Minule ste konštatovali, že z hľadiska vojenskej situácie nie je na bitke o Aleppo čo komentovať. Už je? Čitatelia, samozrejme, vnímajú trvajúcu kritiku, že Asad a Rusi páchajú vojnové zločiny, bombardujú civilistov a pod. Poďme si povedať, prečo to vlastne robia. Chcú východné Aleppo vyhubiť alebo je tu nejaký vojensko-taktický cieľ, ktorý by tie „hory mŕtvych detí“ ospravedlnil? Zo strany priaznivcov Putina zase počujeme vysvetlenie, že je to nutné preto, aby rusko-sýrsko-iránske sily poskytli civilistom, ktorí sú uväznení v Aleppe, možnosť utiecť.
Dovolím si vás poopraviť: bojuje sa len o východné, džihádom ovládané štvrte Aleppa, pretože väčšina mesta s viac ako miliónom obyvateľov je pod kontrolou režimu a ako taká je pre zmenu terčom džihádu. Obete z radov civilistov sú odtiaľ hlásené skoro každý deň, ale to je – súdiac podľa mlčania Západu – pravdepodobne v poriadku. Avšak, k vašej otázke: sýrske oddiely so svojimi spojencami postupujú z niekoľkých smerov do východného Aleppa, upevňujú svoje pozície a v stredu popoludní sa dokonca objavili prvé správy, podľa ktorých niektoré tamojšie islamistické skupiny začali s vládou rokovať o kapitulácii a voľnom odchode. Ak je to pravda, bude to zlomový okamih v tejto bitke, pretože „príklady priťahujú“, a keď sa prvé skupiny rozhodli to vzdať, budú ich nasledovať ďalšie a rady džihádu vo východnom Aleppe budú slabnúť, čo pre zmenu urýchli oslobodenie týchto štvrtí. Vedľajším produktom bude aj významné oslabenie džihádu v Sýrii, pretože tí, ktorí až tak neveria na dychtivo čakajúce čiernooké panny v raji, dajú prednosť prostému prežitiu, zatiaľ čo skalní fanatici sa nevzdajú a vo východnom Aleppe proste „zostanú“. Nahradiť ich čerstvými „kovanými kádrami“ nebude vôbec ľahké, najmä v situáciu, keď bude Turecko naozaj ďalej kontrolovať, ktože to cez jeho hranice do Sýrie putuje.
Na druhej strane sa teraz špekuluje o tom, že už existuje dohoda medzi Saudmi, USA a Tureckom, ktorá umožní Daešu voľný odchod z irackého Mosulu ešte pred spustením veľkej ofenzívy na oslobodenie mesta, a predpokladá sa, že bojovníci Daeša by mohli zamieriť na východ Sýrie, do oblasti svojich bášt v mestách Rakká a Dajr az-Zaur. Takže džihád môže byť v Sýrii predsa len posilnený.
No len čo – nehovorím ak, ale len čo – východné Aleppo padne, vojna sa premení na „zostatkovú“ vojenskú operáciu, ktorá by postupne čoraz demoralizovanejšiu al-Káidu a jej spojencov vytlačila aj zo severnej provincie Idlib, vďaka čomu by režim ovládol najľudnatejšie regióny Sýrie, všetky veľké mestá a celé stredomorské pobrežie. Mám dojem, že ste minule tieto oblasti nazvali „useful“ Sýria. Čiže vojna by v zásade skončila, a to pri zotrvaní Bašára Asada na čele štátu, pričom by už zostala „len“ likvidácia – možno posilneného – Daeša ďaleko na východe krajiny… A koniec vojny podľa scenára, ktorý nenapísal Západ, musí Washington, Londýn a Paríž desiť, pretože sa preukáže, čo už aj tak veľa ľudí na Blízkom východe vie, teda že Západ už nemá žiadnu väčšiu rolu. Že prinajmenšom tento región vstupuje do postamerickej éry. Západ to môže oddialiť podporou Daeša na východe Sýrie, kde by mohol vzniknúť aj nejaký ten „kalifát“ využívaný ako vojenský a politický nástroj. Ale myslím si, že hlavným výsledkom by bolo len opakovanie hystérie, ktorú dnes vidíme okolo bombardovania východného Aleppa…
Západná rétorika je ohnivá: Rusi vraj spôsobili najhoršiu humanitárnu katastrofu od konfliktu v Rwande. Ak sa proti nim nezasiahne, každá ďalšia vojna bude takáto krutá, bez pravidiel. Zatiaľ čo Briti bojujú proti Daešu, Rusi krvavo zametajú Asadovi cestu k dobytiu Sýrie vraždením západných spojencov. Ako sa postaviť ku každému z týchto tvrdení? Ako sa postaviť k francúzsko-americkému volaniu po zavedení „sankcií za Aleppo“? Pokročilo vlastne niekam rokovanie medzi USA a Ruskom, aspoň trochu?
