Pokoj zbraní v Sýrii zatiaľ “drží”. Ale prebleskujú správy o excesoch ruskej a sýrskej armády. Už ste písali o možnosti rozdelenia Sýrie či jej federalizácii. Čiže: rozdeliť, federalizovat? Ktorý zo zásadných hráčov je “za” ktorý variant?
Áno, “ukončenie nepriateľských akcií” drží, čo je na jednej strane pomerne prekvapivé, ale na druhej strane je možné tento stav zrejme vysvetliť tým, že mnohé protivládne skupiny sú už po piatich rokoch bojov vyčerpané, vidina teoretického víťazstvo proti Asadovi sa im vzďaľuje a navyše ich Rusko postavilo pred jednoduchú voľbu: buď sa k prímeriu a politickému procesu pridáte, alebo zomriete. A tajná analýza NATO, ktorej časti pred pár dňami zverejnil nemecký Focus, uvádza, že ruské bombardovanie je “presné a efektívne”. A, mimochodom, NATO vo svojom internom dokumente žiadne ruské excesy typu bombardovania nemocníc alebo zabíjania civilistov vôbec nespomína. Asi nie sú také významné, aby stáli za reč, tým skôr, že NATO tiež nemá práve čisté “skóre”. Bez toho, aby som sa snažila čokoľvek bagatelizovať, je dohľadateľné, že väčšinu správ o ruských zločinoch na civilnom obyvateľstve vypúšťajú do sveta rôzne, väčšinou exilové sýrske skupiny, ktoré tak zo všetkých najviac, chcú svetu pripomenúť, že ešte vôbec existujú. Vývoj na bojisku, ktorý sýrska armáda so svojimi spojencami a ruskou vzdušnou podporou v posledných mesiacoch jasne zvrátila vo svoj prospech a súbežný diplomatický postup Ruska a USA totiž z týchto, kedysi protežovaných síl, urobil úplne nepotrebné prívesky.
S tým súvisí aj otázka federalizácie Sýrie – teoreticky by sa krajina mala rozdeliť na Asadovu “multikulti” časť, ďalej na Kurdistan a východný púštny región by pripadol akémusi nábožensky radikálnemu Sunnistanu. Ako prvý tento nápad nadhodil americký minister zahraničia John Kerry, ale len ako hrozbu pre prípad, že by sa “mierový proces” odvíjal podľa predstáv Washingtonu a Moskvy. Sýrski Kurdi vidinu svojho vlastného štátu okamžite privítali, ale zostali v tom sami. Rusko totiž znovu zopakovalo veľkoryso znejúcu mantru, že si “o budúcnosti Sýrie musia rozhodnúť sami Sýrčania”, čo možno na pohľad prekladať ako “nehovorím tak, ani tak”, ale dôležité je uvedomiť si, že nenechajú situáciu vymknúť kontrole, takže “na ich slová beztak dôjde”. Dôležitejšia však bola reakcia Iránu a Turecka – dva štáty v sýrskej vojne síce stoja ostro proti sebe, obidva však majú vlastné kurdské menšiny a obidva majú obavy, čo by u nich doma vznik sýrskeho Kurdistanu vyvolal. A tak, bez ohľadu na nepriateľstvo v Sýrii, zašiel turecký premiér do Teheránu, odkiaľ spolu s tamojším prezidentom spoločne do Washingtonu aj Moskvy len tak “pre istotu” odkázali, že sa Sýria nijako parcelovať nebude a že zostane jednotným štátom. Bonmot hovorí, že Turecko nie je také veľké, aby dokázalo pohnúť svetom, ale nie je ani také malé, aby tým veľkým nedokázalo pokaziť hru. A keď sa spojí s ďalšou regionálnou mocnosťou, akou Irán nepochybne je, stoja všetci prípadní plánovači rozdeľovania Sýrie pred veľkou a možno aj neprekonateľnou prekážkou. Teda osobne súdim, že nápad s federalizáciou zostane vo fáze nápadu. Pritom som si ale takmer istá, že problém sýrskeho Kurdistanu bude nejako formálne vyriešený. Predstavujem si istý kompromis, ktorý bude prijateľný ako pre Turkov a Iráncov, tak predovšetkým pre Kurdov. Čiže, po tejto vojne sa Kurdi k predvojnovému “bezprizornému” stavu už nevrátia.
Samit EÚ a Turecka priniesol črty riešenia, ktoré síce podporuje väčšina krajín Únie, ale ktoré zároveň prinášajú kritiku z dvoch strán: Jedna strana tvrdí, že EÚ je voči Turecku submisívna a že relokácia Sýrčanov z Turecka je vlastne uplatnenie utečeneckých kvót, druhá strana kritikov zase tvrdí, že je nehumánne deportovať utečencov z Grécka do Turecka, alebo že je to dokonca ilegálne. Kde je pravda?
