Čoho sa ešte nedočkáme pred tým, než skončí americký volebný maratón: v USA sa prepočítavajú hlasy v štáte Wisconsin a na rade môžu byť aj ďalšie. Je správne uistenie New York Times, že na víťazstve Donalda J. Trumpa to už viac-menej nemôže nič zmeniť? A možno súhlasiť s úvahou, že v prípade, že by nakoniec v Zbore voliteľov získala prevahu Clintonová, by USA čakal už úplný rozvrat? Aký dojem vo vás budí tento akýsi “prídavok” k prezidentským voľbám? A čo debaty o tom, že by sa mal zmeniť volebný systém a Trumpove náreky, že milióny ľudí volili neoprávnene?
Úprimne povedané, netuším, čoho všetkého sa ešte dočkáme, ale tipla by som si, že ani prepočty hlasov zmenu na čele USA neprinesú. A to práve preto, že si viem celkom živo predstaviť ten chaos, ktorý by v Amerike zavládol. Proti terajším “profiaktivistom”, ktorí v uliciach “bojujú za Hillary a jej rodinu”, by vyšli oveľa lepšie vyzbrojení “hooligans” od Trumpa… Možno by to všetko mohlo vážne naštartovať proces rozpadu USA – teraz sa zbierajú hlasy za odtrhnutie Kalifornie od “Trumpovej” Ameriky, ale dosť silné separatistické hnutia už beztak pôsobia napríklad v Texase, na Havaji, na Aljaške, vo Vermonte… Uvedomme si, že ešte pred pár mesiacmi nikto nepočítal s brexitom, potom s Trumpom. Tak prečo by rozpad Spojených štátov v dôsledku nejakej formy “občianskej vojny” mal byť niečím úplne nepredstaviteľným? Možno naozaj stačí určitá miera chaosu, v ktorej by federálne úrady stratili nad situáciou kontrolu.
Neviem presne, prečo Trump prišiel s tými “miliónmi neoprávnených voličov”, ale pobavilo ma, ako mainstream jeho výrok dôsledne sprevádzal dovetkom, že na to “nedoložil žiadne dôkazy”. Uf. Vari v súčasnosti niekto – či už politici, alebo mainstreamové médiá – dokladá nejaké svoje tvrdenia alebo rovno obvinenia nejakými dôkazmi? Naopak, mediálnym priestorom lieta veľa fráz až blábolov, ktoré sa “realitou” stávajú len jednoduchým opakovaním, nie z podstaty. A ak nejaké dôkazy po niekom chcete, riskujete, že za svoje šťúranie skončíte s nálepkou Putinovho agenta… Keď sme pri tom, je naozaj zábavné sledovať, ako v USA začali naháňať svoje “proruské médiá”. U nás máme aspoň európske hodnoty a u nich nejaké tváre a mená a ich sponzorov, ale v USA zoznamy “mediálnych agentov” generuje absolútne anonymná partia, ktorej identita sa vraj tají, aby boli uchránení “pred ruskými hackermi”. To je fakt paranoja.
Súčasne si ale myslím, že zmena volebného systému by síce USA pomohla preniesť z archaických časov do 21. storočia, ale žiadnym veľkým riešením by to najskôr nebolo. Je čím ďalej viac očividné, že náš západný “systém” je stále viac podkopávaný neochotou porazených akceptovať výsledky volieb. Môžeme to vidieť v Česku v prípade Zemana, môžeme to vidieť v Británii po brexite alebo teraz v prípade Trumpa. Keď George Bush ešte v roku 2000 porazil vo voľbách Ala Gora a získal pritom menej hlasov, tak sa žiadne demonštrácie nekonali, dnes už ale akoby onen základný princíp hlasovania v demokracii – teda akceptácia výsledkov – nič moc neznamenal. A čo je obzvlášť zaujímavé, tak túto tradíciu trhajú na zdrapy ľudia, ktorí sa hrdo tvária ako poslední obrancovia tých najvyšších ideálov demokracie. Ale čím ďalej viac sa ich pritom tvári, akoby pre obranu demokracie boli ochotní urobiť čokoľvek, vrátane zavedenia diktatúry…
Mimochodom, Jean-Claude Juncker teraz vyzýva členské štáty, aby už pre istotu nedávali občanom možnosť referend o EÚ, lebo by sa nám tá Európska únia mohla tiež rozpadnúť. Cynik by dodal, rozpadnúť rýchlejšie. Čiže, uchováme si Úniu aj proti prípadnej vôli väčšiny občanov. Tiež zaujímavý počin. Juncker má šťastie aspoň v tom, že pre svoj návrh fakt nepotrebuje predložiť dôkazy. Tie vidíme okolo seba dnes a denne a ak “bruselskí” nezrušia aj voľby ako také, tak tých dôkazov bude až nechutne veľa.
