Tereza Spencerová: Naozaj husto na Ukrajine. Ľavica zradila robotníkov, tí idú s Le Penovou. Rozbombardované dojčatá strieľajú do vzduchu. A takto sa to skončí s EÚ

    0
    Tereza Spencerová (Autor: ReproFoto: YouTube)

    Publikovali ste odhad situácie, podľa ktorého sa Rusi “rozhodli odhodiť rukavice” a aktívne prispieť k víťazstvu Asada v Sýrii. Nuž: uvidíme ruské pozemné jednotky v akcii? Ako sa dopĺňajú ofenzívy všetkých možných síl tak, aby Daeš skončil a zároveň všetci sponzori všetkých možných síl boli aspoň trochu spokojní? Čo teda budeme za mesiac či dva čítať v novinách… Daeš padol?

    Myslím, že za dva mesiace Daeš nepadne, prinajmenšom Daeš ako organizácia svojho druhu. A to hneď z niekoľkých dôvodov. Na jednej strane platí, že ani tu najšialenejšiu myšlienku nemožno len tak zbombardovať do stratena. K tomu platí, že Daeš síce môže v dohľadnom čase – napríklad v tých dvoch mesiacoch – prísť o väčšinu svojich území v Sýrii a Iraku, ale presunie sa napríklad do Líbye a v tých prvých dvoch menovaných krajinách sa uchýli k jednoduchému terorizmu, teda zabíjaniu čo najväčšieho počtu obyčajných ľudí a rozsievaniu chaosu a strachu. Nemožno pritom ani vylúčiť, že práve porážka “na bojovom poli” môže prilákať do radov Daešu nových regrútov, ktorí budú mať pocit, že je práve teraz “treba pomôcť”…

    Navyše je veľmi pravdepodobné, že ak by jeho súčasné “hlavné mesto”, teda sýrsku Rakká obsadili Amerikou podporované oddiely na čele s Kurdmi, napáchalo by to viac škody ako úžitku. Mám na mysli skutočnosť, že Američanov nikto v regióne nevíta ako osloboditeľov, lebo všetci už majú dostatok neblahých skúseností, a Kurdov sa Arabi často boja. Spolužitie oboch etník nebolo v uplynulých dekádach “najružovejšie” a správy o tom, že si kurdské oddiely vybavujú účty za dekády príkoria v čerstvo “oslobodených” arabských mestách, kde rabujú a demolujú arabské domy, nie sú výnimkou. Teda by sa mohlo stať, že by sunitskí obyvatelia Rakká zase mohli “vpúšťať” síce šialený, ale napriek tomu “svoj”, teda sunitský Daeš, do mesta späť. Mám dojem, že si to ľudia, ktorí riadia vojenské operácie v Sýrii, uvedomujú, a preto sa mi zdajú byť veľmi reálne zmienky o údajnej dohode, podľa ktorej – v mene väčšej budúcej stability – mesto Rakká pripadne sýrskej vládnej armáde, teda Arabom, zatiaľ čo Kurdi si ponechajú sever provincie Rakká, ktorý si za odmenu zrejme pripoja k svojej “federácii”.

    Neviem, či do akcie pôjdu aj ruské komanda, ale ak sa tá vojna nemá vliecť donekonečna, tak by som sa stavila, že áno. Nakoniec, veď tri tisícky ruských vojakov už v Sýrii aj tak sú. Otázkou ostáva, akú formu taká ruská pozemná operácia bude mať, teda či pôjde o oficiálnu armádu, alebo “len” o súkromné žoldnierske armády. Ale pýtate sa na “spokojných sponzorov”, a ruská pozemná operácia s tým môže súvisieť. Ruský pokus kočírovať konflikt tak, aby sa všetky – aj regionálne – mocnosti do prijateľnej miery ukojili a do budúcnosti sa mohli tváriť spokojne, narazil na aktuálnych lídrov Turecka a Saudskej Arábie, ktorí sa svojim americkým sponzorom vymkli a začali byť až príliš samostatní a v praxi deštruktívni voči všetkému, s čím tandem Rusko-USA prišiel. Preto možno terajšiu rusko-americkú koordináciu bojov a súbehy operácií mieriacich nielen proti Daešu, ale neskôr aj proti kaidistickej Fronte al Nusrat a ďalším “umierneným” teroristom, vnímať ako svojho druhu trest Washingtonu namierený proti rozmaznaným vazalom, ktorí očividne zabudli, kde je ich “miesto v dejinách”. Krach ich politiky v Sýrii môže vážne ohroziť ich mocenské postavenie doma; ďalšie generácie lídrov, ktorí tých súčasných vystriedajú legálne alebo štátnym prevratom, už môžu na reálne pozície svojich krajín nazerať oveľa racionálnejšie a môžu byť ústretovejší aj voči teórii o “spokojnosti pre všetkých”. Ale uvidíme. Znovu opakujem, že to nie je otázka týždňov alebo mesiacov, ale mnohých rokov… Adaptácia na nové myšlienky všeobecne trvá dlho.

