Vo vašich knihách píšete o Slovenskom vojnovom štáte, slovensko-maďarských vzťahoch aj o Rómoch. Tým sa venuje aj vaša najnovšia publikácia Hoď do mňa kameňom. Spolužitie s Rómami na Slovensku. Prečo si vyberáte práve kontroverzné témy?
Pretože sám v nich nemám jasno. Napísal som tri knihy, z ktorých každá sa venovala téme, ktorá bola v spoločnosti veľmi kontroverzne vnímaná. Môžem si dovoliť povedať, že vo všetkých oblastiach, ktoré som robil, už mám teraz v hlave jasno a keď to moje schopnosti dovolia, tak by som chcel umožniť, aby v tom mali jasno aj tí čitatelia, ktorí o takéto témy majú záujem.
Aké boli reakcie na vaše knihy zo strany odbornej, ale aj laickej verejnosti?
Veľmi zaujímavé. Všetky témy sa týkajú histórie. Ja sa stýkam aj s viacerými historikmi a niektorí sa tvária doslova tak, že im leziem do kapusty, ale mám aj reakcie historikov, ktorí veľmi pozitívne vnímajú moje úsilie. Dokonca mám z radov historikov aj recenzentov a tí mi otvorene hovoria, že hoci téme rozumejú, nemôžu si dovoliť ju tak populárne napísať, ako som to napísal ja. To populárne podanie histórie na Slovensku práve chýba. Aj preto sa na Slovensku veľa histórie nečíta.
Vo vašej prvej knihe Nezrelá republika polemizujete s otázkou fašistického režimu. Bol teda Slovenský štát fašistický?
Keď to zoberieme striktne podľa definícií, že čo je to fašistický štát, tak nebol. Ale určite to bol veľmi silný autoritatívny štát s veľmi silným autoritatívnym režimom, ktorý, samozrejme, napáchal veľa zla, to nemienim ospravedlňovať. Na druhej strane nič nespravíme s tým, že to bol prvý samostatný štát Slovákov, a tak to už v histórii zostane.
Ako by sme ho teda dnes mali vnímať?
Mali by sme ho brať taký, akým bol. To je to najdôležitejšie a v tejto spoločnosti najťažšie. Spoločnosť je totiž rozdelená na dva veľmi jasne ohraničené tábory. Jedni sú tí, ktorí nazývajú tento štát príveskom Nemecka a klérofašistickým štátom. Potom tu máme menšiu kategóriu obdivovateľov tohto režimu, ktorí cez prizmu samostatnosti zabúdajú na negatívne stránky tohto štátu.
V knihe sa zaoberáte aj kladmi a zápormi Slovenského národného povstania. Poďme najskôr k tým kladom…
Najväčším pozitívom je to, že sa časť spoločnosti priklonila k víťazným mocnostiam. Tak sa táto časť obnoveného Československa, dovtedy súčasť Slovenského štátu, postavila na stranu víťazov. Pozitívom bolo aj to, že predstavitelia povstania správne kritizovali mnohé veci v Slovenskom štáte. No ale, samozrejme, sú tu aj negatíva…
Aké?
V prvom rade išlo o prvú naozajstnú občiansku vojnu na území Slovenského štátu. Tie tábory boli, povedal by som, dosť rovnocenné, pričom Slovensku toto povstanie prinieslo veľa utrpenia. Kým na strane povstalcov bojovala časť bývalej slovenskej armády, na strane bratislavského režimu bojovali nemecké vojská. Každý z tých táborov mal vlastné sídlo, vládu, a dokonca aj vlastný hospodársky a finančný systém. Bol to teda naozaj boj „kto z koho“. Vonkajšie okolnosti, samozrejme, priali povstalcom, toto hovorím veľmi pragmaticky. Pri povstaní ľudia nechávajú plynúť svoje emócie. Dodnes to platí a keby sme sa na to pozerali emotívne, tak, samozrejme, musíme povedať, že to bol normálny vojnový stav, ktorý prinášal zverstvá na jednej aj na druhej strane.
