Chystá sa summit Trump – Putin. Tlač má strach, že by mohlo dôjsť k prelomovej dohode medzi Ruskom a USA. Je táto “obava” namieste? Obaja muži vraj budú rokovať medzi štyrmi očami, pričom novinár z Respektu Ondřej Kundra sa bojí, že neskúsený Trump sa tomu starému kágébákovi Putinovi neubráni.
Špekulovať, k čomu by mohlo alebo nemohlo na summite dôjsť, nemá žiadnu väčšiu cenu. Čo naopak vieme? Napríklad už od čias prvého programového vyhlásenia (dnes už bývalého) ministra zahraničia USA Rexa Tillersona platí, že súčasný Washington – keď sa tak rozhliada po svete – akceptuje len Čínu a Rusko ako svojím spôsobom partnerov, ktorých berie vážne.
V prvom prípade z ekonomických dôvodov, v druhom prípade z vojenských a surovinových. Všetci ostatní sú pre Biely dom vlastne len “zákazníci” – ak si zaplatia, dostanú službu, ak nezaplatia, nech odtiahnu. Zadarmo nenalievame. K tomu sa zdá byť dôležité, že prinajmenšom v Republikánskej strane posilňuje “trumpizmus aj bez Trumpa”. Čiže: aj keby súčasný prezident ako symbol “všetkého zla” padol, jeho prístup a filozofia “Amerika predovšetkým” podľa všetkého prežijú.
Raz bude, mimochodom, zaujímavé sledovať, k čomu to všetko povedie v situácii, keď mladí stúpenci Demokratickej strany z viac ako 60 percent “pozitívne pozerajú na socializmus”, ako konštatuje prieskum z minulého týždňa. Iste, pojem “socializmus” má v USA iný obsah než napríklad u nás alebo v Európe všeobecne, ale aj tak. Trumpizmus proti socializmu? Cynici si už mädlia ruky. Koniec koncov, mnohé porovnania príčin rozpadu ZSSR sa už dnes dajú naplno vztiahnuť aj na USA…
Skrátka, samit nejaké konkrétne výsledky prinesie, pretože inak by sa ani nekonal. A je len dobre, že sa veľmoci spolu rozprávajú, pretože je to lepšie, ako keby bojovali. A ak tu u nás niekto pred rokmi stavil všetky svoje karty na “fanatickú rusofóbiu navždy”, tak, samozrejme, môže pocítiť niečo ako zradu. Je vtipné, že túto svoju prehru hádže na “starého kágébáka” Putina, ale v skutočnosti jednoducho len celkom prehliadol skutočnosť, že veľmoci – a myslím tým tie skutočné veľmoci – sa vo finále vždy vedeli dohodnúť a svojich (do rôznej miery sfanatizovaných ) “ideológov” týmito procesmi mohutne ponechávali ich osudu, pohodených “pozdĺž ciest vývoja”.
O čo ide obom veľmociam na Blízkom východe? Drží sa USA svojej proklamácie, že sa o sýrskych rebelov nezaujíma? Ako to vlastne Rusko a USA teraz majú s Tureckom? A akú dohodu môžu uzavrieť strany Iránu?
Vezmem to od konca: O Iráne sa celkom určite nedohodnú, pretože mám za to, že je pre Rusko nedotknuteľný – a možno až aliančný – spojenec, a tak americký tlak, či už politický alebo ekonomický, proti Teheránu v Moskve podporu nenájde. A to isté platí aj pre Čínu a koniec koncov napríklad aj pre Turecko, ktoré tiež už oznámilo, že ich nejaké americké sankcie proti štátom, ktoré budú s Iránom ďalej obchodovať – a predovšetkým nakupovať jeho ropu – nezaujímajú.
A čo sa týka samotného Turecka, to sa teraz nachádza v pozícii “Kingmakera” medzi Západom a Východom a svojím spôsobom si môže vyberať. Bude podľa mňa zaujímavé sledovať summit NATO, ktorý sa uskutoční pred Trumpovým summitom s Putinom. Stavím sa, že na ňom Trump splní svoje sľuby a vystúpi proti Európe brutálne v štýle “buď začnete nakupovať hromady amerických zbraní, alebo si choďte”, ale súčasne sa bude líškať Recepovi Erdoganovi, pretože bez Turecka budú USA aspoň v tej levantskej časti Blízkeho východu už úplne bezzubé.
Ale Trump má pritom aj nevýhodu v tom, že na Západe pôsobia silné turkofóbne loby, ktoré v mnohých ohľadoch nechcú akceptovať realitu a stoja v ceste aspoň nejakej normalizácii vzťahov s Erdoganovým Tureckom, zatiaľ čo Rusko alebo Čína k Turecku pristupujú viac – nehovorím, že úplne, ale viac – na princípe “ja pán, ty pán”. A to, samozrejme, politicky potiahne Turkov do Eurázie.