Nemá zmysel sa zaoberať jednotlivými výrokmi, ktoré zo Západu zaznievajú. Ako minule zhrnul izraelský denník Haaretz, Rusko v Sýrii postupuje a USA len o to hlasnejšie kričia. A navyše je to svojím spôsobom aj zábavné. Máme tu migračnú krízu v Európe, máme tu vyhliadku na rozpad EÚ, máme prvých klimatických utečencov, ďalšiu finančnú krízu a súvisiaci kolaps Západ čaká azda každým dňom, máme tu prezidentské voľby, ktoré budú pre USA (a tým zrejme aj pre svet) svojím spôsobom tragédiou, nech už dopadnú akokoľvek, máme tu čerstvo milión a pol zúfalých ľudí na uragánom zničenom Haiti, máme tu vyhliadku na americkú vojnu s Ruskom na európskom území, máme tu vyhliadky na americkú vojnu s Čínou, máme tu existenciálne problémy, kam sa človek pozrie, ale niektorí západní politici a niektoré médiá sa tvária, že budúcnosť „nášho sveta“ a možno aj priľahlých galaxií závisí od prežitia niekoľkých tisíc teroristov z al-Káidy vo východnom Aleppe, ktorých schovávame za „horami mŕtvych detí“. Fakt je taký výklad sveta uveriteľný? To je predsa už nejaká psychiatrická diagnóza, nie? Alebo historicky prelomový pokus dosiahnuť to, že históriu budú písať porazení?
A keď Briti tvrdia, že bojujú proti Daešu, ale ich generálny štáb pripúšťa maximálne tri nálety mesačne, čo si máme o takomto „boji“ myslieť? O to zábavnejšie je, že kritizujeme Rusko, že proti Daešu vraj nebojuje, ale keď na jeho základne podnikne nálet, považujeme to za prejav neodpustiteľnej podpory Asadovho režimu. Znamená to teda, že aj americké alebo britské nálety na Daeš neodpustiteľne podporujú Asadov režim? Čo sa týka Francúzov, nemôžem si teraz spomenúť, čo vlastne robia okrem toho, že ich prezident Hollande s čoraz väčšou mierou hystérie kritizuje Rusko. Dokázal tým však len to, že Putin ako „zbytočnosť“ zrušil svoju nadchádzajúcu cestu do Paríža.
Čo sa týka rokovaní, na spadnutie je akési ďalšie kolo rozhovorov za účasti Ruska, USA, Turecka, Saudov a Kataru a je zrejmé, že sa medzitým obe strany – okrem rôznych hrozieb a varovaní – ďalej informujú o pohybe svojich lietadiel, aby predišli prípadnému stretu. Zdá sa teda, že Rusko ďalej ponúka podiel na politickom riešení, teraz podľa všetkého výmenou za ukončenie podpory džihádu. Aký zmysel budú mať takéto rozhovory? Netuším, ale nedávno ma cynicky pobavil titulok na jednom ruskom webe, podľa ktorého „Moskva už vzdala hľadanie inteligentného života vo Washingtone“. Na druhej strane, kým sa rokuje, nebojuje sa… Nejaká dohoda medzi Ruskom, USA a všetkými ostatnými zúčastnenými štátmi by sa zhmotniť mala, a to nielen s ohľadom na prípadný Obamov odkaz „prezidenta, ktorý stratil Blízky východ“, ale predovšetkým preto, že v skutočnosti nemôže vojnu v Sýrii raz a navždy a jednoznačne vyhrať nikto.
Mimochodom, spomenuli ste Rwandu. Organizácia africkej jednoty vo svojej vyšetrovacej správe z roku 2001 o udalostiach, ktoré k tej nesmiernej tragédii viedli, konštatuje, že USA – pod vedením Billa Clintona a vtedajšej veľvyslankyne pri OSN Madeleine Albrightovej – vtedy na pôde OSN „takmer bez ďalšej pomoci zablokovali v Rwande akúkoľvek medzinárodnú akciu“ a „podkopali efektivitu pokusov OSN o akciu na odvrátenie alebo aspoň zmiernenie krviprelievania“, pretože považovali genocídu za svoj politický nástroj na presadenie „amerických záujmov“ (teda záujmov korporácií) v Afrike. Za sto dní v roku 1994 došlo k masakru až milióna ľudí. Keď teda niekto dnes na Západe naozaj argumentuje Rwandou, je to vrchol pokrytectva a nechutnosti.
