Niektorí označujú rok 2015, ktorý je takmer za nami, dokonca za najzložitejší rok od Zamatovej revolúcie. Masová nelegálna migrácia, občianska vojna na Ukrajine, grécka kríza, teroristické útoky a hrozba ich pokračovania… Bol podľa vás rok 2015 niečím prelomový?
Rok 2015 pokladám len za súčasť prelomového obdobia, prichádzajúcej novej “osovej doby”. Tento názov pôvodne použil nemecký filozof Karl Jaspers pre obdobie medzi 800 až 200 pred Kr., keď sa vtedajšie spoločnosti ocitli v kríze. Nezávisle na sebe potom vznikli nové nábožensko-filozoficko-sociálne systémy, ktoré ovplyvňujú život dodnes. V Indii sa rozvinul hinduizmus a budhizmus, v Číne taoizmus a konfucionizmus, v Oriente judaizmus a zoroastrizmus, v Grécku filozofická reflexia. Vo všetkých prípadoch ide o pravidlá “cesty životom”, ktoré sú v určitom súlade s transcendentnom a prírodou, na ich formovaní má však svoj podiel človek. To je výsledkom jeho sebauvedomenia ako mravne zodpovedného jednotlivca. Osovou dobou by sa teda dalo nazvať obdobie, keď sa dospievajúce ľudstvo stalo vedomým tvorcom a interpretom svojich dejín. A k nutnosti urobiť podobný, kvalitatívny krok spejeme aj dnes.
Témou číslo jeden sa stala migračná kríza. Do Európy sa dostávajú stovky tisíc ľudí, o ktorých údajne nič nevieme. Keď sa s odstupom pozrieme na priebeh krízy v roku 2015, čo možno považovať za úspech v rokovaní Európskej únie v tomto kontexte a v čom naopak európske elity zlyhali?
Európske elity nemohli nezlyhať, lebo všetky európske politické špičky sú systematicky odpočúvané. Sú to politici napospol tuctoví, ktorí Spojeným štátom poskytujú hojnosť kompromitujúcich materiálov na seba a na financovanie svojich politických strán. Preto ani nemôžu konať podľa svojho najlepšieho vedomia, lebo nemajú čisté svedomie.
To všetko sa deje v kontexte boja o udržanie svetovej dominancie dolára, ktorému je konkurenciou euro, platidlo migračnou vlnou masírovanej EÚ. Európa nemôže byť úspešná, lebo analyzuje veci od prostriedku, až keď nastanú, a nejde k príčinám. To je potom ale každá liečba ťažká!
Otázkou však je, či Európa vôbec na to má. Je veľmi povrchná. Odkazuje neustále na svoje kresťanské hodnoty, ale takmer nič z nich vo svojom registri reálne nemá. Je ustráchaná. A ako znie stará múdrosť: Len pre to stojí žiť, za čo je človek ochotný umrieť. Tu v Európe nikto za nič. Zobrať prachy a zmiznúť. Navyše Európa stráca aj jednoduchú chuť do života, vymiera. Prečo by si privádzal na svet nejaké urevané hladné krky? Zájdi si na zážitkovú dovolenku na Kanáre, zvyšné prachy nahádž do forbesov. No, za takú Európu umierať, to by asi musel byť jeden na hlavu.
V súvislosti s migračnou krízou sa aj česká politická scéna začala polarizovať. Atmosféra posledných dní aspoň z hľadiska médií pôsobí tak, že každý v tejto krajine nenávidí Zemana, a to vrátane premiéra republiky, ktorý ho obvinil zo šírenia nenávisti. Zeman vraj rozdeľuje národ, stretáva sa s extrémistami. Prežili sme ďalšiu “antizemanovskú jeseň”? A bude také názorové rozdelenie v spoločnosti gradovať?
Toto sú presne príznaky blbej nálady. A ešte blbšie je, že nikto nemá dostatok rozumu, aby prešiel na zostupnú krivku spoločenského napätia. A môže za to aj Zeman, lebo nedokáže svojim protivníkom priznať ani “ň”. Možno je ambiciózny, ale slepý. Keby prerazil onen bludný kruh neznášanlivosti, zapísal by sa zlatým písmom do histórie. Ale na to on asi nemá, a je to škoda. Pritom v zahraničnej politike urobil niektoré dobré, ba vynikajúce kroky. Keď ale prehovorí na tému islamu, správa sa ako nadháňač teroristov. Všetkých moslimov pourážať niekoľkými vychýleným vetami, to je hrozný sen. On mal už kedysi strašný úlet, keď G. W. Bushovi „nakukal“ neoverenú informáciu (ktorá bola priebehom času spoľahlivo vyvrátená) o “pražskej stope”, ktorá dávala do súvislosti teroristov z 11. septembra 2001 s Irakom, a tým pomohol uviesť Spojené štáty do strašného omylu. Jeho čin sa podobá úlohe Edvarda Beneša, ktorý mal Stalinovi sprostredkovať dezinformáciu nemeckej rozviedky, v dôsledku ktorej bolo velenie Červenej armády viac než zdecimované (kauza Tuchačevský).