O ilegálnosti dohody medzi EÚ a Tureckom hovorí OSN a tej by som verila – veď by to nebolo po prvýkrát, keď EÚ porušuje nielen medzinárodné právo, ale aj svoje vlastné zákony. Tak prečo by teraz nemohla “siahnuť” do takej “nadbytočnosti”, akou je európsky dohovor o ľudských právach?
Vo všebecnosti však tento samit ponúkol smutné predstavenie. Turecko v posledných dňoch “zrušilo” dve nezávislé médiá a na demonštrantov požadujúcich slobodu médií a prejavu nasadilo slzotvorný plyn, polícia v Istanbule gumovými projektilmi rozohnala demonštráciu pri príležitosti MDŽ, pohraničníci podľa Amnesty International “každý deň” strieľajú do sýrskych utečencov a k tomu všetkému Ankara nielenže podporuje Daeš v Sýrii, ale vedie aj otvorenú vojnu proti svojim kurdským občanom, 250-tisíc z nich už muselo utiecť zo svojich domovov a sú vnútornými utečencami, a mladá kurdská generácia sa adekvátne radikalizuje, takže sa namiesto riešenia problému schyľuje k ešte väčšiemu problému. A EÚ na taký štát – namiesto uvalenia sankcií – prenáša migračný problém, dáva za to Turecku miliardy, ale hlavne sľubuje bezvízový styk ešte do leta a do budúcnosti aj vstup do EÚ.
Pritom sa dohodli trebárs na tom – Iračanov alebo Afgancov “nebrať”, lebo tam sa asi “nebojuje”. To ešte chápem, bojujú tam predsa naše okupačné jednotky, a tak je trápne prijímať utečencov, ktorí utekajú z nami “demokratizovaných” krajín. Ale potom odsúhlasili aj to, že za každého Sýrčana, ktorého z gréckych ostrovov vrátia do Turecka, iného Sýrčana premiestnia z Turecka do členských štátov EÚ. Komu to dáva zmysel, nech sa prihlási.
A to ani nehovorím , že kým sa všetci zaklínajú, že nechcú islamskú Európu, vstup Turecka do EÚ znamená – prinajmenšom podľa výsledkov tamojších posledných volieb, v ktorých moslimsko-bratského Erdogana podporila polovica obyvateľov – že sa občanmi EÚ stane asi tak tridsaťpäť miliónov moslimov, ktorí sú nielen oveľa početnejší než sýrska migračné vlna, ale predovšetkým v priemere oveľa radikálnejší než väčšina Sýrčanov…
Konečný súhlas s touto podivnou dohodou bol našťastie ponechaný až na samit EÚ v polovici marca a vzhľadom na očakávanú vlnu námietok, teraz nemožno predvídať, ako sa to všetko skončí, ale po tejto ukážke európskej (vlastne nemeckej) “diplomacie”, ktorá stále tvrdšie plní tureckej diktatúre všetko, čo jej na očiach vidí, sa tak nejako nedostáva slov. Vôbec sa nebudem čudovať, keď súčasné “politické elity” a nimi linajkovaná európska budúcnosť, prinútia niektorých ľudí k občianskej neposlušnosti. Ten pocit, že Európa v skutočnosti nemá žiadne vedenie, ktoré by si človek vážil a akceptoval by ho, je čím ďalej silnejší, a vyvliecť sa z poslušnosti voči “elitám” môže byť pre mnohých logické a odôvodniteľné.
Na Slovensku sa konali parlamentné voľby, v ktorých sa dostalo do parlamentu osem strán, vrátane Kotlebových národovcov, ktorých označujú za fašistov. Väčšina strán je viac-menej euroskeptická, strany pravicového euromainstreamu prepadli. Čo to vypovedá nielen o Slovensku, ale o celej Európe? O preskladávaní politického spektra? Aj český minister Chovanec povedal, že ak bežné strany nepresvedčia ľudí, že majú riešenie trebárs na utečeneckú krízu, obráti sa volič inde…
To je vlastne pokračovanie predchádzajúcej otázky, ale už uvedené do praxe. Takzvané “proeurópske” strany prepadnúť museli, lebo “proeurópske” dnes v politickom kontexte nie je žiadna hodnota, ale len slepá lojalita voči Bruselu a túžba dostať pohladkanie od tamojšieho establishmentu. Z toho jasne vyplýva, že “Európa”, myslené byrokratický Brusel ovládaný nikým nevoleným, ale zato množstvom právomocí oplývajúcimi ľuďmi, naozaj dokáže očariť už len tých, ktorí si zvykli na život v grantovom svete za zrkadlom alebo sa chcú do Bruselu, teda ku korytu, dostať sami.