A čo sa týka Sýrie, tak je fascinujúce sledovať, ako sa pri terajšom oslobodzovaní juhu Sýrie od džihádu Rusko fakticky spojilo s Izraelom a Irán sa dal odstaviť na vedľajšiu koľaj. A ak sa Rusko spojilo s Izraelom, ktorý pre zmenu ovláda prinajmenšom blízkovýchodné časti americkej zahraničnej politiky, tak už sú USA v Sýrii fakt zbytočné až nadbytočné. Čiže skvelá situácia zmiznúť a namiesto pobehovania po akýchsi púštnych oblastiach posilňovať doma “Ameriku predovšetkým”.
Samotný americký odsun zo Sýrie pritom nie je pre Rusko žiadna veľká vec, pretože situácia sa po siedmich rokoch vojny vyvinula tak, že USA jednoducho odídu samy, alebo budú donútené odísť, a to skôr, alebo neskôr. Ak za taký “ústupok” budú navyše niečo chcieť, tak bude veľmi záležať na tom, o čo Washington požiada. Ale ak to bude niečo dôležité, ako už spomínané “hodenie Iránu cez palubu”, tak to nedostanú. V Sýrii skrátka nikto Američanov nepotrebuje: ani Izrael, ani Sýrčania, ani Rusi, ani Turci. Jediní, kto ich tam ešte nedávno chceli, boli Kurdi, ale keď zistili, že Američanom už poslúžili a sú na “vyhodenie”, teda že si stávkou na zlého “patróna” zničili možnosť federalizácie a nemajú v ruke jediný reálny tromf, tak už sa ich najväčšia politická sila, Zjednotená demokratická strana (PYD), vraj dohodla s Damaskom na budúcnosti kurdskej provincie Hasaka.
Kurdi odstránia všetky plagáty svojho “svätca” Ocalana a sýrska armáda po celej provincii znovu otvorí svoje náborové kancle. Obe sily už čoskoro rozbehnú spoločné checkpointy, Damask chce, aby Kurdi z vojenského krídla PYD, teda z Obranných ľudových jednotiek (YPG), slúžili v sýrskej armáde po celom území Sýrie, ale Kurdi si presadili, že sa do doby služby započíta ich pôsobenie v radoch YPG, ktorá navyše odovzdá vláde pohraničné priechody do Iraku, a to v Tál Kodžári a prechody do Turecka v Darbasíji a Al Ajnu. Výmenou za to sa má kurdčina vyučovať na sýrskych školách a Kurdi získajú významné posty na sýrskom ministerstve ropného priemyslu. Podobná dohoda sa chystá tiež okolo Rakky. Ak všetko pôjde hladko – a pri avizovanom americkom odsune nie je dôvod, aby nešlo – oddiely YPG s veľkou pravdepodobnosťou skončia v radoch sýrskej armády.
Vzhľadom na to, že v Hasake a okolí je stále ešte asi tucet amerických základní a Trump odsun smeruje niekedy k októbru, aby Republikáni mohli na srdcervúcich záberoch “návrat našich skvelých chlapcov domov k ich skvelým americkým rodinám” rozbehnúť kongresovú kampaň, tak sa nedá vylúčiť, že americkí vojaci budú na cestách – v púšti ich nie je ktoviekoľko, aby si jedinec vyberal, kadiaľ pôjde – narážať na sýrskych vládnych vojakov. A tí im budú pri závore hovoriť napríklad: “Tadiaľto nie, otoč to a choď cez mínové pole, ktoré ste si tamto vytvorili …” Myslím si skrátka, že nasledujúce mesiace môžu byť vcelku “vtipné”.
V Kyjeve chcú postaviť Múzeum Majdanu. Je to dobrý nápad? Čo zaujímavého teraz z Ukrajiny zaznieva?
Múzeum Majdanu v čase, keď sa tí naši “demokrati v Kyjeve” ešte stále boja uzavrieť akékoľvek kauzy súvisiace s vtedajšou streľbou, aby sa neukázalo, kto že to na Majdane vlastne strieľal a vraždil, bude určite zaujímavý a pre školské exkurzie nezabudnuteľný – a mozog vymývajúci – zážitok. Len do toho. Len by som prosila, aby sa na takto “mozgovo vymytých” Ukrajincov v prípade migračných víz vzťahovali zhruba rovnaké predpisy ako pre príslušníkov Islamského štátu.
Čo sa na Ukrajine deje všeobecne? Keď zhrniem posledných pár týždňov, tak vyčnievajú pogromy na rómske tábory, pri ktorých sa vraždia a hádžu granáty, útoky na zúfalcov, ktorí chcú s nasadením života usporiadať ďalšie gay pride. Odhaľuje sa, že ukrajinská štátna zbrojovka niečo vyrobí a sprostredkovateľom predá povedzme za 80-tisíc eur, ale cez firmu, ktorá patrí Porošenkovi alebo jeho kamarátom registrovaným na Cypre, sa to konečnému užívateľovi predá za 800-tisíc eur … Tá “demokratická” Ukrajina, ak ste pri moci, je fakt “neuveriteľný bordel”. Ale v mene spravodlivosti je potrebné dodať, že rovnako to bolo vždy od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991. Je jedno, či vládli “proruskí” alebo “prozápadní”. Vždy to boli len hyperkleptokrati.
