Biden vystúpil v ukrajinskom parlamente s prejavom, v ktorom potvrdil doterajšiu americkú podporu Kyjevu, vyzdvihol ukrajinskú revolúciu dôstojnosti, ostro a podľa očakávania kritizoval ruskú politiku voči Ukrajine a nekompromisne požadoval úplné vyplnenie minských dohôd ruskou stranou, aj keď dohody musí plniť aj Kyjev.
Veta o tom, že USA nikdy nebudú akceptovať anexiu Krymu Ruskom a citát od ukrajinského národného básnika Tarasa Ševčenka vzbudili v parlamente nadšený aplauz.
Lenže viceprezident Biden nemal pre ukrajinských politikov len dobré a dobre rezonujúce správy ovenčené patetickou rétorikou. Nemožno si napríklad nevšimnúť, že Washington trvá na prijatí kontroverznej ústavnej reformy, v ktorej pretlačili aj dodatok o statuse Donbasu, ktorý ide v podstate na ruku ruskej predstave o istej forme autonómie pre Donbas vo vnútri Ukrajiny. Nádeje na jej prijatie sú v dnešnej konfigurácii síl v úplnej hmle.
Korupcia, korupcia, korupcia
Nezvyčajne veľký priestor Biden venoval problému boja s korupciou na Ukrajine. V prejave povedal doslovne: „Nenájdete ani jednu demokraciu na svete, kde tak kvitne rakovinový nádor s korupciou. Ani jednu takú krajinu. Nestačí len organizovať úrad pre boj s korupciou, je nutné urobiť potrebné reformy súdnictva, aby bolo možné priviesť k zodpovednosti konkrétne osoby.” Toto nie sú mierne slová amerického “strýčka“, ale celkom jasný signál nespokojnosti. V kuloároch vraj Biden hovoril ešte oveľa otvorenejšie.
Z Bidenovho „otcovského“ prejavu si ale neodpustím odcitovať ešte jednu vetu, ktorá ukazuje na jasné rozpory amerického postoja a ilustruje niečo, čo možno nazvať „ukrajinským revolučným paradoxom”. „Videli sme, ako oligarchu odstránili od vlády, ale potom sa vrátil.“
Také boli Bidenove slová adresované varovnému neúspechu Oranžovej revolúcie a jej reformám v roku 2004.
Je verejným tajomstvom, že Ukrajina v roku 2015 je stále krajinou, kde majú oligarchovia veľký a s klasickou demokraciou ťažko kompatibilný formálny i neformálny vplyv na rozvoj krajiny, na kvalitu jej demokracie a právneho štátu, ale predovšetkým na ekonomiku a jej štruktúru. Ak niečo ničí ukrajinskú demokraciu, potom je to práve vplyv oligarchov a situácie neustálych “vojen” medzi nimi. Vzťah medzi systémovou korupciou a oligarchickými štruktúrami je zrejmý, aj keď nie je jediným zdrojom korupčného konania.
To dokazuje aj materiál Transparency International, že ukrajinská spoločnosť je korupciou doslova prelezená. Podľa tohto výskumu verejnej mienky sa korupcie na Ukrajine týkajú vzdelávacej sféry, vydávania verejných listín, poskytovania zdravotnej starostlivosti, pri vojenských odvodoch, pri vydávaní pasov, vo sfére bývania, v súdoch, v oblasti inštitúcií ochrany práva vrátane prokurátorov, pri prechode do zóny ATO, a tiež v prípade platenia daní a ciel. Tu všade sa na Ukrajine platia úplatky.
Saakašviliho útok na Jaceňuka
Nebola to zrejme vôbec zhoda okolností, že téma korupcie vo vzťahu k ukrajinskej oligarchii rezonovala už krátko pred Bidenovou návštevou Ukrajiny. Do témy ako uragán vstúpil bývalý gruzínsky prezident a súčasný gubernátor Odeskej oblasti Michail Saakašvili – mimochodom, exponent mocenskej vertikály prezidenta Porošenka.
Saakašvili cez víkend totiž pomenoval otvorene hlavných korupčníkov dnešnej Ukrajiny a vyčíslil sumu, o ktorú štát prichádza v dôsledku veľkých korupčných schém.
Odeský gubernátor zmienil tri stálice ukrajinskej oligarchie – Ihor Kolomojský, Dmytro Firtaš (ktorý je toho času v emigrácii vo Viedni) a Rinat Achmetov. Okrem toho fakticky obvinil premiéra Arsenija Jaceňuka a ďalších z toho, že sa na korupčných schémach okolo niekoľkých významných firiem (napríklad Závod odeského prístavu) podieľajú. Straty pre štát sú podľa Saakašviliho len v prípade ním spomínaných schém celkom päť miliárd dolárov.