Aby to ale nevyznelo zle – ja som osobne za jednotnú, veľkú a silnú Európu, naozaj sa mi nepáči návrat k lokálnym nacionalizmom, ktoré v globalizovanom svete vyzerajú tak nejako malomeštiacky a nejako horšie sa v nich dýcha. Zároveň ale nemám po ruke žiadny argument, ktorý by EÚ v jej súčasnej podobe obhájil. Tým mienim argument, ktorý by obstál v serióznej diskusii a za ktorý by som sa sama pred sebou nemusela hanbiť.
Ficov Smer síce dosiahol Pyrrhovo víťazstvo, parlamentné počty sú zložité, ale tak nejako vyzerá nálada v spoločnosti, a to nielen v tej slovenskej. Môžeme sa nad tým rozčuľovať, môžeme nariekať, niekto môže vytiahnuť aj červenú kartu, ale nič sa tým nezmení. Presnejšie, realitu sveta tým zmeniť nemôžeme, lebo procesy, ktoré k tomu výsledku viedli, nie sú zo včerajška a je jasné, že ich nie je možné zvrátiť zo dňa na deň. A nemožno ich zvrátiť už len preto, že v Európe nie je žiadny viditeľný štátnik s jasnou víziou, len húf pseudopolitikov, ktorí svoju prácu berú, ako keby za prepážkou na pošte len opečiatkovali balíky. Z Bruselu alebo Berlína.
A len poznámku k “fašistovi” Kotlebovi. Neviem to iste, ale predpokladám, že aj na Slovensku majú nejaký zákon zakazujúci propagáciu komunizmu a fašizmu, takže keď bol Kotleba riadne zaregistrovaný, bol zvolený županom a teraz sa dopracoval až do parlamentu, teoreticky žiadny nácko nie je. Nemusím s ním súhlasiť, ale musím akceptovať, že určitá – a čím ďalej väčšia – časť spoluobčanov zmýšľa ako on. Ide z toho hrôza, ale Kotleba “nespadol z oblakov”, je len výsledkom doterajšieho vývoja v rámci EÚ. Ja, samozrejme, viem, že za všetko môže Putin. Ale keby si naši súčasní politici niekedy trebárs večer urobili doma čas, sami sebe priznali, čím všetkým prispeli k tomu, že sa do parlamentu dostávajú “kotlebovia”, a potom v sebe ešte našli aj silu skúsiť niečo napraviť, bolo by to veľmi fajn. Obávam sa ale, že ich túžba po moci (a tým pádom aj po peniazoch) udrží pri koryte až dovtedy, keď sami svojím konaním umožnia “kotlebovcom” do parlamentov nielen prekĺznuť, ale rovno ich aj ovládnuť.
Keď sme pri tých voľbách: Anne Applebaumová, publicistka a manželka poľského exministra zahraničia Sikorského, tvrdí, že Európa je len niekoľko volieb (v zmysle “elections”) od konca EÚ. Brexit by vyvolal vlnu odchodov z Únie a oslabil väzbu na USA. Víťazstvo Trumpa by znamenalo koniec angažovania sa USA v Európe. Víťazstvo Le Penovej by rozbilo jednotný európsky trh. A nad všetkým sa pritom vznáša tieň Putina, ktorý túži po rozdelenej Európe. Do akej miery je to pravda a čo súdite o týchto zdesených článkoch, ktoré sa rodia ako huby po daždi?
Och, pani Applebaumová. Prababička európskych hodnôt a podobných myšlienkových gigantov, ktorá sa bojí, že by Trump chcel povznášať USA a ubral by tým na boji vo svete a na ďalšom udržiavaní Bruselu, sťa amerického panoša. Tá keby nemala Putina, musela by si ho vymyslieť. Osobne mi už pekných pár rokov pripadá zbytočné ju vôbec čítať, ale keď inak nedáte…
V prvej otázke som spomenula odpor Turecka a Iránu k rozpadu Sýrie. A teraz dodám, že analýzy z oboch krajín upozorňujú okrem iného na fakt, že rozdrobená Sýria by obom veľmi skomplikovala ich regionálne plány a vplyvy. Turecko aj Irán vedia, že čím viac “zajacov” by zrazu museli “naháňať”, tým by bolo pre nich všetko zložitejšie. Úplne adekvátne tento argument platí pre Rusko a jeho údajnú snahu rozdrobiť Európu, ako je Putinovi neustále podsúvané. Prečo by chcel mať radšej “vrece bĺch” než solídneho partnera, ktorý by bol pre Rusko veľkosťou i významom zaujímavý a hovoril by navyše aj jedným hlasom? Stačí sa pozrieť na vzťahy medzi USA a Ruskom, ako fungujú zhody a nezhody, a vcelku ľahko zistíte, že aj v čase kríz a nevraživosti sa vedia dohovoriť. Roztrieštená a nečitateľná Európa by pre Kremeľ bola zbytočným problémom navyše.
