Ako vnímate posledné teroristické útoky v Petrohrade alebo Štokholme? Bude podľa vás útokov pribúdať?
Dá sa predpokladať, že počet teroristických útokov bude v Európe stúpať. Dá sa predpokladať, že atraktivita útokov ťažkotonážnymi vozidlami bude tiež narastať, pretože ide o jednoducho uskutočniteľný spôsob bez náročnej prípravy a zvládnuť ho môže takmer ktokoľvek. Útočníci zároveň vedia, že štát sa proti takémuto útoku môže len ťažko chrániť. Nie je žiadny dôvod sa domnievať, že by počet teroristických útokov mal klesať, každý deň sa stane niečo, ale všeobecne môžeme povedať, že ich počet bude narastať, to je realita dnešných dní.
A čo chemický útok v Sýrii a následná reakcia USA? Je takýto zásah adekvátnou reakciou?
Nevylučujem, že to urobil Asadov režim, aby ukázal, že nebude mať žiadne zľutovanie. Na druhú stranu sú to Arabi, oni rozmýšľajú inak ako my, ale napriek tomu si neviem predstaviť, že by Bašár Asad, ktorý pred dvoma týždňami počul, že Spojené štáty netrvajú na jeho odchode, použil chemické zbrane proti svojmu ľudu. To mi príde zvláštne, ale pozeráme sa na to očami Európanov, tu hovoríme o Araboch, ktorí veci vnímajú inak ako my. Okrem vyjadrenia Turkov a amerického ministra obrany Jamesa Mattisa, že išlo o sarin, nemáme zatiaľ žiadny dôkaz. A ak majú dôkaz, my sme ho zatiaľ nevideli.
Americký útok na základňu považujem za symbolický. Spojené štáty vybrali základňu, odkiaľ lietadlá s bombami sarinu štartovali, včas varovali Rusov, aby nedošlo k stratám na životoch a technike. Rusi varovali Sýrčanov. Otázka je, či skutočne zabili šiestich ľudí, ako tvrdia Sýrčania. Útok bol symbolický, Donald Trump sa snaží akosi vymedzovať voči Obamovi. Barack Obama povedal v roku 2012, že použitie chemických zbraní je červená hranica, cez ktorú nemožno prejsť. Došlo k nemu a Obama neurobil nič. Trump zaútočil, či ho k tomu presvedčila dcéra Ivanka, je podružná vec, ktorá spestrí médiá.
Donald Trump patrí medzi tých, ktorí počas dospievania a premeny v muža vyrastali na amerických kovbojkách, a obávam sa, aby v tom nenašiel zaľúbenie. Pochopil, že síce nemôže riadiť štát ako firmu, ale môže zasahovať vo svete obrovskou vojenskou silou, ktorú Spojené štáty majú. Bojím sa, aby mu tá sila, ktorú má, neučarovala. Je stále viac nepredvídateľný a jeho črty správania sú stále niečo, čo by sme mali sledovať s veľkou opatrnosťou. Už len začatie útoku na sýrsku základňu v čase, keď hostíte vo svojom sídle čínskeho prezidenta, je niečo, pri čom muselo Číňanovi jedlo zhorknúť, hoci bolo dobré. Ide o jasný odkaz čínskemu prezidentovi a v diplomatickej reči majú také veci veľký význam a môžu mať vplyv aj na riešenie severokórejského problému. Čína bola najskôr proti vojenskej akcii v Severnej Kórei, dnes je ochotná spolupracovať. Ide o jediný režim, ktorý má vplyv na Kim Čong-una a ktorý nesie známky normálneho myslenia.
Uvidíme, kam sa to bude posúvať ďalej. Pri tomto konflikte mi verejná diplomatická streľba politikov a médií príde príliš veľká na to, aký reálny dosah má táto situácia. Nesmieme sa nechať uniesť tým, čo politici hovoria, a nenechať médiá ovplyvňovať náš názor. Fakt je, a nemyslím si, že by Spojené štáty chceli eskalovať vojenské údery v Sýrii, že sú si stále vedomí, že minimalizácia kontroly sýrskeho územia vládou v Damasku je v priamej úmere k nárastu aktivít Islamského štátu a rôznych teroristických buniek v Sýrii, kde pôsobia. Nemali by sme dopustiť, aby Sýria skončila ako Líbya, kde existujú tri vlády, a žiadna krajinu nekontroluje.