Hral tam rolu aj náboženský faktor?
Jednoznačne, pretože povstalecká Slovenská národná rada bola prevažne evanjelická, kým v bratislavskej vláde sedeli takmer kompletne katolíci. Takže môžeme sa na to pozerať aj ako na konfesijný konflikt.
Reflektujú toto dnes aj slovenské cirkvi? Pozerajú sa inak na povstanie?
Myslím si, že áno, pretože katolíci ako centralizovaná inštitúcia majú často výklad jednotný. Aj keď v tomto prípade, keď spomeniem zosnulého kardinála Korca, jeho vzťah k Slovenskému štátu, k prvej Slovenskej republike, možno označovať za pozitívny, kým oficiálny postoj cirkvi je veľmi rezervovaný. Pri evanjelikoch nejaký centralizovaný názor nie je, čo vyplýva zo štruktúr evanjelickej cirkvi, ktorej jednotlivé zložky sú dosť autonómne, takže tam to ide od prípadu k prípadu. Ale keďže povstanie bolo väčšinou dielom ľudí, ktorí boli evanjelickej konfesie, tak vďaka tomu medzi evanjelikmi cítime dodnes ten pozitívny vzťah k povstaniu. Určite taký pozitívny vzťah nenájdeme medzi katolíkmi.
V knihe tvrdíte a historici sa bežne zhodujú na tom, že Slovenský štát nevznikol z vôle ľudu. Je tam paralela s modernou Slovenskou republikou?
Určite áno, aj keď to bola iná doba a ťažko to porovnávať. Situácia v okolí bola úplne inakšia v 30. rokoch a v 90. rokoch 20. storočia. V 30. rokoch nástup fašizmu a jeho odnože nacizmu v Nemecku mal vplyv doslova na zánik a vznik nových štátov a posun hraníc, pričom veľa manévrovacieho priestoru nebolo. Aj keď časť slovenskej verejnosti túžila po samostatnosti po 20 rokoch spolužitia s Čechmi v jednom štáte, vnútorné podmienky v spoločnom štáte to neumožňovali. Vonkajšie sa však pri rastúcej nemeckej rozpínavosti ukazovali ako stále priaznivejšie.To pochopili najmä tie radikálnejšie časti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktoré boli ochotné sa spriahnuť doslova s čertom i diablom, aby sa Slovensko osamostatnilo. Ale napríklad sám neskorší prezident Tiso, ktorý bol vtedy predseda autonómnej slovenskej vlády, dá sa povedať, tiež nemal jednoznačný postoj. Dokonca by som povedal, že Tiso v roku 1938 neuvažoval nad vytvorením samostatného Slovenska. V 90. rokoch to bolo zas inak, hoci v časti slovenskej spoločnosti bola túžba po obnovení samostatnosti Slovenska, hovorím naschvál o obnovení, pretože tá myšlienka z prvej Slovenskej republiky cez generácie stále znela v ušiach ľudí. V časti spoločnosti teda bola snaha, aby sa Slovensko osamostatnilo, a v časti tej radikálnej politickej scény, keď to tak porovnám s 30. rokmi, tiež bol ten ťah na samostatnosť úplne jednoznačný, a zase za každú cenu. A dovolím si povedať, že vlastne vďaka radikálnym politikom vznikla prvá Slovenská republika a vďaka radikálnym politikom vznikla aj druhá Slovenská republika, v ktorej žijeme teraz.
Jozef Hajko (autor: Milan Illík)
Je práve táto paralela hlavnou témou vašej knihy?