Zatiaľ vychádzajme z toho, že prezidentom bude DJT. Tomu ako prvý svetový problém spadne na stôl – ako inak – Sýria, z ktorej nám teraz neukazujú zbombardované nemocnice, ale posuny na vojenských mapách. Asad postupuje vo východnom Aleppe, Rusi mu zdarne pomáhajú. Kto tam vlastne ešte zostal, akí “umiernení džihádisti”, dopredu už zarezaní DJT tam ešte sú? Sú vyjadrené určité pochybnosti o počte “civilov”, ktorí tam zostali. A s pohoršením je prijímané, že Damask im vysiela správy typu Bežte preč, alebo umriete. Žeby ďalšie domnelé vojnové zločiny, ak to ešte niekoho zaujíma?
Neviem, ale v skutočnosti (prípadnému prezidentovi) Trumpovi ako “prvý svetový problém” z Blízkeho východu spadne na stôl Irak, konkrétne čoraz komplikovanejšie oslobodzovanie Mosulu, v ktorom je USA “zaháčikované” spolu s pestrou zmesou síl, ktorých následný stret môže byť pre Washington skutočným bolehlavom. Zo Sýrie sa totiž USA vlastne už stiahlo – oslobodením hlavného mesta “kalifátu” v Rakka poverili Kurdov, s Turkami sa teraz v časoch “chromej kačice” snažia neprehlbovať problémy, s Ruskom koordinovať boj proti Daeš odmietajú, no a Rusi tvrdia, že východné Aleppo bude “vyriešené” do konca roka, teda ešte pred Trumpovým nástupom, aby tak už tento problém neskôr “neležal na stole” a nelákal tak Washington “púšťať sa do nejakých väčších akcií”. Treba mať na pamäti, že jastraby na čele s Madeleine Albrightovou tlačia na začatie agresie do Sýrie a Snemovňa reprezentantov teraz schválila vyhlásenie bezletovej zóny nad Sýriou…
Mimochodom, Európska rada pre zahraničné otázky únijným vládam v uplynulých dňoch predstavila dokument k bojom o Aleppo, ktorého jeden z podtitulkov hlása: “Neexistuje už žiadna reálna nádej, že by Asad mohol byť zosadený.” A šéf Ligy arabských štátov, po dlhé roky hlásnej trúby Saudskej Arábie, predvčerom konštatoval, že Asad môže znovu kandidovať, lebo o jeho osude môžu rozhodovať len Sýrčania vrátane opozície, ale bez teroristov… Čiže, ak dnes ešte niekto opakuje “Asad musí ísť”, dokladá tým len svoju chronickú neschopnosť akceptovať realitu – alebo skutočnosť, že je ďalej platený zo Saudskej Arábie.
Inak áno, sýrska armáda so svojimi šiítskymi, palestínskymi, ale aj kurdskými spojencami postupuje východným Aleppom až nečakanou rýchlosťou. Akoby sa v určitom okamihu čosi “zlomilo” a nastal dominový efekt, a tak teraz padá jedna demoralizovaná džihádistická štvrť za druhou. Včera večer ich oslobodili vraj trinásť, z ďalších sa džihádisti sťahujú, v ďalších sa niektorí vraj chystajú kapitulovať. Sýrska armáda včera v podvečer hlásila bezmála sedemsto zajatých “bradáčov”. Zo severu Sýrie, z Idlíbu, vraj do provincie zamierila posila al-Káidy, vraj niekoľko sto ozbrojencov, ale neviem, či to ešte môže celkový výsledok bitky nejako výrazne ovplyvniť.