Niekedy to býva ako na potvoru, že vo chvíli, keď sa začne hovoriť o nutnosti medzinárodnej izolácie Ruska, Putin niekam vycestuje a niečo tam dohodne, čo o izolácii veľmi nesvedčí. Teraz bol napríklad v Turecku, kde odrezal Ukrajinu od tranzitu ruského plynu. Prečo by sme si túto návštevu mali pamätať? Apropo, čo Sýria? Hodil Vladimir Vladimirovič Erdoganovi ako obeť Kurdov? Ďalej padli informácie o rokovaní so Saudskou Arábiou… Mimochodom, kam až podľa vás pokročil Putin v tom, aby sa mohol na Západ vykašľať a geopoliticky, infraštruktúrne aj ekonomicky sa bez neho zaobísť?
Putinova cesta na medzinárodné energetické fórum do Istanbulu mu ponúkla predovšetkým už tretiu schôdzku s tureckým Recepom Erdoganom, ktorý sa potom tváril náramne spokojne. Práve na túto chvíľu si nechali oznámenie o resuscitácii plynovodu TurkStream, ktorý povedie po dne Čierneho mora a cez Turecko do Grécka a ďalej do Európy. Žiadne veľké prekvapenie to však nie je, pretože sa o projekte znova začalo špekulovať hneď po vojenskom puči v Turecku, ktorého potlačenie sa pre Ankaru aj Moskvu stalo príležitosťou na normalizáciu vzťahov. A čo viac, ruský Gazprom už pred mesiacom dostal všetky turecké povolenia na stavbu tej podmorskej časti, takže samotné oznámenie o obnovení projektu bolo skôr len slávnostnou formalitou. Ale netuším, či TurkStream naozaj odreže Ukrajinu od tranzitu. Súčasný svet sa točí príliš rýchlo a často nečakane na to, aby sa dalo aspoň s nejakou rozumnou mierou pravdepodobnosti predvídať, čo sa stane za tri roky. Počkajme si.
Tí dvaja však dohodli aj čiastočné obnovenie tureckého exportu do Ruska a rokovali aj o Sýrii. Ich vyhlásenia boli v tomto smere dosť kusé, ale už len samotný fakt, že Ankara mlčí k ruskému a sýrskemu bombardovaniu východného Aleppa, dokladá, že zhodu v názoroch dosiahli. A k tomu sa ešte zhodli na prehĺbení spolupráce armád a tajných služieb Ruska a Turecka. Treba mať stále na pamäti, že Turecko je členom NATO, a ako sa ukazuje, Erdogan nechal po puči vyhodiť stovky tureckých dôstojníkov, ktorí pôsobili pri Aliancii, čím „bruselákov“ fakticky oslepil. Čo budú tureckí spravodajcovia tým ruským asi tak odovzdávať? Máme ešte v Turecku niekoho, koho by sme sa na to mohli opýtať? Isteže áno, ale takých zdrojov citeľne ubudlo.
Čo sa týka Kurdov, nemyslím si, že by ich Rusko Ankare obetovalo, pretože s nimi samo udržiava úzke vzťahy, ale podľa všetkého sa rodí nejaké konsenzuálne riešenie, vo výsledku ktorého sýrski Kurdi na severovýchode Sýrie vlastný nezávislý štát mať nebudú a na západ od Eufratu nebudú mať žiadnu štruktúru. Je v hre nejaká významná autonómia, konfederácia vo vnútri Sýrie? Fakt neviem. Uvidíme.
Najväčší rozruch však Putin v Istanbule vyvolal vo chvíli, keď podporil OPEC v jeho rozhodnutí obmedziť ťažbu ropy, a tak dosiahnuť zvýšenie jej ceny. Ministri energetiky Ruska a Saudskej Arábie si spolu posedeli a neskôr Saud povedal, že do konca roka sa môže cena vyšplhať na 60 dolárov za barel. Prachy potrebujú všetci, preto sa zrazu dokážu zhodnúť aj „sýrski“ nepriatelia. O to viac v čase, keď americká podpora Saudom trochu vädne, a tak je Rijád nútený začať sa o seba starať sám, hoc aj s pomocou donedávna nemysliteľných síl. Ale na druhej strane je to všetko predovšetkým dôsledok premeny Blízkeho východu po arabskej jari: USA pomaly, ale isto opúšťajú pozície, pretože o ich politiku už arabský svet – vďaka dekádam skúseností a rozbitiu Iraku a Líbye – stráca záujem; a vďaka ruskej asertivite túto stratu záujmu nemusí tutlať v sebe, ale môže ju prejaviť nahlas a v praxi. Vzniká tak priestor na flexibilnú a pragmatickú politiku, ktorá prekresľuje geopolitické mapy.
