Obe udalosti nám niečo hovoria o súčasnom Rusku a o problémoch, ktorým rok pred kľúčovými prezidentskými voľbami čelí.
Protesty 26. marca privítala zahraničná tlač s mediálnymi ohňostrojmi a ich hlavná postava, právnik Alexej Navaľnyj, sa stal hrdinom (nielen) západných liberálov. Nikomu pritom neprekáža, že Navaľnyj nie je liberál západného strihu. Nielenže mu prekáža migrácia do Ruska (zo Strednej Ázie), ale navyše si myslí, že medzi Ukrajincami a Rusmi nie je žiadny rozdiel – obvykle signál na volanie o ruskom nacionalizme, teda ak to hovorí niekto ako Vladimir Putin… Podobne ako na Ukrajine, Západ žije rád v ilúziách, že spoločný nepriateľ zacelí často zásadné rozdiely a že slová majú všade rovnaký obsah. A tak potom mohla iná hrdinka Nadija Savčenková šokovať svojimi výrokmi o Židoch…
Anatómia marcových protestov
Bez ohľadu na personálie treba brať protesty z 26. marca vážne, pretože ukazujú určité zmeny, ktoré sa môžu (a iste nemusia) premeniť na trendy. Môžeme si byť istí tým, že Kremeľ už protesty pozorne študuje a jeho „spin doktori“ vymýšľajú ďalší postup a stratégie (a to hlavne volebné).
Keď si zhrnieme základné poznatky, platí zhruba toto: Protesty neboli masové (čísla sa líšia od 20-tisíc do až 90-tisíc protestujúcich v celom Rusku). Na druhej strane sa týkali mnohých veľkých, väčších aj menších miest v regiónoch Ruska. Zatiaľ posledná vlna protestov v zime 2011/2012 bola takmer výlučne spojená s metropolami – s Moskvou a Petrohradom.
Dôvodom nových protestov neboli voľby a ich kvalita (poctivosť/nepoctivosť), ale sociálno-ekonomické pohnútky: predovšetkým večná choroba Ruska, chobotnica s mnohými chápadlami a tvárami – korupcia. V protestoch zaznievali heslá, ktoré odmietali korupciu, rozkrádanie a vyjadrovali dopyt po spravodlivosti. Skrátka došlo k posunu od hodnotových požiadaviek k sociálnym a ekonomickým požiadavkám s adresátom – vládou. Dodajme, že centrom kritiky sa stal premiér Dmitrij Medvedev, na majetkové pomery ktorého sa dokument FBK zameral. Video videlo asi 15 miliónov divákov. Nie je to prvýkrát v uplynulých 12 mesiacoch, keď sa premiér Medvedev ocitol pod paľbou kritiky (minule pred parlamentnými voľbami).
Tohtoročné protesty sa na rozdiel od zimy 2011/2012 stali počinom výlučne A. Navaľného a jeho Fondu pre boj s korupciou. Nešlo o širšiu koalíciu liberálnych síl naprieč systémovou a nesystémovou opozíciou ako na prelome rokov 2011 a 2012 (kde sa zišli na jednom „pódiu“ ľudia ako Navaľnyj, Mironov zo Spravodlivého Ruska, miliardár Prokhorov alebo Alexei Kudrin). Konečne marcové protesty, z ktorých časť nebola úradne povolená, charakterizovala účasť mladých, študentov a školákov. To je nový jav v krajine, kde sa doteraz verilo v politickú pasivitu mladých. Sociologicky nie je tento jav ešte dostatočne ohmataný, ale dá sa hovoriť o nástupe novej politickej generácie v Rusku, ktorá má už iné skúsenosti a názory, ktoré nebudú úplne konzervatívne podľa mustry mládežníckej organizácie Jednotného Ruska Naši.
Ak teda treba z protestov niečo zdôrazniť, je to nový dôraz na sociálno-ekonomické otázky a regionálne ukotvenie. To je dvojaký posun, ktorý stojí za pozornosť.
Regionálne nerovnosti a prerozdeľovanie sú problém
Asi najzávažnejšia je situácia v rozdielnych regiónoch Ruska, čo sa prejavilo aj v zemepisnom rozložení protestov. Analýza už potvrdila, že protesty sa týkali (s niekoľkými výnimkami) regiónov, kde bola vo voľbách v septembri 2016 najnižšia volebná účasť a najmenšia podpora vládnej strany Jednotné Rusko. Je otázka, či nebola volebná neúčasť sama osebe aspoň čiastočne formou protestu a hlasovacie ticho pri urnách predzvesťou búrky. Regionálne nerovnosti o sebe dávajú vedieť.
Ruské regióny utvárajú veľmi rôznorodý mix nielen kultúrne, ale aj ekonomicky z hľadiska príjmov a v závislosti od prerozdeľovania podľa kľúča centrum (Moskva) – periféria (región). Napríklad najnovšie štatistiky ukazujú, že v konkrétnych regiónoch a oblastiach sú zadržiavané mzdy – celkovo ide o sumu vyššiu ako 300 miliónov rubľov, čo je číslo, ktoré od januára 2017 vzrástlo o 11,8 %. A len niekoľko miest, kde sú tieto problémy, sa objavilo na zozname protestujúcich miest (napríklad Tomsk, Kemerovo, Vladivostok, Perm a Saratov). Iste nejde o dramatické číslo, ale je to zase problém, ktorý je nerovnomerný a treba ho vidieť v konkrétnych sociálnych kontextoch a skúsenostiach.
Protesty a reakcia na ne
Oproti dojmu, ktorý vytvára mnoho médií, súčasný politický režim v Rusku nestojí na masovej represii, donucovaní, masovom mučení alebo vraždení. Dnešné Rusko nie je totalitná spoločnosť, aj keď má niekoľko autoritárskych rysov, ktoré svedčia o tom, že krajina pred svojimi dejinami neutiekla. Spoločenská dohoda medzi vládou a ľudom tu stála na dvoch pilieroch – na ekonomickom a bezpečnostnom. Oba dnes už nie sú také silné a samozrejmé ako v roku 2008. Takzvaný krymský konsenzus bol len krátkodobou náhradou, ktorá nemohla plniť takú rolu dlho. Tolerancia k chybám a deformáciám, ako je korupcia, sa bude znižovať; to je hlavný odkaz tejto skromnej vlny protestov.
Iste platí, že korupcia a sociálne a ekonomické problémy majú mobilizačný a protestný náboj. Nielen v Rusku a nielen preto, že korupcia je jav, ktorý je akýsi univerzálny a netýka sa len hybridných režimov, ako je Rusko, ale v rôznej miere aj liberálnych demokracií. Z mobilizačného hľadiska neradno túto vlnu protestov ignorovať.
Možno aspoň zatiaľ platí, že ruská spoločnosť nedozrela na revolučné nálady, ktoré by radikálne a masovo zvrhli súčasnú vládu. Lenže radikálne zlomy sa nerodia len z aktívnej participácie a protestov, rodia sa aj z mlčania, z pasivity a z prehnanej represie. Vláda Vladimira Putina a on sám budú mať plné ruky práce s tým, aby našli tú správnu odpoveď a nenechali spoločenský „tlakový hrniec“ bublať príliš dlho bez vypustenej pary.
Možnože by sa pritom hodilo nahliadnuť do učebníc dejepisu a nalistovať si kapitolu ruská revolúcia 1917 a jej príčiny…
autor: vss