S tými počtami civilistov je to zatiaľ naozaj zamotané. Dlhé mesiace Západ a sýrske opozičné zdroje tvrdili, že vo východnom Aleppe Rusko a Sýria “masakruje” 250-tisíc civilistov a zrazu, po oslobodení polovice oblasti, sa čísla “objavených” civilistov rôznia podľa zdroja: podľa sýrskej armády vyšlo z východného Aleppa do vládnych oblastí zatiaľ necelých dvadsaťtisíc ľudí, podľa Ruska bolo “oslobodených” 80-tisíc civilistov. Čo ale znamená to “oslobodených”? Akože v džihádistických štvrtiach prišlo pre boje a nálety o strechu nad hlavou dvadsaťtisíc ľudí, ktorí jednoducho ísť preč museli, zatiaľ čo zvyšných viac ako 60-tisíc je jednoducho “oslobodených” a zostáva doma, len už bez nadvlády džihádu? A ak zostávajú doma, znamená to, že východné Aleppo nebolo zrovnané so zemou, ako líčil západný mainstream? Nepoznám odpovede na tieto otázky. Počkajme si, až sa “dym vojny aj propagandy” trochu rozplynie, budeme múdrejší.
Ak niekto považuje za vojnový zločin zhadzovanie letákov, ktoré varujú pred bombardovaním alebo blížiacimi sa bojmi, tak by si mal pripomenúť, že prakticky tie isté letáky americká armáda zhadzovala a zhadzuje v Iraku, alebo že Izrael dáva ľuďom v obkľúčenom pásme Gazy pár minút dopredu telefonicky vedieť, že zomrú, ak rýchlo neutečú zo svojich domovov. V oboch spomínaných prípadoch je to zvyčajne vydávané za prejav našej hlboko vrodenej humánnosti, tak prečo by to malo byť v prípade sýrskej armády inak? Aj keď, na tých sýrskych letákoch je aj upozornenie, že sa majú džihádisti vzdať, lebo “ich všetci už opustili”. Myslia sa tým zahraniční sponzori, samozrejme. Nie je to ale presné, lebo trebárs Katar vzdorovito – ako posledný – oznamuje, že bude džihád v Sýrii vyzbrojovať a podporovať ďalej, a “bradáči” na juhu Sýrie už sa na videách chvália úplne novými protileteckými zbraňami. V tejto oblasti a tiež okolo Damasku ale stále častejšie dochádza k tomu, že sami obyvatelia dedín a miest nútia džihádistov, ktorí u nich operujú, aby sa vzdali, lebo ľudia už majú vojny plné zuby, tým skôr, keď už jasne vidia, že beztak nezvíťazia. Takto džihád v uplynulých dňoch vypratal aj svoje posledné bašty v západnej časti provincie Damask a stráca pôdu pod nohami aj na východe.
Minule ste povedali, že na čokoľvek, čo urobí Erdogan, sa ozve z Bruselu len “kotkodákanie”. Teraz to “kotkodákanie” smeruje k večnému definitívnemu koncu úvah o Turecku v EÚ. Erdogan sa totiž činí: Už vraj pripravuje lode pre migrantov, ktorých nám sem pošle. Ďalej zatýka. Tvrdí, že v Sýrii sú jeho vojská preto, aby zvrhli Asada. Vyzval všetkých moslimov, aby bránili Chrámovú horu v Jeruzaleme… Ako každý z týchto krokov hodnotiť? Máme tu v rámci NATO spojenca, ktorý ide proti nám? Je už nervózna aj Moskva? Čo môže byť zaujímavé: Americké médiá píšu, že DJT a Erdogan si môžu porozumieť, lebo obaja neznášajú washingtonský establishment, obaja majú podporu konzervatívnych vidieckych más a obaja sú terčom hnevu elít. Čiže, ak sa títo dvaja páni dohodnú, čo to môže znamenať pre nás aj pre Sýriu?
Á, naše pravidelné myšlienkové cvičenie z odboru erdoganológie. Keď to vezmem poporiadku: Erdogan fakticky nepovedal, že chce zvrhnúť Asada, ale že “jeho vojská do Sýrie vstúpili” s týmto cieľom. Čiže, vyvoláva síce palcové titulky, ale pritom vlastne hovorí o období spred niekoľkých mesiacov. Rusko si už od neho pre istotu vyžiadalo vysvetlenie, ako to vidí dnes. Nápovedou môže byť, že sýrska armáda už tú tureckú vytlačila z prvých dedín pri meste Al Báb severne od Aleppa a žiadne informácie o nejakých prudkých bojoch odtiaľ neprichádzajú, takže do boja za Asadovo zvrhnutie sa asi Turecko nechystá.
