Spisovateľ Ondřej Neff: Už nie je možné, aby za každým podozrivým z terorizmu stálo osem advokátov a ľudskoprávni aktivisti vykrikovali, že mu zobrali mobil

    Spisovateľ Ondřej Neff. (Autor: Hans Štembera)

    Nemecko zažilo behom pár dní štyri útoky. Najprv Afganec útočil sekerou vo vlaku, Iránec strieľal v obchode v Mníchove, Sýrčan mačetou zabil tehotnú ženu a teraz sa v Ansbachu ďalší Sýrčan (neúspešný žiadateľ o azyl) odpálil. Takúto situáciu sme doteraz v Európe nezažili, čo k tomu povedať?

    Nepochybne stojíme pred novou situáciou.

    Máme očakávať ďalšie „menšie“ útoky alebo istú vlnu útokov, ktoré budú čím ďalej častejšie?

    Nie je dôvod predpokladať, že už sa nič podobné nestane.

    Útočníkom v Ansbachu bol Sýrčan, ktorému úrady zamietli pred rokom žiadosť o azyl. Údajne nie je známe, čo predtým v Sýrii robil, či môže ísť o príslušníka IS atď. Bolo známe, že mal za sebou v SRN drogové delikty a ďalšie veci. Tragédia mohla byť väčšia, len náhodou ho nevpustili s bombou na hudobný festival, kde boli tisíce ľudí. Možno aj pri toľkých skutočnostiach pripustiť, že by išlo o zhodu nešťastných náhod?

    To, že to prišlo tak rýchlo za sebou, nemusí nutne znamenať, že za tým niekto stojí. Je to niečo ako nákaza. Objavil sa nový fenomén – streľba do ľudí. Veď do tej šialenej série v Nemecku spadá aj streľba do ľudí na Floride. Svet je dnes malý. Niekto sa dočíta o streľbe do ľudí a povie si – to je dobrý nápad, to mi môže vyriešiť moju situáciu; a urobí to tiež. Tým, pochopiteľne, nechcem povedať, že neexistujú spiace bunky, že sa nechystajú zvonku riadené teroristické akcie. Individuálne explózie besnenia idú paralelne s organizovanými akciami. Žiadny štát nemal nikdy v dejinách plnú kontrolu nad svojím územím, nikomu sa nepodarilo vygumovať kriminalitu – len ju obmedziť. Terorizmus je kriminalita iného typu, nemá ciele priamo materiálne. O to horšie sa tie činy predvídajú a zachytávajú.

    Atentátnik sa zdržiaval v Nemecku aj napriek zamietnutiu azylu. Podľa bavorského ministra vnútra Joachima Herrmanna sa postupovalo v súlade so zákonom, pretože v Sýrii prebieha občianska vojna a utečenca by vrátili, len keby sa dopustil závažného trestného činu. Vo všetkých ostatných prípadoch je vraj deportácia nežiaduca. Po tomto útoku možno čakať, že porastie tlak obyvateľstva i niektorých politikov, aby sa táto prax zmenila a podmienky sprísnili. Čo povedať k tým jednotlivým spomenutým aspektom? A načo je vlastne schvaľovanie žiadostí o azyl, keď v prípade zamietnutia môže žiadateľ rovnako zostať a voľne sa pohybovať?

    Tlak tu je a bude silnieť. Avšak stále je tu otázka: Čo to prakticky znamená, sprísniť podmienky? Keď Japonci napadli Ameriku, Američania zavreli všetkých Japoncov na svojom území do koncentráku. Samozrejme, luxusného, humánneho, ale zavreli ich; a dodnes je im to trápne a ospravedlňujú sa za to. Niečo podobné je u nás nemysliteľné. Joachim Herrmann navrhuje nabudúce nasadiť armádu a žiada na to nové zákony. Bojím sa ale, že je to len snaha predstierať energické rozhodnutia. Čo zmôže armáda, keď sa niekto odpáli na koncerte? Ide o vraždy náhodne volených ľudí, teda vraždy bez logicky pozorovaného motívu. Ten motív sídli len vo vrahovej hlave.

    Ukazuje sa, že aj napriek zamietnutiu žiadosti o azyl nebolo známe, čo atentátnik pred príchodom do Nemecka v Sýrii robil. Nevieme, či utiekol pred vojnou alebo bol ešte v Sýrii zverbovaný tzv. Islamským štátom. Už pred pol rokom protiteroristický šéf Europolu varoval, že s utečencami k nám prichádzajú aj teroristi. Podnikali sa v Európe nejaké opatrenia, keď bol tento fakt oficiálne známy? Prečo podľa vás Nemci s týmito rizikami nič dostatočné nerobili?

    Verím, že polícia a tajné služby robia, čo je v ich silách. Ale v tom je ten problém: kto je „v hľadáčiku tajných služieb“, musí byť pokladaný za nevinného a vinný je, až keď vystrieľa kalašnikov do ľudí. Myslím, že svalnaté reči a volanie po silnej ruke sú vôbec ten najhorší vedľajší efekt atentátov.