    Dovolím si predniesť postreh. Je od čitateľa, ktorý sa bojí, že ak nebudú radikáli z Daešu fyzicky vybití, prisťahujú sa k nám. Vy ste podobnú možnosť naposledy nevylúčili, teda, čo povedať čitateľovi? Iste by rád počul, už vzhľadom na nadchádzajúce ME vo futbale, že sa to nejako zvládne… A ako sa cítiť v Európe bezpečne, keď jej samotné centrum je nazývané “Belgistán”? A čo to slávne EURO 2016?

    Je isté, že všetci do Európy nezamieria, a čo viac, ich skupiny tu iste už jednako dávno sú. Je pritom ale pravda, že ďalší by sem naozaj radi prišli – na ambasády západných štátov v Turecku sa vraj obracajú ich sklamaní občania, ktorí až doteraz bojovali, popravovali, mučili, znásilňovali atď. pod vlajkou Daešu, že vraj prehra je na obzore, a tak by radi išli už domov. Skúšam si predstaviť napríklad francúzskeho alebo belgického konzula, ako počúva takúto bizarnú žiadosť a v duchu si hovorí: ´Urob, blbeček, niečo pre vlasť, choď niekam za mesto a tam sa vyhoď do vzduchu!´ Faktom totiž je, že otázka Kam s nimi? je v súčasnosti jednou z najdôležitejších a súčasne najmenej diskutovanou. A týka sa to aj fanatikov z Daešu, ktorí nepôjdu do Európy a skončia niekde – napríklad v rádoch tisícov – v Sýrii alebo v Iraku v obkľúčení. Zajať ich a zaručiť im nejaké práva podľa Ženevských konvencií? Uf.

    Neviem, ako sa cítiť v Európe bezpečne, ale je isté, že sa tu máme tisíckrát bezpečnejšie než ľudia v akejkoľvek krajine, kde Západ na čele s USA skúšal čosi demokratizovať a meniť režimy. Takže, kým USA nezačnú vojnu proti Európe, môžeme byť stále v relatívnom pokoji.

    Nie, vážne. Čo sa týka futbalového šampionátu, už minule som hovorila, že je to, samozrejme, pre všetkých teroristov sveta lákavá príležitosť “sa ukázať”. Držme si palce, že tajné služby zafungujú, aj keď v praxi… Jednoducho, držme Francúzom palce, aby sa to skončilo dobre.

    Dorazili k nám znepokojujúce správy o počte civilných, ba dokonca detských obetí konfliktu v Jemene. Čitateľ si možno musí onú krajinu nájsť na mape, vojna tam vedená je však v podstatnej miere v réžii Saudskej Arábie. A to je, ak sa nemýlim, náš spojenec a partner. Je to, v najširšom slova zmysle, náš dobrý spojenec a partner? Čo tie mŕtvoly?

    To je naozaj bizarný príbeh. OSN konštatovala očividné, teda, že naša partnerská Saudská Arábia a jej verní súputníci z Perzského zálivu vo svojej agresii proti chudobnému Jemenu zabíjajú mraky civilistov, vrátane nespočetne veľa detí. A zaradila tak Saudov na “čierny zoznam” vrahov detí. Saudovia sa ohradili, že vraj deti síce zabíjajú, ale len preto, že sú to v skutočnosti detskí vojaci… A tie stovky povraždených a rozbombardovaných dojčiat si to zrejme zaslúžili preto, že obsluhovali systémy protivzdušnej obrany, dodávam ja.

    Ale po takto bizarnom ospravedlnení sa OSN – na čele jej Výboru pre ľudské práva stoja akoby náhodou zrovna stredovekí wahhábistickí Saudovia – poškrabkala na zátylku a Saudov zo zoznamu hnusákov vyškrtla. Keď sme pri tom, pred pár dňami sa prevalilo, že britská žoldnierska agentúra Aegis Defence Services najímala bývalých detských vojakov z Afriky ako žoldnierov do Iraku. A britská polícia pomáha saudskej polícii tým, že ich učí mučiť. A USA Saudom na účely zabíjania v Jemene okrem iného dodávali medzinárodne zakázané kazetové bomby. Taký je náš svet v 21. storočí. Má cenu sa rozčuľovať? Možno áno, ale človek si len privodí infarkt a na realite sa aj tak nič nezmení. Samozrejme, ale platí okrídlené: “Povedz mi, s kým sa kamarátiš, a ja ti poviem, kto si.”