Alebo ten Jeruzalem. Je to sotva pár dní, čo si Turecko s Izraelom po mnohoročnej pauze znovu vymenili veľvyslanca a pár mesiacov od chvíle, keď normalizovali vzťahy všeobecne. Taký blázon Erdogan naozaj nie je, aby to všetko zahodil len pre hájenie Chrámovej hory. Je v moslimských krajinách tradíciou hovoriť o ťažkom údeli Palestínčanov a rovnako je aj tradíciou nič moc pre zmenu toho stavu nerobiť. Kým majú dôvod kritizovať Izrael a majú na to dostatok argumentov, tak je to v poriadku. Ak by sa situácia zmenila a izraelská okupácia palestínskych území, nedajbože, sa skončila, museli by sa vymýšľať celé nové sektory zahraničnej politiky, ktoré by ono vákuum zaplnili. A to je veľa práce. Palestínčania majú smolu.
Ako už som spomenula, Spojené štáty zverili v Sýrii oslobodenie mesta Rakka Kurdom, čo je pre Erdogana čiara cez rozpočet, lebo sa nechal odblokovať, a navyše Kurdmi, teda silou, ktorú by najradšej zlikvidoval, ale úplne nemôže, aby “nenaštval veľmocenských bohov”. Pokiaľ mu sýrska armáda “kolíkuje priestor” aj v provincii Aleppo a vytláča ho mimo životne dôležité oblasti, je to pre neho ďalšia rana. Ak teraz Egypt už úplne otvorene spolupracuje so Sýriou, je to koniec jeho snov o obnove Osmanskej ríše. Inými slovami, mám dojem, že všetky tie veľké slová, ktoré v posledných dňoch vypúšťa do éteru, majú zo všetkého najviac zastrieť určitú mieru frustrácie a uchovať mu v očiach jeho domácich stúpencov imidž Pána Všehomíra.
Problém nastáva však vo chvíli, keď do obrázka vstúpi Európska únia, lebo už aj od Angely Merkelovej lietajú pokusné balóniky na tému Máme Turecka dosť. Na jednej strane únijnú frustráciu plne chápem, na druhej strane mi ale chýba nejaký realistický plán, ktorý by Erdoganovi “upchal” jeho migračnú zbraň. Je smutné konštatovať, že zatiaľ čo s Ruskom, USA, Iránom, Sýriou, Izraelom a ďalšími je Turecko donútené hrať určitú preťahovačku a zisťovať mieru svojich možností, s Európskou úniou sa veľmi rozpakovať nemusí. Očividne sme pre neho to najľahšie, lebo sme terč rozhádaný a bez životaschopných vízií.
A po erdoganológii sa dobrovoľne vzdávam rozšírenia témy o trumpológiu. Čo urobí ten a ten, keď sa stane toto a toto a tento povie tamto? Pán kolega, predsa nie sme u Moravca.
Zomrel Fidel Castro a začalo sa diskutovať, či to bol nepodarok, alebo hrdina. Čo súdite vy? A čo ono porovnanie s Pinochetom v zmysle “kto pobil viac ľudí” a “kto bol ten dobrý”? Jean-Claude Juncker si nabehol na vidly, keď ho odmietol jednostranne odsúdiť. Staviate sa do radu tých, ktorí vymáhajú po politikoch jasné slovo, že Fidel bol vrah a diktátor? Ako je vlastne dnes na Západe, ale aj v arabskom svete v kurze symbolika fúzatého Fidela alebo Che Guevaru? Nemyslíme len na tričkách, ale aj v uvažovaní mladších ľudí? Je idea tej najradikálnejšej ľavice, ktorú u nás reprezentuje dedo Jakeš a pár jašterov, inde ešte živá? A je to dobre? Vraciame sa tak vlastne k našej starej téme budúcnosti ľavice v Európe…
Vezmem to od konca. Jakeš že by reprezentoval najradikálnejšiu ľavicu? Akože ho chcete dať do radu vedľa trebárs Ernesta Che Guevaru? Preboha! Veď tí naši vládnuci komunisti kedysi boli tou najkonzervatívnejšou silou svojho obdobia, ktorá skutočne ľavicovo orientovaných ľudí zatvárala do basy! Ale, s tým súvisí aj určité zmätenie pojmov, ktorým aktuálne prechádzame; už netušíme presne, čo je ľavica a pravica a oboje sa čoraz častejšie používa len ako nálepka na očiernenie ľudí, s ktorými z najrôznejších – racionálnych aj iracionálnych – dôvodov nesúhlasíme. Pre veľa ľudí dnes ľavicu reprezentuje trebárs “sociálne inžiniersky” a “integračný” Brusel, čomu fakt nerozumiem, lebo pre mňa sa už niekde na území sociálnej demokracie začína “praktická pravica”…
Keby som mala nezmyselne porovnávať Castra a Pinocheta, tým skôr z hľadiska toho, kto pozabíjal viac ľudí, tak by som k nim šikovne prihodila trebárs Georgea Busha juniora a obaja spomenutí by vyzerali ako skautíci, ktorí niekomu občas šliapli na nohu. Ostatne, čo je to za divné porovnávanie? Fakt je niekto horší, lebo pobije o desať ľudí viac než ten druhý?