Ale včera ma veľa bavili titulky v ukrajinských médiách, ktoré sa uisťovali, že Trump predsa nemôže dať Krym Rusku, pretože predsa nemôže rozdávať cudzie územie niekomu inému. Napríklad si nemyslím, že by sa USA – nie Ukrajina, ale USA – zbavili “Krymu”, ale na druhej strane tu predsa máme príklady napríklad Kosova alebo najnovšie Jeruzalema. Ako si niekto môže myslieť, že USA, keď si zaumienia, nemôžu cudzie územie odovzdávať niekomu inému?
Ako hodnotiť dohodu Angely Merkelovej s jej ministrom vnútra Seehoferom? Zachránila si tým krk? Čo povedať na krok Rakúska, ktoré v reakcii na to opevňuje svoju južnú hranicu?
Osobne si myslím, že vami spomínaná dohoda nevyriešila takmer nič. V podstate len skúša prehodiť horúci zemiak na susedné štáty, bez toho, aby samotnú migračnú krízu nejako riešila. Čiže nemecká vláda možno stále ešte žije, ale problém tu je stále. Operácia sa podarila, pacient zomrel.
Neviem, koľko dní alebo týždňov tá Merkelovej vláda ešte má, než ľuďom dôjde, že sa pred nimi hrá len so slovíčkami. Ale dôležitejšie ako životnosť jednej nemeckej vlády je skutočnosť, že v rámci Európskej únie už celkom jasne prevládli národné záujmy. A nemôžete mať “Úniu”, v ktorej si každý hrá sám za seba. Zatiaľ to síce všetko formálne ešte drží, ale v reále tá “stará dobrá EÚ” už skonala …
Ochrana hraníc v čase, keď tu máme Schengen, vytváranie nových pohraničných síl, vysielanie vojakov sem a tam… K tomu platí, že napríklad dve tretiny belgickej armády už hliadkujú len v uliciach belgických miest, to isté platí pre francúzsku armádu a Macron premýšľa, že by zaviedol povinnú vojenskú službu. Nielen pre chlapcov od šestnástich rokov, ale aj pre dievčatá. Vraj by to posilnilo “sociálnu súdržnosť”. To je koniec. Fakt je vcelku jedno, kedy to Juncker alebo Tusk priznajú oficiálne, ale aj keby to nepriznali a dotiahli svoj nikým nevolený “mandát” až do konca a pokojne aj cez neho, tak EÚ, ako sme ju poznali a do akej sme vstupovali, končí. Je fuč.
A stačilo k tomu tak málo: po 17 rokoch vojny v Afganistane ešte zničenie Iraku a Líbye a naviac popud zničiť Sýriu. Škoda, že je tu u nás na “demokratickom” Západe zvykom netrestať “demokratické” politiky za ich “demokratické a politické” činy, ale celý húf našich “demokraticky zvolených” zástupcov by si fakt zaslúžil. Silne ohrozili budúcnosť našich detí.
Čo sa zase deje v tom Salisbury? Opäť novičok? Veď britské médiá písali, že traviči Skripala a jeho dcéry ušli do Ruska …
Áno, to je ďalší z príznakov nevyliečiteľnej choroby “nášho” Západu. Normálnemu človeku by sa zdalo, že po blamáži sa Skripaľovcami, ktorí snáď ako prví a jediní na svete prežili nejakú ruskú chemikáliu a dnes sú bohviekde, aby “zbytočne” nehovorili, tak je tu ďalší “Salisbury”. Británia, ktorá nedokázala bojkotovať majstrovstvá sveta vo futbale a prehráva tak PR vojnu, chce teraz jednoducho dotiahnuť svoje protiruské nadšenie až do konca.
A tak tu máme zrazu pohľad na ruskú tajnú službu, ktorej Putin pred spaním večer osobne rozdáva úlohy, aby zase ako tupci išli do toho istého Salisbury a zase si vybrali zmiešaný pár – gayovia a lesby sú podľa všeobecne prijímaných “európskych hodnôt” chránení – a niečo s nimi vykonali tak, aby nakoniec umreli len škrečky a mačka … a salisburskí lekári síce zase nevedia, čo s nimi je, ale zase im okamžite podávajú adekvátne lieky! To už je fakt “ako u blbých”. A to navyše nikto ani nevysvetľuje, prečo sa o “ruskom útoku” informuje až sa štvordňovom oneskorením. To akože čakali, či Anglicko v Rusku postúpi ďalej?
Najšialenejšie na tom je, že sa ktosi znova snaží, aby tomu ľudia uverili. Nikto síce netuší, či sa tam naozaj niečo stalo, nieto či sa naozaj odohral nejaký zločin, ale tá slečna / pani na ČT, ktorú som náhodou zazrela, sa tvárila fakt znepokojene … “Síce nič nevieme, ale … Viete, v Salisbury … Takže Rusko … “
Čo by sme v najbližších dňoch mali sledovať?
Najzaujímavejšie bude budúci týždeň západná, teda vlastne predovšetkým európska hystéria pred summitom NATO a panický strach tých istých ľudí pred summitom Trump – Putin.