Saakašviliho (podľa všetkého koordinovaný) útok na súčasného nepopulárneho premiéra, ktorého, ako všetko ukazuje, drží na stoličke práve Washington a o ktorého odchode sa špekuluje na Ukrajine mesiace, mal svoje pokračovanie počas utorkovej návštevy amerického viceprezidenta.
…áno, áno, nie, nie
Britský The Times totiž „náhodou“ zverejnil počas utorka správu, že zástupca generálneho prokurátora a jeden z gruzínsko-ukrajinských reformátorov, David Sakvarelidze, vyšetruje kauzu, ktorej nitky končia pri vláde a konkrétne u premiéra Jaceňuka. Prípad sa týka Závodu odeského prístavu, ktorý je majetkom štátu.
Korupčná kauza má hodnotu 90, respektíve 93 miliónov dolárov.
Nasledovala zaujímavá reakcia na Ukrajine. Prokurátor Sakvarelidze totiž informácie The Times poprel a odmietol, že by Jaceňuk vyšetroval. Pripustil však, že generálna prokuratúra naozaj zabezpečila dokumenty o kauze odeského prístavu, ktoré vedú k ukrajinskej vláde. Následne vo večernom rozhovore pre Porošenkovu televíziu 5. kanál Sakvarelidze potvrdil, že objavené materiály vedú k „činovníkom“ ukrajinského kabinetu ministrov.
Jaceňuk zostáva
Vnútorné problémy Ukrajiny nie sú zďaleka vyčerpané novou vlnou problematickej korupcie – dodajme, že úplne očividne v rámci vnútroukrajinského politického boja.
Za zmienku ešte stojí krehká stabilita súčasnej vládnej koalície a americké obavy, že jej rozpad by mohol zásadným spôsobom zmeniť situáciu v krajine. Preto Biden toľko apeloval na jednotu a hodnoty revolúcie dôstojnosti a aj preto je v súčasnej situácii Jaceňuk viac či menej nenahraditeľný.
Najnovšie sa objavili špekulatívne správy o tom, že doterajší Porošenkov spojenec a Zakarpatský „patrón“ Viktor Balog sa snáď chystá vystúpiť proti prezidentovi. V utorok Financial Times napísali už otvorene, že Jaceňukovej vláde vďaka korupčnému škandálu hrozí hlasovanie o nedôvere. Rozpad vládnej koalície a prípadné predčasné voľby sú ale scenárom, ktorý je očividne nočnou morou nielen pre dnešné vládne špičky, ale aj pre Washington. V súčasných podmienkach je pád vlády sprevádzaný veľmi neodhadnuteľnými dôsledkami. Najnovšie má byť hlasovanie o vláde Jaceňuka odložené do prijatia „v kŕčoch sa rodiacej“ reformy daní.
Celkové dianie okolo práve prejednávanej daňovej reformy, ktoré vypĺňa požiadavky MMF a stretáva sa s veľkou opozíciou a handlováním, ukazuje, že konfigurácia síl v ukrajinskej politike v kombinácii s vonkajšími tlakmi zo strany Západu a, samozrejme, aj Ruska je dnes také, že krajina stojí pred otázkou, či neustále hľadanie najrôznejších kompromisov v rámci navrhovaných reforiem nepovedie napokon k ich – po slovensky povedané – sfušovaniu.
Kyjev a Moskva aj naďalej na nože
Na poli medzinárodných vzťahov pokračuje konfrontačný tón „konverzácie“ medzi Kyjevom a Moskvou, ktorú v poslednom čase posilnil incident okolo dodávok elektriny na Krym (obnovené v noci na 9. decembra) a rámujú už „zavedené“ problémy s dodávkami ruského plynu a tiež uhlia s radom viac či menej diplomatických prestreliek. Na Donbase sa stále periodicky objavuje streľba, z ktorej sa obviňujú obe strany navzájom, a správy z rokovania kontaktnej skupiny len ilustrujú faktický pat stále panujúci okolo Donbasu.
Realitou však je, že Donbas a čiastočne aj Ukrajina boli ruskou stranou uložené zatiaľ k ľadu a Rusko sa zameralo na veľkú hru na Blízkom východe. To sa, samozrejme, Ukrajine vôbec nehodí, aj keď ruská kalkulácia na Blízkom východe nebude stavať len na obyčajnom „niečo za niečo“ (Ukrajinu za Sýriu). Rusku ide o to, nanovo prekresliť svoje globálne postavenie, a ukrajinský problém tak v očiach Západu čeliacemu novej výzve medzinárodného terorizmu oslabiť.