Nikdy som nebola na Kube a tak tamojšiu situáciu posudzujem len na základe mediálnych správ a niečo z hraných a dokumentárnych filmov. A zatiaľ čo El Che sa pre mňa už dávno stal dokonalým popartovým symbolom, Fidel sa možno pre hŕbu Kubáncov mohol stať niečím ako “bohom”, v tom dobrom zmysle slova. Z môjho hľadiska to nebol žiadny zloduch – nikto, kto chce zlepšiť životy obyčajných ľudí, nemôže byť zločinec a aké chyby pritom narobil a akých zločinov sa dopustil, to nech hodnotia dejiny. Teda generácie po nás, nie my, ktorí dnes žijeme a vnímame veľa vecí len a len subjektívne. V každom prípade sa stal živým symbolom jednej éry, čo je čosi, čoho záplava jeho kritikov nikdy nedosiahne.
A čo sa týka onoho uvažovania mladých ľudí, tak tam by som vplyv Fidela alebo Ernesta nepreceňovala. Veď napríklad česká mládež je na rozdiel od tej väčšinovej západnej napospol pravicová, čo je fenomén, ktorý veľmi nechápem. A znovu opakujem, že pre mňa potrebné slniečkarstvo nemá s ľavicou nič spoločné.
Zaujímavejšia je ale samozrejme otázka, čo bude s Kubou ďalej? Môj tip: Zostane socialistická, podľa čínskeho modelu štátneho komunistického kapitalizmu. A s nerastnými surovinami v tamojších pobrežných vodách to môže byť zaujímavá budúcnosť.
Do médií prebleskla pomerne podstatná správa: Egypt sa populačne rozpína do tej miery, že bude mať za chvíľu 100 miliónov obyvateľov, pre ktorých nemá jedlo. Vy ste kedysi popisovali problém severu Afriky tak, že je tam také teplo, že tam už ani miestni nemôžu vydržať. Ako je teda možné, že napriek čoraz zložitejším podmienkam aj cenám potravín na severe Afriky a nielen tam, rastie populácia? Napr. Dana Drábová tvrdí, že masovej migrácii z Afriky sa už nedá vyhnúť. Nemožno? Alebo je možné tam vŕtať studne, rozdávať kondómy… Čokoľvek, aby sme sa z toho za desať či dvadsať rokov nezbláznili? Nutné je dodať, že s podobnými otázkami sa na nás obracajú aj čitatelia PL.
Už niekedy na začiatku 90. rokov egyptskí štatistici bili na poplach s tým, že sa každých osem sekúnd narodí nový Egypťanček, čo už vtedy znamenalo, že drvivá väčšina obyvateľstva je mladá, ešte neschopná práce a menšina práceschopných všetky tie hladné krky jednoducho neuživí. O prekročení hranice sto miliónov obyvateľov sa prvýkrát začalo hovoriť niekedy pred desiatimi rokmi, lebo sčítanie obyvateľov tradične “ľahko hapruje”. A, aha, uplynulo štvrť storočia a štatistici minulý týždeň oznámili, že tretina Egypťanov, niečo viac ako tri České republiky, je mladšia ako osemnásť rokov. Čiže, situácia sa nijako významne nezmenila – ľudí stále pribúda, štát mal už dávno skrachovať, všetci už dávno mali pomrieť od hladu… A nič. Prisudzujem to aj samostatnému vitálnemu naturelu Egypťanov, ktorý je pre nás do značnej miery všeobecne záhadnejší než pyramídy.