    Európska komisia predložila ďalší plán na riešenie imigrácie zo severnej Afriky. Tento raz by sme mali dať až 62 miliárd eur na to, aby odtiaľ imigranti ani nevyplávali. Možno to považovať za rozumné? Iste, v Sýrii je vojna, ale ako riešiť africkú vetvu problému?

    To je taká pomerne bizarná záležitosť. Netuším, či už EÚ za zadržiavania migrantov vyplatila aspoň niečo zo sľúbených miliárd Turecku, ale Ankara je v každom prípade – v súvislosti s narastajúcimi spormi s Bruselom a Európou ako takou – pripravená všetky dohody vypovedať a otvoriť “migračný kohútik”. Čiže, problém nevyriešený. A zrazu EÚ tvrdí, že “na rovnakom princípe, ako je dohoda s Tureckom” uzavrie do roku 2020 dohody s Tuniskom, Mali, Senegalom, Nigerom, Nigériou, Líbyou, Jordánskom a Libanonom, aby k nám výmenou za 62 miliárd eur nepúšťali migrantov. Už len pohľad na zoznam vybraných štátov napovedá, že sa ktosi chystá hodiť 62 miliárd do čiernej diery, je pripravený platiť za vznik masových koncentračných táborov plných zúfalých ľudí a asi si z toho aj niečo ufŕkol, lebo takýto “kšeft” už sa nemusí v živote znova naskytnúť. V praxi mi to pripadá nezmyselné, tým skôr, že už jedna z niekoľkých líbyjských “vlád” oznámila, že migrantov deportovaných z Európy spätne prijímať nebude. A keď k tomu európsky súd rozhodol, že ilegálne vstup na územie EÚ nie je dôvodom na uväznenie, takže… čo vlastne?

    Nechcem sa stále opakovať, ale investície do tamojšej infraštruktúry, ktoré by ľuďom v subsaharskej Afrike zabezpečili dôstojnú prácu a tým aj aspoň nejakú budúcnosť, mi pripadajú zmysluplnejšie, než uzatváranie hraníc a budovanie koncentrákov. Možno by sme potom navyše prestali svoju ľudskosť strápňovať tým, že človeka, ktorý má celoživotnú vyhliadku, že si zberom plechoviek zarobí dolár denne, budeme označovať za “ekonomického utečenca”, ktorý si k nám ide iba polepšiť… Tí ľudia k nám totiž idú hlavne prežiť.

    Istí ľudia tvrdia, že tí Briti, ktorí túžia po odchode z EÚ, sú často neinformovaní, hlúpi, neznalí súvislostí a takí frustrovaní, že zodpovedné rozhodnutie o (ne)zotrvaní v EÚ prenechávajú svojim emóciám. Pre a proti ma určite oba varianty. Každopádne, bez ambície radiť Britom, aké pre a proti by ste dali na misky váh, ktoré ich v najbližších týždňoch čakajú? Mimochodom, ako si vy osobne vysvetľujete fakt, že mnoho doteraz ľavicovo zmýšľajúcich ľudí sa vo voľbách vyslovuje pre sily, ktoré sú označované ako “krajná pravica“?

    Etiketovania “brexiterov” ako hlupákov a zadubencov svojím spôsobom len dokladá skutočnosť, že bola až doteraz v Európe – medzi “slušnými ľuďmi” – prijateľná len jedna myšlienka, tá únijná, a bola natoľko všeobjímajúca, že “unionisti” dnes už ani nevedia nájsť racionálnejšie argumenty. A tak nadávajú. To je napokon všeobecný jav, ktorý možno vidieť vo vzťahu k všetkým európskym “nacionalistickým” hnutiam. A že ich je! Odporcovia Únie pritom môžu o poznanie konkrétnejšie argumentovať poukazovaním na politiku EÚ, ktorú všetci poznajú z každodennej praxe, takže majú pozíciu výrazne jednoduchšiu.

    Osobne netuším, čo by Britom vystúpenie z EÚ prinieslo, aké by boli klady a zápory, ale to je pri krokoch, ktoré sú prvými svojho druhu, asi normálne. Niekedy je jednoducho asi potrebné skočiť do vody, aby sa ukázalo, ako hlboko je dno alebo či je voda slaná.