Nie. Ja si v nej len dovoľujem špekulovať o podobnostiach, ktoré viedli ku vzniku prvej Slovenskej republiky a druhej Slovenskej republiky, ale tá téma sa prevažne venuje rokom 1939 až 1945. Snažil som sa ju pojať z každej možnej stránky. Pýtali ste sa, či tam bol konflikt konfesií, ja si myslím, že áno. Veľmi významný, v histórii možno aj najvýznamnejší, ktorý bol na Slovensku. Všímam si aj, ako sa na Slovensku žilo, ako ten režim vnímali bežní ľudia, aký bol ich názor na obnovenie Československa. Dovolím si povedať, že v roku 1944 málokto na Slovensku uvažoval, že by sa Československo obnovilo. Dokonca Gustáv Husák, vtedajší šéf komunistov, keď písal správu o vývoji na Slovensku do ústredia do Moskvy, tak hovoril o tom, že Slovensko by malo zostať zachované, samostatné. Až potom vznikla tá úplne scestná myšlienka, že Slovensko by sa malo stať súčasťou Sovietskeho zväzu, 16. republikou.
Niekedy zaznieva z úst obhajcov Slovenského štátu, napríklad aj od arcibiskupa Sokola, tvrdenie, že v Slovenskom štáte bol blahobyt. Je to pravda?
Blahobyt na Slovensku určite nebol, ale životná úroveň sa neznižovala. Možno sa aj zvyšovala. Ťažko sa to dá presne zmerať, ale na Slovensku napríklad neexistovala nezamestnanosť. Súvisí to nielen s tým, ako často hovoria kritici režimu, že šlo o vojnovú zamestnanosť, že by sa ľudia zamestnali iba v zbrojnom priemysle, alebo že by ich využívali ako lacnú pracovnú silu v Nemecku. Na Slovensku sa skutočne začal rozvíjať aj nevojnový priemysel a pomerne schopne sa vyvíjalo aj poľnohospodárstvo, ktoré bolo vtedy veľmi dôležité.
Nejeden z nás sa stretol s rozprávaním starých mám, ktoré hovorili o slušných nemeckých vojakoch a naopak o zlých Rusoch. Ďalšie, pravdaže, hovorili pravý opak. Ako to bolo s prístupom cudzích armád k slovenskému obyvateľstvu?
Vôbec sa to nedá zovšeobecniť, pretože na Slovensko prichádzali v súvislosti s povstaním rôzne nemecké vojská a boli medzi nimi skutočne vojaci, ktorí si držali svoj štandard a predpisy, s ktorými vstupovali ako vojsko na cudzie územie. Ale boli tu aj doslova trestné jednotky, ktoré sa neštítili žiadnych zverstiev. Čo sa týka Červenej armády, opäť tam nájdeme takých aj takých. Samozrejme, nachádzali medzi miestnym obyvateľstvom často pochopenie, že prichádzajú ako osloboditelia, ale na druhej strane sa správali aj ako armáda na dobytom území. To znamená, že zverstvá boli aj na ich strane. Za najväčšie zverstvo ja považujem odvláčanie slovenských občanov do gulagov. Takéto niečo robili aj Nemci, oni odvláčali pre zmenu do koncentrákov, ale čo sa týka prístupu Sovietskej armády, bola to vyslovene cielená činnosť lapať týchto ľudí a doslova plniť kvóty, ktoré boli niekedy stanovené, aby z tohto obsadeného územia mali nejaký profit.
Vieme, koľko ľudí Sovieti odvliekli do gulagov?
Táto oblasť dodnes nie je uspokojivo zmapovaná. Odhady hovoria o počte od 10- až do 100-tisíc osôb, pričom časť sa z nich domov nevrátila.
Bolo tam nejaké kritérium, na základe čoho si ľudí vyberali?
Áno, ruská armáda mala politickú zložku, ktorá na každom dobytom území doslova lovila predstaviteľov nepriateľského režimu. To isté robila aj na Slovensku, keďže Tisov režim považovala Červená armáda vyslovene za nepriateľský, ale boli tam aj kvóty. Keď do vlaku nemali dosť ľudí, tak zobrali, koho chytili, tých prípadov bolo veľmi veľa.