Naruší to nejakým spôsobom vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi? Veľa sa hovorilo o tom, že Trump s Putinom nájdu spoločnú reč. Ohrozí tento konflikt ich vzťahy?
Ešte by som nebol skeptický. Poďme si povedať základnú vec. Dnes to nebude o kamarátstve alebo nepriateľstve s Ruskom. Budeme kamaráti v oblastiach, kde sa budú naše záujmy prelínať, a budeme spolu súperiť, kde sa prelínať nebudú. Tak to jednoducho bude. Predstava, že sa budeme s Ruskom kamarátiť stopercentne, je nereálna. Pri tom, ako je rozhodený svet, to nebude fungovať. Veľa vecí, ktoré vidíme, sú hry s verejnosťou. Nie je také podstatné, čo hovoria politici na verejnosti, ako to, o čom sa rokuje za dverami diplomatických kruhov.
Myslím si, že sme ďaleko od hranice, keď by sa svet dostával do zásadnej vojenskej konfrontácie. Nie je dôvod, prečo by k tomu muselo dôjsť. Nejde len o vzťah Spojených štátov a Ruska, ale aj o schôdzku G7, keď úplne pohorela Veľká Británia… Jej politik a minister zahraničia Boris Johnson, hoci je talentovaný a inteligentný, je idiot. Uvalenie ďalších sankcií proti Rusku v podstate zablokovali Taliansko a Nemecko. Je evidentné, že na vec nepanujú rovnaké názory a ani Spojené štáty už nemajú tú silu, aby boli schopné prevalcovať mienky európskych partnerov v tom, aké budú vzťahy európskych krajín voči Rusku. Nehovorím, či je to dobré alebo zlé. Nejednotnosť existuje a je silná.
Pokiaľ ide o chemický útok, objavujú sa rôzne verzie príbehu. Ktorá je tá vaša?
Keď sa na to budem pozerať pohľadom Európana, Bašár Asad je lekár vyštudovaný vo Veľkej Británii, ktorý nikdy pôvodne nemal nahradiť vo funkcii otca, ale jeho brat zahynul pri autonehode. Bašár Asad by toto neurobil. Nie je bravčová hlava. On je v situácii, keď Spojené štáty netrvajú na jeho odchode. Keď sa na to budem pozerať pohľadom arabskej reality, tak tým, ktorí s ním nesúhlasia, oznámi, že nemôžu čakať zhovievavosť. Európsky svet je, chvalabohu, od toho arabského sveta odlišný. Zatiaľ máme tvrdenie Turecka, že išlo o sarin, ale vieme, na čo sa Turecko vo vzťahu k Sýrii hrá. Mattis povedal, že majú dôkazy. V čase okolo roku 2003 CIA tvrdila, že má dôkazy o irackom programe chemických a biologických zbraní, a nakoniec sa ukázalo, že žiadne nemala. Ďalšia stránka veci je, že Trump reagoval, ako musel, bez toho, aby si robil hlavu s tým, či dôkaz je.
Počúvame obavy o tom, že by sa tak mohla začať tretia svetová vojna. Mohla? Sme na jej pokraji? Niektoré médiá opäť vyťahujú príbeh s „rozbuškou“ typu vraždy Franza Ferdinanda d'Este či útoku na vysielač v Gliwiciach. Čo na takéto úvahy povedať?
Tí, ktorí sponzorujú a vyrábajú tieto informácie, by nemali strašiť ľudí viac, než je nevyhnutné. Svet nie je na pokraji tretej svetovej vojny. Hoci si František Jozef vtedy myslel, že vojna sa skončí do Vianoc, nakoniec trvala štyri roky a na jej konci bolo desať miliónov mŕtvych. Nemyslím si, že je v niečom záujme viesť tretiu svetovú vojnu. Som presvedčený, že politici sa trocha poučili a tú rétoriku, ktorú niekomu predkladajú, nebudujú na politických rozhodnutiach.