Neviem, či už Putin pokročil k tomu, aby sa mohol na Západ vykašľať, ale celkom iste v duchu odpísal mnoho aktuálnych západných „lídrov“ tak, ako naši „lídri“ odpísali jeho. Miera vzájomnej nedôvery je dnes možno až kritická.
Náladu, samozrejme, nezlepšujú ani správy, že Putin nariadil štátnym činiteľom „stiahnuť“ svojich rodinných príslušníkov zo zahraničia, pretože… Podľa jedných im tam niečo hrozí, podľa iných máme vojnu na spadnutie. Keď sa preklikáte na prapôvodný zdroj tejto informácie, teda na miestny web v ruskom Jekaterinburgu, a zistíte, že správa nemá zdroj, nikoho necituje a neuvádza ani jediné meno, že po niekoľkých dňoch „oslovila“ predovšetkým ruský bulvár, ale do normálnych médií sa nedostala, že neskôr ju bol donútený poprieť aj Putinov hovorca a až o deň neskôr ju prevzal západný mainstream, tak je zrejmé, že je to len kačica. Že by však toto zistenie dokázalo rozohnať obavy z tretej svetovej, tak to neviem.
Na Blízkom východe sa dejú ešte aj iné veci, ktoré by asi bolo dobré vysvetliť. Predovšetkým, saudské masakre v Jemene, krutosti s nimi spojené a vaša nedávna zmienka, že saudská kráľovská rodina by mohla padnúť. Ďalej je tu oznámenie, že Číňania budú investovať do stavby úplne nového hlavného mesta Egypta, pretože Káhira je už preplnená… Vy máte „Cairo“ radi, nebude vám to ľúto? A mimochodom, čo to vlastne Číňania robia s Afrikou? Prečo tam stavajú všetko možné, zatiaľ čo v Čechách len kupujú podniky, médiá a dokonca futbalový klub? A nakoľko sa približujeme tomu, aby Afrika zistila, že so šikmookým mužom sa čierny muž dohodne lepšie ako s bielym mužom, teda s nami? Tí Číňania predsa určite nie sú ľudomilovia, ktorí sa venujú charite…
Saudské masakre v Jemene – okrem odtajneného saudského podielu na teroristických útokoch z 11. septembra – nútia Washington, ktorý sa tak nejako „zasekol“ proti Rusku na Ukrajine a v Sýrii a proti Číne v juhovýchodnej Ázii a teraz nevie, čo ďalej, „ochladzovať“ vzájomné vzťahy. A to v kombinácii so silnejúcimi ekonomickými problémami kedysi rozprávkovo bohatého kráľovstva naozaj neveští pre vládnucu rodinu nič dobré. Vlastne je kľúčovou otázkou, či ropní panovníci zvyknutí na to, že im celý svet zobe z ruky, sa budú schopní pozrieť na realitu okolo racionálne a bez príkras. Zatiaľ sa mi to tak nejaví.
Káhira je večná, takže o svoje obľúbené pouličné kaviarničky strach nemám. Reč je totiž o projekte nového administratívneho centra, teda o akomsi variante Brazílie. Na tom je najzaujímavejšie pozadie celej akcie. To si proste pár tamojších oligarchov a generálov vyhliadlo nejaké kúsky púšte, kúpilo ich za pár drobných a neskôr – „zhodou okolností“ – práve v týchto oblastiach vláda postaví nové mesto. Pozemky zrazu získali miliónové a možno aj vyššie ceny. Aké jednoduché, že? Mimochodom, už pár rokov sú v púšti desiatky kilometrov okolo Káhiry „mestá duchov“ v rôznej fáze dokončenia, ktoré mali tiež formálne uľaviť metropole, ale dnes by cynik povedal, že sa na nich len skúšal vycibriť celý ten fígeľ s bezcennými pozemkami predávanými za milióny. Skutočnosť, že Peking je práve do takéhoto projektu pripravený vložiť miliardy, znamená len to, že do budúcna svoj vplyv v krajine vkladá do rúk oligarchie schopnej všetkého. Tá, zdá sa, totiž prežije všetko.