MMF a výnimka pre Ukrajinu
Stále nevyriešená je otázka splatenia trojmiliardového dlhu Ukrajiny Rusku. Situácia okolo ukrajinských dlhov je dobrou ukážkou prelínania geopolitiky a finančných inštitúcií súčasnosti. Putin navrhol pri rokovaní G20 v Turecku nový splátkový kalendár – po jednej miliarde počnúc od roku 2016, ale jeho návrh ukrajinská strana neprijala. Naopak, Rusko odmieta reštrukturalizáciu dlhu navrhovanú Kyjevom.
MMF medzitým Ukrajinu znovu podporil a upravil pravidlá, tak aby mohla dostať ďalšiu injekciu v podobe – nezabúdajme – ďalšieho a dlhodobého dlhu Ukrajiny. Nesplácaním ruského dlhu hrozí Ukrajine ďalši default, čo ale MMF obišiel (podľa pravidiel krajiny, ktorá čelí defaultu – teda oznámenia platobnej neschopnosti vlády voči pohľadávkam – v oficiálnom sektore, nemôže dostať kredit) a bude vraj krajine naďalej poskytovať pôžičky.
Inak povedané, MMF drží Ukrajinu nad vodou a dôvody pre to nie sú v žiadnom prípade ekonomické, ale predovšetkým geopolitické. Je dôležité objektívne dodať, že rovnako sa k dlhu stavia tiež ruská strana.
Erdogan, nový spojenec Ukrajiny?
Turecké zostrelenie ruského lietadla Su-24 na hraniciach medzi Sýriou a Tureckom malo konkrétne ohlasy na Ukrajine a z geopolitického hľadiska umožnilo Kyjevu ďalšie priblíženie sa k Ankare. Tá doposiaľ viac či menej pragmaticky lavírovala medzi Kyjevom a Moskvou. Ukrajinská kríza jej fakticky ponúkala početné výhody predovšetkým ekonomické a tiež geopolitické ako tranzitnej krajine ruského plynu na juh Európy a do EÚ (projekt Turecký prúd). Turecká akcia proti ruskému lietadlu tak bola na Ukrajine uvítaná doslova s ováciami.
Turecko sa ocitlo pred čiastkovými ruskými sankciami, ktoré sa citeľne dotknú jeho ekonomiky (rovnako ako sa spätne dotknú ekonomiky ruskej). Ukrajinská diplomacia teraz hľadá nové cesty do Ankary, k čomu jej, mimochodom, pomáha tiež vlastná krymsko-tatárska otázka (vzhľadom na tureckú doktrínu ochrany turkického sveta). Porošenko s Erdoganom rokoval asi jedenapol hodiny 30. novembra na parížskej konferencii o klíme a podľa Porošenka sa na začiatok roku 2016 chystá spoločné strategické rokovanie oboch prezidentov o ďalšej širokej spolupráci medzi oboma štátmi. Tá sa môže pravdepodobne týkať tiež nejakej formy vojenskej kooperácie medzi oboma krajinami, susedov v priestore strategicky významného Čierneho mora.
Z geopolitického hľadiska sa Kyjev snaží zachovať si strategickú relevantnosť tranzitnej krajiny ruského plynu do EÚ a projekty ako Turecký prúd a omnoho viac aj Severný prúd 2 nie sú v jeho záujme. Zhoršenie turecko-ruských vzťahov fakticky pre zahraničnopolitické ambície Ankary v regióne Blízkeho východu predstavuje podľa všetkých pravidiel pre Ukrajinu príležitosť.
Návšteva Joea Bidena ukázala, že geopolitická pozícia Ukrajiny v západnom, respektíve americkom orbite je pre Washington stále dôležitá. Nedá sa snáď ani očakávať, že by Obamova končiaca administratíva urobila v tomto smere nejaký radikálny krok. Vlastný politický vývoj a ťarcha domácich (zdedených i nových) problémov krajiny však signalizujú, že režim sám nie je stále stabilizovaný, ale že sa v ňom fakticky koná na mnohých úrovniach politický konflikt a boj o moc. Ukrajina aj so všetkými finančnými injekciami zo Západu a so všetkými veľkými slovami, ambíciami a prísľubmi zostáva krehkou krajinou balansujúcou na okraji. A v Kremli to veľmi dobre vedia.
Autor: Veronika Sušová-Salminen