Čo sa týka Národného frontu Marine Le Penovej má zrejme pani Anne pravdu. Táto sila sa z hľadiska zabehnutých pravidiel, o ktorých sa v slušnej spoločnosti už ani nesmie premýšľať, správa neštandardne. Ale pritom sa neustále aj mení. Využila napríklad, že takzvaná ľavica úplne zabudla na pracujúcich a sústredila sa len na dobrý život pre koncerny a ich monopoly, a tak sa chopila záujmov podvedených robotníkov. A na nich napríklad majú vplyv aj protiruské sankcie. Áno, ak Marine Le Penová raz vyhrá, veľa vecí sa zmení. Pre súčasné “elity” je ale nepríjemná hlavne skutočnosť, že sa mnohé – len mnohé – vráti k normálu, k zdravému sedliackemu rozumu, čím sa odhalí ich úpadok v plnej nahote. Pre ostatných je tu, samozrejme, aj nepríjemný “dovetok” o návrate k hnedému nenormálu.
A áno, je jasné, že by Brexit mohol vyvolať dominový efekt. Svojím spôsobom sa o to isté “hralo” už v prípade Grécka – Grexit bol reálny, ale potom sa všetci zľakli možnosti, čo by sa stalo, keby Grécko odchod z EÚ nielen prežilo, ale napríklad s čínskymi a inými investíciami na tom o pár rokov dokonca i zarobilo. Takže sa žiadny Grexit konať nesmel. A nekonal. Nikto nechcel v praxi vyskúšať, či naozaj platí “ak ma opustíš, zahynieš”.
Pritom mám pocit, že to, čo pani Applebaumová podsúva Rusku, teda rozhádanie Európy, platí pritom aj pre USA. Stačí sa pozrieť na zmluvu TTIP so všetkými jej paragrafmi, ktoré vydávajú Európu nadnárodným korporáciám. Silná a sebavedomá EÚ by ich ataky ustála, ale rozdrobená bude ľahkou korisťou. Až keď znenie zmluvy bude známe, som presvedčná, že tunajšie “proeurópske” strany prestanú pre mnoho ľudí fakticky existovať.
Donald Trump stále “ide”. Ale je tu možnosť, že volebný republikánsky konvent, kam sa zídu teraz volení delegáti, nakoniec jednoducho “zaspätkuje“a Trumpa na základe tlaku lídrov Republikánskej strany nezvolí… Ako píše komentátor Jan Macháček, na nezávislú kandidatúru Trump peniaze nemá. Pričom by, samozrejme, úplne vyhrali demokrati. Je to reálny scenár? Ako pozorujete nechuť, s ktorou republikánske vedenie odmieta vedúceho kandidáta straníckych priaznivcov?
Viete, priznám sa, že nesledujem americké voľby nijako sústavne – nechcem si tým zabiť jeden rok svojho života. A odtiaľto z Prahy je mi navyše vcelku jedno, kto tam s kým, v tom a tom dni, v tom a tom týždni, toho ktorého mesiaca proti komu útočí, kuje pikle, čo kto bude s kým robiť v lete, nieto ešte na jeseň… a tak podobne. Nech si to do sýtosti užijú Američania, alebo tí, ktorí si myslia, že každodenné mudrovanie o tomto už úplne nedemokratickom volebnom cirkuse je nejakým zásadným príspevkom pre ľudstvo. Mne bude bohato stačiť konečný výsledok. Takže na vašu otázku odpovedať neviem. I am sorry.