Zeman by sa mal poučiť napríklad u protiteroristického experta Amichaja Magena z inštitútu v Hercliji, ktorý povedal, že “bojujeme o mysle a duše moslimov aj v Európe. Ale džihádisti tiež”. Spôsob správania Zemana je však presným opakom, ktorý plní tie najsmelšie túžby teroristov. Uvedomí si to niekedy?
Na druhej strane je obdobná škoda, že Zemanovi odporcovia sú na tom ľudsky rovnako biedne, nedokážu mu priznať ani ťuk, ani náznakom vyjsť v ústrety. Kampane proti Zemanovi sú dosť prízemné, aj keď, zase je tiež pravda, že on sám k tomu poskytuje dosť príležitostí. Nie je to žiadna slasť, alebo slovami Víta Kremličku “je šťastie v tejto krajine žiť a je nešťastie to šťastie mať”.
A či to bude gradovať? Pozrite sa na tie anonymné výlevy v diskusiách pod článkami na internete. V prostredí, kde je trpeným zvykom, ak nehovoríme módou, anonymne kanalizovať svoje mysle, je mi proti tej bande psychotikov sympatický každý vrah, ktorý šiel “na férovku”. Inými slovami, je to na každom z nás, či dokážeme mentálne dozrieť, urobiť ten krok od puberty k dospelosti a začať sa správať hrdo. Odtrhli by sme sa demoralizovanej Európe o konskú dĺžku! (Samozrejme, najšialenejšie na tom všetkom je, že si myslím, že na to máme!)
To isté sa podľa mnohých dialo v celoeurópskom kontexte. Akoby sa časť Európanov odklonila od doterajších elitných politikov typu Merkelovej alebo predstaviteľov EÚ a priklonila sa k euroskeptickým a antiutečeneckým silám. Je to zdravý vývoj? Ide o reakciu na konkrétnu situáciu alebo na dlhodobo neutešený stav spolužitia menšín v Európe s väčšinou? Objavujú sa tiež názory, že ku “krajnej pravici” sa prikláňajú ľudia, ktorým sa zdá, že ich prestala obhajovať bežná ľavica. Čo na to všetko povedať a čo v tej súvislosti čakať budúci rok? Bude mnoho volieb, hovorí sa aj konkrétne o prežití Angely Merkelovej.
Ide o súbeh niekoľkých tendencií, ako napokon asi vždy. Jednak je Európa ustráchaná, navyše nevie, ako sa brániť. A začína zmätkovať, čím stráca jej konanie efektivitu. O mnohých nápadoch sa hovorí, že mali byť najprv vyskúšané na zvieratách (to by ochrancovia jačali!). Ale na ľuďoch sa aplikujú hneď, ako sa tí najlepší z nás dostanú k mandátom a more im začne byť po členky.
Najväčšie nebezpečenstvo však pochádza od nás samých. Politici by mali vykonávať základnú osvetu, týkajúcu sa demokracie; že by sme sa tu mali nejako spamätať, ak chceme prežiť, hoci nemáme rovnaké názory. Napokon, rovnakých názorov už bolo dosť, alebo sa do toho obdobia azda chce niekto vracať? Asi nie, takže sa zmierme s tým, že tu s nami žijú ľudia s protivnými, až veľmi protivnými názormi.
A či bude zvolená Merkelová, to naozaj nie je môj biznis. Zaujíma ma iba, ako sa tí zvolení ľudia budú správať, ale vsádzať si na nich nebudem, nie sú to moji favoriti a toto nie sú dostihy.
Ako sa zmenilo v uplynulom roku postavenie Ruska vo svete a ako situáciu ovplyvnili nedávne udalosti, ako konflikt s Tureckom, alebo bombardovanie cieľov v Sýrii zamerané na radikálov z Islamského štátu?
Rusko je na tom asi prekvapivo lepšie, ako sa zdá. Dovolím si to paradoxne odvodiť od nepochybne veľkej podpory, ktorej sa dostáva protiruským propagandistom v našej krajine. Ich aktivity rastú ako huby po dolárovom daždi. Dobré prirovnanie, že? Aj s tým “huby”, čo majú v rukách, ako sa pri ich chatrnej argumentácii ukazuje.
Postavenie Ruska potvrdzuje aj ten zúfalo silový boj, ktorý ti nešťastníci vedú, aby si vyslúžili svoj žold. Neštítia sa vypracovávať zoznamy “proruských” webov a aktivistov – to je skutočne totalitná praktika z päťdesiatych rokov. S demokraciou to nemá nič spoločné! Som zúfalý z toho, že sa neozvú chartisti, lebo to je presne moment, ktorý by nemal v spoločnosti zostať bez razantnej odozvy. Ukazuje sa tým len, že disent nie je žiadna značka, že to bolo len provizórne spoločenské zaparkovanie rôznych ľudí v určitom období, a že niektorí tam boli s pochopením situácie, a iní boli len nešťastní, že nie sú “hore”. Teraz si to teda vynahradzujú bez toho, aby niečo z minulosti pochopili. Napríklad to, že je potrebné sa zastať druhých, práve tých s protikladnými názormi, pretože – ako sa dlho hovorilo v disente, ktorý chcel dosiahnuť spoločenský dialóg – iba v tom dialógu sa môže spoločnosť zdravo vyvíjať.
