Ani jeden z nás nie je IT expert, ale pokračujúcu kauzu ruských hakerov, ktorí môžu v USA takmer za všetko, určite sledujeme. Donald J. Trump sľúbil predložiť fakty, ktoré verziu razenú Obamom spochybňujú. Washington Post vystrašil čitateľa správou o haknutí elektrárne vo Vermonte, ale bolo to nakoniec všetko inak. Niektorí analytici hovoria o tom, že Obama bude chcieť do konca svojho mandátu ničiť vzťahy s Ruskom na maximum a obávajú sa, kam až bude môcť zájsť. Čo s tým všetkým?
Čo s tým všetkým? Asi nič. Musíme počkať ešte asi dva týždne, počas ktorých bude Barack Obama vo funkcii a uvidíme, čo všetko ešte stihne. Je to svojím spôsobom ale zaujímavé, jeho snaha spochybniť legitimitu Trumpovho zvolenia, akoby nepoznala hraníc. Takže možné je ešte čokoľvek, čo vám napadne. Žiadna chromá kačica! Je pekne aktívny! Avšak súčasne je potrebné konštatovať, že postupuje veľmi detinsky – najprv sa vyťahuje, že keby kandidoval proti Trumpovi on, tak vyhrá, čo zo všetkého najviac pripomína preťahovanie malých chalanov na pieskovisku. „A ja ho mám väčšieho než ty! A môj veľký brat čaká, kým písknem!“ Keď potom ešte odhalili ruský haking v elektrickej rozvodnej sieti vo Vermonte, v počítači, ktorý ani nebol pripojený k internetu, našli akýsi starý ukrajinský vírus, čo má dokazovať ruskú stopu, tak už sa dostávame na úroveň logiky hojdacieho koňa. Pre superveľmoc je to krajne nedôstojné.
Uvidíme, či to Trump celé rozmetá ešte pred nástupom do funkcie alebo to nechá „vyhniť“, alebo čo vlastne urobí. Ale ako hovorím, „dôkazy“ sú pozoruhodne slabé a terčom celej kampane nie je ani tak Rusko, ako skôr Trump. Pre mňa je ale najdôležitejšie, že sa nikto ani nepokúša spochybniť obsah uverejnených e-mailov, a demokrati sa navyše ďalej tvária, že bez ohľadu na odhalenú skorumpovanosť clintonovského klanu by Hillary bola lepšia prezidentka než Trump.
Podľa Juliana Assangea akýsi americký „insider“ ukradol dáta zo serverov. WikiLeaks teraz vypísali odmenu 20-tisíc dolárov za informácie o tom, ako Obamova administratíva po sebe zametá stopy, zatiaľ čo „obamovci“ prichádzajú s ďalšími tvrdeniami, ktoré sa neopierajú o žiadne dôkazy… Tých 20-tisíc síce nie je nijako závratná suma, ale v každom prípade môže niekomu urobiť radosť. A nám ostatným ponúknuť pohľad na realitu.
Nad Sýriou bolo vyhlásené prímerie, ktoré je už tak nejako spochybnené. Ako dlho vydrží? A hlavne, čo povedať k podobe garantov prímeria, medzi ktorými chýba EÚ alebo USA? A ešte, prosím… ktoré skupiny sú z prímeria vylúčené, to znamená, že sú určené na likvidáciu, a ktoré sa podľa vás k prímeriu prihlásili, ale nemyslia ho vážne? A prosím, čo je asi dôležité: Turecko začína verejne obviňovať USA z podpory extrémizmu v Sýrii. Má na to reálne podklady ono Turecko, ktoré má samo tak nejako maslo na hlave? Je vôbec turecká hranica stále tak pekne priechodná, trebárs pre cisterny s naftou?
Táto dohoda o prímerí je do značnej miery zahalená nejasnosťami a podľa môjho názoru sa dopracováva každý deň, a to s ohľadom na aktuálnu situáciu. V každom prípade platí, že sa smie útočiť na Daeš, al-Káidu a všetky skupiny, ktoré im vyhlásili vernosť, a popritom aj na Kurdov, čo vo finále vytvára dojem, že sa prímerie nedodržiava. Sťažujú sa na to hlavne Saudskoarabi alebo Katarom sponzorované skupiny, ktoré sa nazdávajú, že ich úzke väzby na obe teroristické organizácie nehrajú predsa žiadnu úlohu. Hrajú, a to na princípe rozdelenia na život a na smrť. Tým skôr, keď napríklad počas vianočných sviatkov podobní drobní džihádisti odovzdali velenie al-Káide v údolí rieky Barad v damaskej provincii a následne otrávili vodu pre päť miliónov obyvateľov Damasku mazutom. Hoci nie som expert na medzinárodné alebo vojenské právo, predpokladám, že je to jasný vojnový zločin a že teda všetky skučania malého džihádu na nedodržiavanie prímeria sú naozaj len vrcholnou formou pokrytectva. Neviem si predstaviť, že by ich niekto chcel zachovať. Je, mimochodom, príznačné, že členmi koalície, ktorá otrávila vodu, a po pár dňoch narušila aj plynovod pre Damask, sú Západom financovaní „humanisti“ z Bielych prilieb, ako vyplýva z ich pečiatok a podpisov pod spoločnými dokumentmi.