Ale keď sme pri tom, naozaj ma v týždni na vašom serveri pobavila pani Langšádlová, ktorá vyjadrila “zdesenie” nad tým, že Trump vraj americkú “spoločnosť mimoriadne radikalizuje a v politike sa neorientuje”. A pretože sa pani Langšádlová v politike očividne “orientuje”, vyhlásila: “Demokratické sily v Európe, či už pravicové, alebo ľavicové, ktoré sú si vedomé, že liberálna demokracia možno má nedostatky, ale stále je to to najlepšie, čo máme, sa musí sústrediť na udržanie súčasného systému.” Vie, že sa systém pod návalom vnútorných rozporov aj vonkajších tlakov rúca, kroky na jeho záchranu neponúka, vie len, že je potrebné ho udržať, lebo lepšie vraj nemáme. S podobne bezobsažnými prejavmi, zastupujúcimi čím ďalej menej funkčný a čím ďalej viac virtuálny systém, sa to rôznym “Kotlebom” silnie ľahko.
Podľa Cyrila Svobodu je takmer isté, že Vladimir Putin bude aj v ďalšom volebnom období ruským prezidentom. Registrujete vôbec aktivity “mimosystémovej” ruskej opozície? A, mimochodom – prebleskujú správy o tom, že Putina začínajú hnevať aj doteraz “systémovo opoziční” komunisti. Ich mladšie ročníky broja proti skorumpovanosti kremeľských štruktúr a získavajú pôdu pod nohami. Má sa Západ miesto Putina začať báť ruských komunistov? Často počúvame od odporcov Ruska, že “otázkou je, čo príde po Putinovi”…
Keď pán Svoboda hovorí, že Putin vyhrá ďalšie voľby, tak mu verím, lebo som prieskumy popularity v Rusku čítala tiež. Tamojšia Západom podporovaná “liberálna” opozícia sa nedávno spojila do jedného prúdu, a vďaka tomu spolu nabrala už päť percent “volebnej podpory”. Takže áno, západný mainstream si jej slová, vyhlásenia a akcie všímať bude, ale ruská verejnosť nie, čo je pre tamojšiu realitu dôležitejšie. A čo sa týka mladých komunistov, ktorí broja proti korupcii? Korupcia je večná, bola vždy a bude všade, niektoré spoločnosti ju vedia v lepšom prípade potlačiť, ale aj to sú len výnimky. A Rusko – dokonca Sovietsky zväz – bolo vždy na korupcii, nepotizme a konexiách svojím spôsobom založené. Neverím, že na tom nejaké hnutie “zapálených komsomoľcov” dokáže niečo zmeniť. A neverím, že by Rusi, ktorí predsa len poznajú situáciu najlepšie a dávno sa v nej naučili žiť, vo väčšej miere sadli na lep “boja proti korupcii”. Zase takí naivní asi nie sú, tým skôr, že podľa spomínaných prieskumov im väčšie starosti robí trebárs “hrozba zo Západu”. Je vcelku jedno, či je to hrozba reálna, alebo mediálne našľahaná, ale za takejto situácie sa korupcia v každom prípade nemusí javiť ako nejako naliehavý problém.
Príde čínsky prezident. Zeman ho pozve do Lán. Hlavné mesto Praha uznalo existenciu jedinej Číny. Zástancovia Tibetu budú vyvesovať vlajky. Uzavrú sa kontrakty za miliardy. Predstavuje niečo z toho problém?
Osobne v ničom z tohto problém nevidím. Pokiaľ k nám čínsky prezident privezie investície, tak to je jedine dobre, lebo Západ nám medzitým tak nejako finančne “vysychá”. A ak proti takémuto navýšeniu počtu pracovných miest bude niekto protestovať, tak prečo nie. Máme azda ešte stále demokraciu. Aspoň sa znovu ukáže, že ideologická zaslepenosť niektorých ľudí u nás je na úrovni ideologickej zaslepenosti komunistov z päťdesiatych rokov minulého storočia. “Radšej budeme hladovať ako tu vítať Číňana, ktorý utláča Tibet!” Jasné, ľudia, ktorí budú protestovať, nebudú z tých, ktorí by sa báli, z čoho zaplatia nájom, čiže nebudú to tí, ktorí pracujú rukami a každý deň niekde vo fabrike. Ale vo všeobecnosti to bude len také štekanie na karavánu, čo jednoducho ťahá ďalej… A, mimochodom, väčšina prípadných protestov pôjde pod vlajkou slobodného Tibetu. Myslíte, že tí ľudia budú rovnako zásadoví, keby prišla reč na izraelskú okupáciu Palestíny? Iste, že nie. Výber bojovníkov za výberovú slobodu.
A na záver tradičná otázka: Čo by sme mali v najbližšom čase rozhodne sledovať?
Osobne by som najväčší záujem uprela na rokovania medzi EÚ a Tureckom o utečencoch. Nie je to totiž “len” nechutné handlovanie o osude stoviek tisíc migrujúcich ľudí, ale v skutočnosti aj o budúcnosti Európy ako takej.
Pôvodný článok TU.