    Pripomeňme skutočnosť, o ktorej sa hovorilo už vlani, teda že v Nemecku sa pohybovalo okolo 300-tisíc imigrantov, ktorí neboli nikde evidovaní, a nikto poriadne nevedel, kde sú a čo robia. Slovami klasika, kde sa stala chyba? Majú Nemci zle nastavené zákony? Spomínaný bavorský minister vnútra uviedol, že vláda nemôže nasadiť v prípadoch atentátu armádu, odporuje to povojnovej ústave. Nakoľko je možné súhlasiť s tvrdením niektorých analytikov, že za všetky ďalšie útoky bude teraz zodpovedná priamo Angela Merkelová, ktorá všetkým Sýrčanom humanisticky otvorila náruč? Žne teraz kancelárka vlastné ovocie alebo ide o veci, ktorým jednoducho nešlo zabrániť a diali by sa rovnako? Je správne hádzať vinu na niekoho ďalšieho okrem samotného útočníka?

    Na kancelárku sa dnes hádže kdečo, ale keď to rozumne zvážime, ona toho oveľa viac urobiť v danej situácii nemohla. Turecko hrnulo do Európy státisíce utečencov z dejiska občianskej vojny, ktorú podporuje a rozdúchava. To je podstata veci. Merkelová ťažko mohla urobiť niečo iné, než sa tváriť ľudomilne a uisťovať, že „wir schaffen das“. Pokiaľ ide o tie zákony, dlhodobo si myslím a mnohokrát som to formuloval, že je potrebné definovať špecifický právny stav aplikovateľný na terorizmus. Máme vojnové právo, to vymedzuje spôsoby, ako sa vojny vedú. Terorizmus je vojna sui generis. Ak štát nakladá s protivníkom podľa štandardného trestného práva, bojuje s jednou rukou vo vrecku a druhou priviazanou k telu. Francúzi improvizujú preťahovaním mimoriadneho stavu. Treba si jasne povedať, že musí vzniknúť čosi, čo bude pôsobiť trvalo, za definovaných podmienok a pod riadnou kontrolou. Naďalej nie je možné, aby za každým podozrivým teroristom stálo osem advokátov a okolo vykrikoval tucet ľudskoprávnych aktivistov, lebo policajti zobrali zadržanému mobil.

    Je možné odhadovať, ako všetky tieto udalosti otrasú pozíciou kancelárky Merkelovej? Môže to všetko v ďalších voľbách ustáť?

    To je otázka pre znalca nemeckých pomerov a myslím, že aj ten by hádal podľa letu vtákov. Do volieb sa toho môže stať ešte veľa. Zažili sme v krátkom čase prepad a následný vzostup jej popularity; a navyše nemá rovnocennú alternatívu.

    Začínajú sa častejšie objavovať komentáre, že jedinci páchajúci útoky sú často pod vplyvom vlastných frustrácií prameniacich z prostredia a náboženstva, v ktorom vyrástli. Ocitnú sa v našom svete, ale de facto sú im zakázané naše západné „životné radosti“, či už ide o alkohol, sexuálny život atď. Vedia títo ľudia žiť v demokracii a svete nášho typu, keď vyrástli v úplne inom systéme, ktorého zásady im boli odmala vštepované?

    No určite, toto je závažný zdroj a súvisí to s tým, čo som už povedal v súvislosti s kontagiozitou násilia. Moja hlavná námietka proti totálnemu otvoreniu hraníc v štýle „pustite všetkých“ nie je ani v tom, že sa sem votrú teroristi. Tí by sa votreli, aj keby hranice boli obohnané žiletkovým plotom. Problém je v tom, že v Európe nutne vznikne trieda exoproletariátu. Sú to milióny ľudí, ktorí v sebe živia pocit krivdy a vylúčenia. S tým sa nedá robiť vôbec nič. Každý emigrant – teda aj naši emigranti; a že ich tiež bolo a sú státisíce – rozpráva o odcudzení a vylúčení. Len málo z nich malo to šťastie, že sa absolútne integrovali. Pritom išli do krajiny totožného civilizačného okruhu. Mantra „sme povinní im pomôcť“ je pokrytecká. Keby malo ísť o dočasné útočisko pred nebezpečenstvom, potom upokojenie situácie, návrat a pomoc s rekonštrukciou (ako Amerika pomohla Európe po svetovej vojne), to by bolo niečo úplne pozitívne. Tu ale ide o trvalé presídlenie milióna ľudí do prostredia, v ktorom nemajú šancu sa stopercentne integrovať. Niektorí to vylúčenie prehryznú, vytvoria si vlastné komunity. Možno dokonca takých bude väčšina. Ale iní to neprehryznú a svoje agresívne činy budú pokladať za legitímnu revoltu.

    - Reklama -