    Na druhej strane si ale myslím, že tentoraz dôsledky vystúpenia z Únie ešte nespoznáme, lebo Briti cuknú a práve ten strach z neznáma tesnú väčšinu z nich donúti hlasovať pre zotrvanie. Na rozkole krajiny to ale nič nezmení a úľavný výdych v Bruseli vzápätí vystrieda bolehlav, lebo Londýn si za zotrvanie bude chcieť nechať náležite “zaplatiť”, aby upokojil domácu scénu… A hlavne, pri pokračovaní súčasnej bruselskej politiky je isté, že prídu ďalšie “brexity”, “frexity”, “grexity” a tak podobne.

    K vašej poslednej otázke: Napríklad vo Francúzsku sa k Národnému frontu Marine Le Penovej pridávajú robotníci hlavne preto, že ich “ľavicové” strany dávno zradili, zabudli na ne. A Marine sa tvári, že jej ide o každého jednoduchého človeka. Možno – ak sa raz dostane k moci – sklame nominálne ľavicových ľudí aj ona, ale zatiaľ tu máme systém “ľavica” a “pravica”, medzi ktorými sa v praxi ťažko hľadajú rozdiely, ale zato ich spája to, že kašlú na obyčajných ľudí. Každý, kto príde s novým prístupom a po ére politickej korektnosti začína nazývať veci pravým menom, musí logicky tých “zabudnutých” zaujať.

    Ukrajinskému prezidentovi Porošenkovi klesla podpora počas obdobia úradovania štyrikrát. Čím si vyslúžil takýto výsledok? A akokoľvek je to namáhavé remeslo, poďme sa pozrieť na dianie na Ukrajine za posledných niekoľko týždňov… Pretože nejak nám táto téma v našich médiách umiera. A jednému sa nechce veriť, že by nebolo o čom referovať.

    Už dlho sa chystám spísať zase väčší súhrn ukrajinského diania, ale vždy sa naskytne buď niečo nosnejšie, alebo sa na Ukrajine stane niečo nové, čo stavia situáciu na hlavu… A priznám sa, že sa do toho nijako nenútim aj preto, že záujem o dianie na Ukrajine – čisto z pohľadu čítanosti – veľmi prudko upadá. A čo že sa tam teda stalo v poslednom čase? Skúsme náhodne pár čriepkov: OSN vyčítala Kyjevu, že mučí ľudí vo veľkom; Nemecko s Francúzskom ďalej márne nútia Kyjev, aby plnil Minské dohody; budúci týždeň má ísť Kyjevom LGBT sprievod, prísť má aj námestník ministra zahraničia z USA, ale polícia pripúšťa, že jej príslušníci pochod strážiť nechcú a Pravý sektor tvrdí, že žiadny pochod “úchylákov” ani nedopustí; dnes už poslankyňa Naďa Savčenková v parlamente najprv podporí rokovania o ústavných zmenách týkajúcich sa justície, potom sa sama hlasovania zdrží a druhý deň prijatý návrh zákona zablokuje, a to v čase, keď USA už “vítali ukrajinské reformy”; Ukrajina už znova chce od Ruska zemný plyn, ale nárokuje si, že si sama určí cenu, za akú ho bude kupovať, a navyše z peňazí od Svetovej banky, lebo vlastné už dávno žiadne nemá; bezvízový styk s EÚ bol síce jedným z hlavných “mávatiek” na Majdane, ale EÚ ho neustále odkladá a odkladá, a odkladá, takže sú ľudia stále viac sklamaní a tým pádom sklamaní aj z Porošenka, ktorý to mal zariadiť, ale namiesto toho sa ocitol v Panama Papers… Víza, mimochodom, Ukrajinci nedostávajú ani na to, aby mohli ísť do Francúzska fandiť svojim futbalistom, najskôr preto, že aj tak už každý ôsmy Ukrajinec žije v cudzine. Ceny za plyn a elektrinu sa znovu zdvojnásobujú, na trh mieria predražené lieky zo Západu, Izrael sa sťažuje, že sa budú konať oslavy na uctenie pamiatky antisemitského masového vraha Petljury… Keď k tomu ukrajinský Apostrof konštatuje, že by krajina potrebovala pevnú ruku a ako príklad uvádza čečenského Kadyrova, tak už musí byť asi naozaj “husto”.