Všeobecne platí, že Číňania skupujú čokoľvek, čo im dáva zmysel. V Afrike a Latinskej Amerike sú to suroviny a v Egypte možno plánujú mať pod palcom Suezský prieplav, neviem. No a u nás už veľa surovín nemáme, tak si kúpia futbalový klub… Avšak, v Afrike je cieľom vyšachovať Spojené štáty a Západ všeobecne, čo sa Pekingu začína naozaj dariť, a to nielen investíciami do rôznych priemyselných odvetví, ale aj veľkorysými sociálnymi a vzdelávacími projektami. Napríklad v Egypte ponúkajú hádam desaťtisíce štipendií na čínskych univerzitách, a ak v nastúpenom tempe vydržia ešte pár rokov, bude egyptská inteligencia hovoriť namiesto po anglicky a francúzsky po čínsky…
Spomenuli sme Ukrajinu. Bez plynu z Ruska. Čo zaujímavé sa tam dnes vlastne deje, pretože médiá nám ju akosi schovávajú…
Nič k lepšiemu sa na Ukrajine nemení, to fakt nie. Pred pár dňami museli zhltnúť horkú pilulku, keď EÚ odkývla bezvízový styk Gruzínsku, ale Ukrajinu zase odložila „na potom“. A k tomu už sa v plnej nahote ukazuje vzdorovitosť ukrajinských oligarchov, s ktorými si Západ nevie rady. Minister zahraničia Klimkin v rozhovore pre Deutsche Welle vlastne povedal, že plnenie Minských dohôd od Kyjeva nikto čakať nemôže, pretože ich plniť skrátka nebudú, a keď François Hollande spomenul potrebu usporiadať voľby na Donbase, odbil ho kyjevský minister vnútra Avakov ako malého chlapca. Inými slovami, z Ukrajiny sa pre Západ stáva pekný bolehlav, pretože sa „naši demokrati“ vymkli kontrole a už sa na demokraciu nechcú ani hrať, čo vo výsledku znamená, že konflikt na Donbase sa mení na trvalo zmrazený. Samozrejme, za podmienky, že sa k moci v Kyjeve nedostane nejaký „warlord“ a nerozhodne sa – pre „najväčšiu slávu skvelého ukrajinského národa“ – dobyť Moskvu alebo niečo v tomto duchu. Čo s tým bude robiť budúci americký prezident, netuším, ale EÚ chystá summit, na ktorom vraj bude kumštovať, ako zachovať sankcie proti Rusku a pritom s Ruskom rozšíriť vzťahy. Snaha o Šalamúna v podaní Bruselu, zatiaľ čo NATO svojím harašením pri ruských hraniciach privolalo k hraniciam EÚ, do Kaliningradu, ruské Iskandery. Myslím si, že ten Majdan fakt stál za to.
V druhej prezidentskej debate podľa niektorých názorov Donald Trump premohol pani Hillary. Prinajmenšom tým, že jej neustále a celý čas za niečo nadával, najmä za tú nešťastnú vec so služobným e-mailom. Ako reflektujete túto zmenu taktiky? Nakoľko Trumpovi uškodí zverejnenie nahrávky, v ktorej sa chvastá, aký dokáže byť hrubý k ženám, alebo to môže Hillary vrátiť poukazovaním na sexuálny život jej manžela? Reuters odhadujú, že keby na ňu, ktorej ani demokratickí voliči veľmi nedôverujú, stále takto útočil, mohol by prinútiť jej voličov, aby proste zostali doma. Je to pravdepodobné? Kam sa nám posúva finiš volebnej kampane? Bude sa ten prekliaty Putin radovať?
Úprimne, už ma ten cirkus fakt unavuje, takže ho skúšam nevnímať. Moja stávka na víťazstvo teflónovej Hillary, na ktorej sa azda neprichytí ani jeden spáchaný zločin alebo prosté svinstvo, stále platí. Aj keď Trump so svojím sexuálnym harašením vraj v radoch republikánov sympatie skôr získal, než stratil, ako sa sluší v slušnej spoločnosti. Nechcem špekulovať, kto príde alebo nepríde voliť, mne by pri pohľade na oboch kandidátov pripadalo logické, keby sa k urnám nedostavil vôbec nikto, ale na to sa asi spoliehať nedá. Tak hlavne nech už to máme za sebou a uchováme si pritom aspoň zvyšky duševného zdravia.
Na záver tradičná otázka. Čo by sme ešte mali v priebehu budúceho týždňa sledovať?
Nechcem vyberať nič konkrétne, ale to neznamená, že sa budeme nudiť. Skoro každý deň prináša zaujímavý, aj keď pre nás až nie taký priaznivý vývoj.
