Islamského štátu alebo Daeš do karát, jednak sa v Európe podnecuje xenofóbia a strach, a zároveň sa terorizmus zviditeľňuje. Taktika, ktorú teroristi z Daeš používajú, spočíva najmä v rozsievaní strachu a ukazovaní sily. Nezriedka si preto Daeš privlastňuje zodpovednosť aj za teroristické útoky, ktoré nespáchali priamo jeho bojovníci. „Daeš však neznamená pre Európu bezprostrednú existenčnú krízu. Krízu spôsobuje to, ako sa k tomu stavajú európski politici, ktorí aj sami podnecujú strach u občanov a teroristom tak v podstate nechcene nahrávajú,“ tvrdí Fischer.  

    Islamský štát sa stále drží aj napriek spoločnému úsiliu svetových mocností najmä preto, že používa techniku nekonvenčného boja. Je jasné, že keby išlo o boj konvenčný, teda vojaka proti vojakovi, nemali by bojovníci Daešu žiadnu šancu. Nálety NATO síce efektívne bránia Islamskému štátu v územnej expanzii, no v tomto prípade však tanky a lietadlá boj s Daešom nevyhrajú. Potrebné sú riešenia na poli diplomacie a politiky. Esenciálne je pochopenie lokálnej mentality, analyzuje Fischer.

    Jozef Lenč je zase presvedčený, že EÚ je proti Daeš veľmi slabý hráč, lebo sa nevie ani rozhodnúť, či chce byť veľmocou, alebo len spoločenstvo krajín, ktoré si riešia svoje vlastné záležitosti za spoločné peniaze. Skrátka, Únia vystupuje v nesúlade a nejednotne. „Názory EÚ v oblasti vojenských operácií nikoho nezaujímajú, lebo vlastne neexistujú. Nanajvýš sú relevantné názory Británie a možno ešte Francúzska a Nemecka. Európa nie je v kontexte globálnych tém skoro žiadnym hráčom.“

    Spoločná európska armáda, relevantný krok alebo nezmysel?

    Európe by pomohlo, keby vystupovala ako jeden štát. Spoločná armáda by síce aj tak nič nevyriešila, ale zvýšila by Únii prestíž, myslí si politológ Lenč. Fischer s ním nesúhlasí, podľa neho je spoločná európska armáda nezmysel. „V tejto chvíli nie je ani vôľa, ani financie na spustenie projektu takého rozsahu. To, čo v EÚ momentálne potrebujeme, je 28 dobre vyzbrojených profesionálnych armád,“ hovorí.

    Vojenské aliancie, akou by bola aj potenciálne spoločná európska armáda, zlyhávajú na tom, že obrana štátu je suverénnou výsadou každej krajiny a žiadna krajina ju nechce zveriť do rúk inej. Slovák chrániaci slovenské hranice má okrem profesionálnej motivácie aj motiváciu spojenú s národným cítením a ochranou svojej vlastnej krajiny. Predstavme si ale, že by napríklad slovenské hranice s Ukrajinou ako súčasť spoločnej armády chránili maďarskí a portugalskí vojaci. Tí by takúto motiváciu zrejme nemali. Mali by sme preto venovať viac úsilia zlepšovaní našej vlastnej slovenskej armády namiesto toho, aby sme sa stále spoliehali, že nás bude chrániť niekto silnejší. V súčasnosti by sme sa nemali spoliehať už ani na NATO, v kontexte nadchádzajúcich prezidentských volieb v USA to s ním totiž vyzerá otázne, dodal Fischer.

    Faktom ostáva, že kým sa Európska únia nezjednotí vo svojich názoroch a postojoch, bude boj s migračnou krízou stále prehrávať.

    Autor: Dominik Földes

    - Reklama -