A to môže byť aj jedným z dôvodov, prečo sa nikto už ani nenamáha prizvať EÚ alebo USA k nejakým mierovým rozhovorom. Je v tom ale súčasne aj určitá nádej, do rokovaní sú zapojené regionálne krajiny, ktoré majú záujem na mieri v Sýrii a následne aj na stabilizácii celého regiónu. Oblasť nemôže byť „rozkývaná“ na veky, ale USA a EÚ takéto „potreby“ nemajú a všetko by podľa všetkého len komplikovali.
Spory medzi Tureckom a USA sa tiahnu už od letného potlačenia pokusu o vojenský puč, tak by som im teraz žiadnu väčšiu váhu ani neprikladala. Slová, slová a zase slová. Dôležitejšie je, že americké bombardéry niekoľkokrát preleteli nad pozíciami Daeša v Al Babe severne od Aleppa, kde bojuje turecká armáda, ale nechali Daeš tak. Vraj to mala byť len ukážka sily. Takže teraz leteckú podporu tureckej armáde, armáde NATO, zaisťujú Rusi. Svet sa fakt mení za pochodu…
S tou priepustnosťou tureckej hranice je to asi na dlhšiu diskusiu, ale všeobecne platí, že po masakri v istanbulskom nočnom klube a po neuveriteľne dlhom rade obdobných teroristických útokov len za uplynulý rok musí Ankara prehodnotiť svoju politiku „krstného otca džihádu“, ísť do seba a „čosi zmeniť“, inak sa onou vojnovou zónou stane Turecko samo. Teraz len prichádzajú správy, podľa ktorých sýrski džihádisti za poplatok niekoľkých stoviek dolárov prechádzajú zo sýrskej prihraničnej provincie Idlib, ktorú bombardujú Sýrčania aj Rusi, do Turecka. Stavím sa, že z pohľadu Erdogana je to trend, ktorý bude musieť nejako zastaviť.
Začalo úradovať Centrum proti terorizmu a hybridným hrozbám. Je okolo toho veselo. Aké rady do života by ste dali jeho pracovníkom? Majú ambíciu rozlišovať pravdu a lož, to je predsa šľachetné.
Čo by som im poradila? Povedala by som niečo ako: „Súdruhovia, prosím vás, neblbnite a vráťte sa k sústruhom.“
Takým konkrétnym zaujímavým bodom môže byť to, čo vám v rozhovore povedala poradkyňa Asada Busajna Šaabanová: „Pred pol rokom, napríklad, bolo v Sýrii nesmierne horúco, ale západné televízie odvysielali dojemné zábery s malým dievčatkom, údajne od rebelov, ktoré malo na sebe ťažký kabát. To nemohlo byť zo Sýrie!“ O malých deťoch blogujúcich z bombardovaného Aleppa sme už hovorili. Zaznamenávate často podobné prípady, pokiaľ ide o vojnu v Sýrii? Stretli ste sa predtým vo svojej praxi s fabrikáciou, prehrávaním, retušovaním situácií z vojnového konfliktu? Je to vďaka technike dnes ťažšie alebo jednoduchšie?
To sme zase vlastne pri ruskom hakingu amerických volieb, oni už sa tvorcovia týchto kampaní ani nenamáhajú s tým, aby ich príbehy sedeli, pretože majú istotu, že mainstreamové médiá im vytlačia kadejakú blbosť a ani sa nad tým nezamyslia. Technika vytváraniu hoaxov, samozrejme, pomáha, ale oveľa dôležitejšia je úplná strata tváre mediálneho mainstreamu, ktorý sa rozhodol spáchať hromadnú samovraždu dôvery.
Klamalo sa vždy, ale po šiestich rokoch vojny v Sýrii už zrejme lezú z kože aj tvorcovia propagandy a je im to už všetko jedno. Takže áno, klamanie, ktoré sprevádza západný naratív sýrskeho konfliktu, sa podľa mňa zatiaľ nedá porovnať s ničím z posledných rokov.
Odporcovia politiky USA často preklínajú Georgea Sorosa, amerického finančníka, ktorý má určité väzby na americký establishment a vďaka svojej nadácii Open Society ovplyvňuje dianie vo svete. Jeho priaznivci tvrdia, že bojuje za demokraciu a robí správnu vec. Jeho odporcovia tvrdia, že len tvrdo obhajuje americké záujmy a koná v mene amerického establishmentu. Čo o tomto starom mužovi súdite vy? Je démonizovaný? Ako posudzujete jeho činnosť?