A to, že sa tam stále rodí toľko detí? V rozsiahlych oblastiach Egypta – mimo Káhiry, Alexandrie alebo turistických centier na juhu – jednoducho po večeroch pri svetle petrolejky nič iné “na práci” nemajú a deti sú predsa božím požehnaním… No nie? Pre pochopenie prežitia v zložitých podmienkach je potrebné brať na zreteľ úplne iný systém fungovania spoločnosti, v ktorej je rodina skutočným základom všetkého. Širokorozvetvené rodiny sú schopné reagovať na aktuálnu finančnú alebo inú tieseň niektorého “svojho krídla” tým, že si rozdelia jeho deti medzi seba a starajú sa o nich ako o vlastné. Vedia, že keby sa v ťažkostiach ocitli oni, rodina pomôže zase im. A to ani neodkladajú svojich rodičov do domovov dôchodcov, vlastne ani netušia, čo to je a ako je možné, že my, taká vyspelá civilizácia, “vyhadzujeme” svojich seniorov niekam preč alebo ich nechávame žiť samotných. Fungujú jednoducho inak a v pospolitosti sú schopní prežiť a žiť.
Rastúce teploty sú, samozrejme, faktor, ktorý zmení doterajšiu rovnováhu a kopanie studní alebo rozdávanie kondómov na tom dnes nič už asi nezmení. S tým sme mali začať pred dekádami, vtedy nám ale stačilo podporovať svojho obľúbeného diktátora. Ale súčasné rastúce teploty by to aj tak nijako výrazne neovplyvnilo.
Ale k tým prezervatívom – rozprával mi kedysi jeden káhirský kamarát, ako prišla natešená európska neziskovka na egyptský vidiek, akože niečo urobí s tou pôrodnosťou. Prišli do akejsi dediny v hornom Egypte, miestne obyčaje im velili ukázať naťahovanie kondómu len iluzórne a tak ho na námestí cvične naťahovali na násadu od metly. Všetky tie negramotné dedinčanky kývali, akože chápu a neziskovka odišla nadšená blahom, že zas raz dokázala urobiť svet o niečo lepším. Po nejakom čase sa ale ukázalo, že deti sa v tej dedine rodia ďalej ako na bežiacom páse. Pretože dedinčanky jednoducho večer vždy natiahli kondóm na metlu pred domom a potom išli za manželom, s pocitom istoty. Skutočný problém vraj ale nastal až vo chvíli, keď sa dve miestne ženy udusili, lebo to celé pochopili tak, že kondóm je antikoncepcia na ústne podanie a skúsili ho prehltnúť. Neziskovka odišla a najskôr premýšľala, čo urobila zle. Veď to s tou metlou tak fungovalo! Určite to mysleli dobre, len vo svojich plánoch nepočítali s reálnymi ľuďmi.
No a pre čitateľa PL mám upokojujúce správy. Až pôjdu ľudia z oblastí, ktoré sa prehrejú na nežitie, na sever, tak nás podľa niektorých štúdií vraj minú, lebo oveľa istejší pre nich bude Sibír a Kanada. A naši potomkovia sa o niečo neskôr vydajú za nimi tamtiež, dodávam ja.
Vyhrá rakúske voľby Hofer či Van der Bellen? A komu to prajete?
Neviem. Už som netrafila brexit ani Trumpa, tak prečo sa strápňovať do tretice? A komu víťazstvo prajem? Osobne je mi to úprimne jedno. Viac ma zaujíma, či bude súčasný protiunijný trend pokračovať, alebo či si dá pauzičku. A ak sa tak stane, tak prečo. A ak porazení odmietnu akceptovať výsledky volieb…
Záverom tradičná otázka. Čo ďalšie by sme mali počas budúceho týždňa sledovať?
Bezpochyby referendum o ústavných zmenách v Taliansku, ktorých zmyslom je skoncovať raz a navždy s inštitucionalizovanou politickou krízou. S jeho výsledkom spojil budúcnosť svojej vlády premiér Matteo Renzi, jeden – podľa mňa – z najschopnejších politikov v EÚ. Ak prehrá, ako sa všeobecne v rámci “Trump Effectu” predpokladá, v predčasných voľbách má veľkú šancu na víťazstvo pôvodne protestné Hnutie Piatich hviezd, ktoré okrem iného avizuje vystúpenie z eurozóny ako jedinú ekonomickú záchranu Talianska. A ak z eura vypadne Taliansko, zakladajúci člen, tak to bude naozaj napínavé. Pritom sa mi ale páči myšlienka lídra Piatich hviezd Beppeho Grilla: “Amatéri sa chopia sveta, lebo ho, experti 'zničili.”