Blízky a Stredný východ dnes nie je taký jednoduchý, ako býval Balkán v čase vzniku prvej svetovej vojny, a som presvedčený, že prioritou Spojených štátov na Blízkom východe je porážka Islamského štátu. Chápem, že značná destabilizácia ústrednej vlády v Damasku skomplikuje dianie na území Iraku. V Iraku už Islamský štát kontroluje len zlomok územia, aj keď stále hrá nejakú rolu na území v Sýrii, ale zároveň nejde o problém Sýrie a Islamského štátu. Bašár Asad primárne nikdy neviedol vojnu s Islamským štátom, on ju viedol so silami sunnitských buniek, podporovanými krajinami zo Zálivu a podobne. Turecko obhajuje svoje záujmy, Irán svoje záujmy a Saudská Arábia tiež svoje záujmy.
Trump sľuboval boj proti terorizmu a robí pravý opak, hovorí Vladimir Putin. A čo si vlastne myslíte o ruskej podpore Asada?
Putin toto povedať musel, nič iné sme ani nemohli očakávať. To, že Rusko vstúpilo do hry na jeseň roku 2015 podporou Asada, bola z núdze cnosť a nutnosť. Rusi dobre vedeli, že Bašár Asad neskôr padne. A ak padne, príde do Damasku vláda sunnitov, ktorí tvoria šesťdesiat percent obyvateľov Sýrie. Viedlo by to k vypovedaniu zmluvy o vojenskej základni v Tartuse a zrejme by to neviedlo k budovaniu leteckej základne. Spojené štáty majú po svete okolo štyristo vojenských základní a Rusko, ak priznáme, že už nikdy nevráti Krym, má jedinú, a to je Tartus. Rusi v tom videli nielen pragmatický krok.
Rusi nachytali Američanov, vstúpili na medzinárodnú scénu ako rozumná krajina, ktorá ukazuje, že voči spojencom je predvídateľná a môžu sa na ňu spoľahnúť. Nepochybne zaistili dostatok zbraní, vyskúšali ich na území Sýrie a majú veľký záujem na boji s islamským terorizmom. Sedemtisíc bývalých obyvateľov Sovietskeho zväzu je v radoch Islamského štátu a tým, že sa postavili na stranu šiitov proti sunnitom, zo seba Rusko urobilo cieľ teroristických útokov číslo jeden. S touto kalkuláciou musí Kremeľ hrať.
Rusko je na tom z hľadiska Islamského štátu pomerne zle. Moskva je po Istanbule druhé najväčšie moslimské mesto, v Rusku je viac mešít než v Európe, ale je to krajina, ktorá musí hrať nejakú geopolitiku a chce vyvažovať svoje bezpečnostné záujmy nad záujmami vonkajšími. Domnievam sa, že Rusi sa nevzdajú Asadovej podpory, zainvestovali príliš veľa, aby sa toho teraz zbavili. Neverím, že by prestali s podporou režimu, ktorý zabezpečí ich vojenskú prítomnosť tam.
Rusi na rozdiel od západnej časti Európy po útokoch ešte viac jazdili mestskou hromadnou dopravou, aby dali najavo, že sa terorizmu neboja. Ako to? V čom je rozdiel medzi Rusmi a napríklad Francúzmi v tejto veci? A prečo sa západná Európa viac bojí?
Nevidel by som to tak. Nepoznám ruskú mentalitu, ale odhodlanie napríklad Francúzov, obyčajných ľudí, pričom Paríž je hlavné mesto boja proti terorizmu, je úplne rovnaké, ale v tejto téme som na plytkej vode. Fakt je, že v Petrohrade vstup do metra nikto nekontroloval, v Paríži a Londýne tiež nie. Vzplanutie občianskej jednoty ľudí brániacich svoj spôsob života, čo politici hromadne využívajú, je rovnaké. Nevidím v tom rozdiel.