Mňa na pánovi Sorosovi vlastne najviac fascinuje jeho snaha odstrániť štát na vedľajšiu koľaj a riadiť rôzne krajiny prostredníctvom neziskového sektora. Teda akosi zvonka. Samozrejme, to by nebolo možné, ak by nemal vo vrecku zástupy skutočných, teda volených politikov; a to by zase nebolo možné, keby fungovala demokracia klasického strihu, ale to sú len samé „keby“. A na tie sa sťažovať nemá zmysel. Máme tu teda silu, ktorá napríklad v podobnom móde ako islamistická sieť tureckého duchovného Fethullaha Gülena skúša riadiť svet bez toho, aby jej na to ktokoľvek dal mandát. Stačia prachy. A kým jej idú (aj naši) politici po vôli, tak sú zvyšky demokracie, samozrejme, ohrozené. A ľudia, ktorí odmietajú Trumpa ako najväčšiu hrozbu našej súčasnosti, by podľa mňa mali dať u sorosovcov výpoveď a ísť za seba. Aký je z hľadiska prežitia demokracie rozdiel medzi Trumpom a podivnými svetovládnymi snami pána Sorosa?
Zvykneme sa baviť o všetkom možnom, ale nejako zabúdame na niektoré „zastrčené“ bojiská a politický presah situácie na nich: Afganistan, Jemen, Líbya…
Na „zastrčených“ bojiskách sa ďalej bojuje a „naši“ ďalej nevyhrávajú. A mnohým krajinám už sa to začína prejedať. Objavujú sa dôveryhodné zvesti o kontaktoch afganského Talibanu s Ruskom, Čínou alebo Pakistanom, čo značí, že sa rýchlo pridá aj India, z čoho môže vo finále vyliezť obdoba Sýrie v obrátenom garde, spomínané krajiny nepovažujú Taliban za teroristické zoskupenie, ale za „umiernené“ národnooslobodzovacie hnutie, ktoré chce v Afganistane vládnuť po svojom a nemá na rozdiel od Daeša žiadny záujem o vývoz terorizmu za svoje hranice. A čo viac, po 16 rokoch americkej okupácie Taliban v súčasnosti ovláda najviac územia za celý čas vojny. V Jemene sa ďalej bojuje, ale tamojší šíitski rebeli pred pár dňami obsadili ďalšiu vojenskú základňu hlboko na saudskoarabskom území, odkiaľ ale vcelku rýchlo zase odišli, pretože saudskoarabské letectvo túto svoju základňu totálne rozbombardovalo. V Líbyi sa niekdajší agent CIA, generál Hiftár, snaží presvedčiť Rusko k zopakovaniu sýrskeho modelu… Takže, ako hovorím, bojuje sa, zabíja sa, ľudia trpia, ale my pritom ani nevyhrávame. A to v prípade Afganistanu je to už dnes najdlhšia vojna, akú USA kedy viedli. Mimochodom, štatisticky každých desať minút vraj v Jemene zomrie jedno dieťa, či už pod saudskoarabskými bombami dodanými zo Západu, alebo v dôsledku hladu. Česť ich pamiatke.
Na Ukrajinu zavítal v posledných dňoch John McCain, ktorý povzbudzoval ducha miestnych vojakov. Na Donbase panuje nepokoj, v Kyjeve aj inde pochodovali banderovci. Čo zaujímavé možno doplniť? A inak, radi by sme vás poprosili o pomoc: tu predkladáme video z Odesy, kde aktivista strany Sloboda na samom konci stopáže videa robí čosi s rukou. Nevieme, čo to presne znamená, čo si o tom myslíte?
No áno, tak si ten náš demokrat párkrát zahajloval… V Kyjeve pri príležitosti Banderovho výročia pochodovalo asi tisíc ľudí, v Odese ich podľa onoho videa muselo byť sotva nad stovku. Je očividné, že z rečí o ukrajinskej nacionalistickej revolúcii sa nikto nenaje, nieto aby sa nasýtil. Tie časy sú už preč. Stačia skoro tri roky od x-tej „demokratizácie“ krajiny a nadšenie opadá. A John McCain so svojou jastrabovitou suitou, s ktorou jazdil aj do Sýrie sa objímať s ľuďmi z Al-Káidy, už toho až toľko nezmení. Príde, urobí radosť pár ľuďom, čo si s ním strihnú selfie, a zase odíde. A oni zostávajú… Pod totálnou nadvládou bezškrupulóznych oligarchov, ktorí si medzi sebou neustále delia moc a peniaze. Nuda. Teda ak nie ste radovým občanom Ukrajiny. Potom je to fakt veľká depka.
Záverom tradičná otázka. Čo ďalšie by sme mali počas budúceho týždňa sledovať?
Ako som hovorila, bude zaujímavé sledovať, čo všetko ešte zo svojho klobúka vytiahne Obama. Alebo žeby niekomu predsa len došlo, že bushovsko-clintonovský systém prehral a treba to vziať na vedomie?