    To mi len práve vyskočilo v pamäti. Jednotiacim mottom by mohlo byť niečo ako “svrab, bieda a kiahne”. Alebo “demokratická” Ukrajina, ktorá je už Západu viacmenej ukradnutá, lebo ju nepovažuje za štát pre ľudí, ale len za nástroj nátlaku proti Rusku…

    Preklínam vás, zakričala doktorka Samková do megafónu pred pražským veľvyslanectvom Tureckej republiky. Zaslúži si podľa vás Turecko taký verejný výstup? A po abstrakcii od podobných vyhlásení – o čo sa Turci v medzinárodnej politike vlastne snažia potom, čo skoro od zlosti poprskali Merkelovú za uznanie arménskej genocídy?

    Podľa mňa táto hystéria, bohužiaľ, vypovedá oveľa viac o pani Samkovej než o tureckom veľvyslancovi, ťažko už o Turecku. Turecko nie je prezident Erdogan – áno, získal hlasy polovice voličov, ale pravej polovice. A ako už som hovorila v prvej otázke, Erdogan so svojím megalomanstvom nebude v čele štátu navždy.

    A to isté platí aj pre nemecké uznanie arménskej genocídy. Návrh textu ležal v Bundestagu rok, ale, bohvieprečo, “ožil” zrovna teraz, keď EÚ zúfalo potrebuje s Tureckom tú dohodu o migrantoch uzavrieť. Svojím spôsobom to vyzerá ako sabotáž. Aby bolo jasné, všeobecne s tou rezolúciou súhlasím, len nechápem jej “akútny význam”. Čo sa zmení na genocíde Arménov, keď ju dnes Nemecko uzná? Tieto rôzne ospravedlnenia za dejiny – napríklad možno odsunúť sudetských Nemcov – mi pripadajú len ako politický nástroj, teda záujmovo či rovno pokrytecky motivovaný akt. A Turci hneď Nemcom predhodia vedľa plynových komôr aj genocídu v Namíbii, Francúzom Rwandu a Alžírsko… Vo finále môžeme každému niečo predhodiť, lebo všetky dnešné “veľké” národy k svojej veľkosti kráčali cez hromady mŕtvol. Dodnes mi napríklad vŕta hlavou, či sa dá vybudovať skutočná demokracia na genocíde Indiánov a zotročení černochov. Keď sa napríklad Gándhího pýtali, čo si myslí o americkej demokracii, odpovedal: “Bola by dobrá.”

    Stalo sa. Chcem povedať, že akonáhle začneme hromadne definovať dejiny z nášho súčasného pohľadu, utopíme sa v tom, a aj tak vždy nejakých mŕtvych vynecháme.

    V amerických primárkach je asi už istá dvojica prezidentských uchádzačov: Trump a Clintonová. Pani kandidátka sa prezýva “Killary”, vzhľadom na jej pôsobenie ako ministerky zahraničia USA. A o Trumpovi sa tvrdí, že vyhodí svet do luftu. Nuž… Čo sa stane s veľmocou, ktorá sa snaží “pivotovať” svet?

    To fakt neviem. Pani Clintonová je rodená bojovníčka, respektíve, počúva milióny dolárov, ktoré jej rôzne režimy sypú do fondov, a podľa nich by bojovala. Trump si lebedí v politickej nekorektnosti, a práve preto si u neho málokto môže byť niečím istý, a to všetko v čase, keď 90 percent Američanov si myslí, že volebný systém je skorumpovaný, a keď oficiálne údaje každý štvrťrok uberajú v USA stovky tisíc pracovných miest, lebo jednoducho práca nie je. Pobavil ma oficiálny údaj, podľa ktorého v USA od roku 2014 pribudlo 455-tisíc miest čašníkov a barmanov, ale len 10-tisíc miest v odboroch, ktoré naozaj niečo vyrábajú. A z amerických filmov viem, že čo ´pingl´, to herec, ktorý čaká na svoju šancu, takže… USA už mieria len do hollywoodskych kulís?

    Nie, vážne. Ktokoľvek vyhrá voľby, bude musieť riešiť hlavne domáce témy. A v tomto smere by som verila skôr Trumpovi. Mimochodom, vedeli ste, že na rebríčku miest s najväčšou chudobou v USA sa v prvej desiatke umiestnili také “slávne mestá” ako Boston, Indianapolis, El Paso, Baltimore, Memphis, Filadelfia a úplne na čele už “prekliaty” Detroit?

    A na záver tradičná otázka: Čomu ďalšiemu by sme sa budúci týždeň mali venovať?

    Na spadnutie sú futbalové Majstrovstvá Európy vo Francúzsku, ktoré ochromujú štrajky a strety s políciou pre Zákonník práce, ako keby samotná hrozba terorizmu bola málo, blížime sa k referendu o Brexite, na rokovania o predĺžení sankcií proti Rusku… Veľa zaujímavých vecí, nie?

    - Reklama -