Je však až komické, ako si mnohí ten dialóg predstavujú – že sa azda všetci na seba budú usmievať a mať šťastné výrazy v tvárach a hovoriť to isté. Nie, nie a hovno, ako hovoril majster Vaculík. Dialóg, ten žiaduci spoločenský dialóg, sa totiž veľmi pravidelne vedie s protivnými ľuďmi s protivnými názormi, s protivnými ksichtami, s protivnou gestikuláciou a mimikou, jednoducho žiaden súzvuk duší. Jediné, čo nás môže s touto situáciou aspoň máličko zmieriť, je to, že rovnako blbý pocit z dialógu s nami majú tí protivní ľudia.
Bývalý dlhoročný novinár Mladej fronty, odborník na rusko-ukrajinské vzťahy i Francúzsko Milan Syruček uviedol v rozhovore pre Parlamentní Listy: “Som vnútorne presvedčený, že vlna utečencov nebola živelná, ale bola to prvá etapa tohto boja, za ktorou nasledovala druhá etapa, teroristické útoky. Potom môže prísť tretia etapa, ktorá zasiahne napríklad aj USA; to zase z hľadiska mocenskej pozície. Je to teda ideologický boj, ktorý nepotrebuje sofistikované zbrane, ale fanatikov.” Čo si o takejto klasifikácii myslíte?
Milan Syruček zrejme vychádza z existencie americkej štúdie Migrácia ako zbraň. To je machiavelisticky chladná, presná a desivá analýza. Áno, to náhle zdvihnutie utečencov nie je inak vysvetliteľné, ani smery ich pochodu. Koincidencia s teroristickými útokmi nie je náhodná, ale nevychádza z logiky migrácie. Práve naopak.
Do Európy rozjatrenej teroristickými útokmi sa vháňa ďalšie dráždidlo. Tí Európania, ktorí sa neudržia a prvoplánovo zareagujú plošne, všeobecne proti utečencom, navodzujú situáciu, že Európa je zaplavovaná masou, ktorá sa tou prejavovanou nenávisťou homogenizuje, ale v zmysle nepriateľskom voči domácemu obyvateľstvu, ktoré však nie je schopné onej migračnej vlne zabrániť. Je to taký samosvorný proces, keď si Európa chystá vlastný nedôstojný koniec. Nezostáva mi než znovu pripomenúť onoho už citovaného izraelského experta Amichaja Magena, že kľúčovým je boj o mysle a duše moslimov. Nehovorím, že sa to musí niekomu páčiť – ale ak Európania dajú viac na pocity ako na rozum, potom ich čaká koniec, ktorý si zaslúžia.
Po ekonomickej stránke vraj predbieha Spojené štáty Čína. Napríklad podľa politológa Oskara Krejčího “je striedanie hegemóna najcitlivejšie obdobie v medzinárodných vzťahoch, keď najviac hrozí veľká vojna”. Ako sa ekonomická sila či slabosť Spojených štátov môže prejaviť na medzinárodných vzťahoch?
Asi tak ako na umierajúcom obuvníkovi. Oskar Krejčí má hlbokú pravdu, lebo to je kontext všetkých tých čiastkových situácií, o ktorých hovoríme. A znovu pripomeniem Georgea Friedmana (Nasledujúcich sto rokov – kto to ešte nečítal, nech sa hanbí!). On pred skoro desiatimi rokmi predpovedal, ako to bude s charakterom onej “nestability”, ktorú tak úporne Spojené štáty vyvážajú. Budujú svoju hegemóniu na ovládanie morí, preto musia všetkých svojich konkurentov oslabiť pri budovaní ich námorných síl. A čuduj sa svete, Rusko má okolo seba podpálené pozemné požiare a na poslednú chvíľu zachránilo Sevastopol, svoj prístupový bod na Južné more. Turci mu teraz budú robiť problémy s prejazdom Bosporom. Preto Rusi zachraňujú svoju námornú základňu v sýrskom Tartuse.
Sme svedkami zrútenia neobvykle gentlemanského pokusu riadene znížiť napätie vo svete, ktoré sa prejavilo ukončením studenej vojny. Možno to bolo podobne idealistické očakávanie, ako Pražská jar v roku 1968. Som ale hrdý na to, že som niečo podobné zažil.
Zvýšenie napätia nastúpením jastrabovitej politiky Spojených štátov je ale svojím spôsobom logické, lebo, ako píše Jan Campbell, západná zemiaková kultúra je postavená extenzívne (ako “lietadlo” alebo “pyramída”) a nevedia sa transformovať do intenzity (tá totiž nahrádza expanziu duchovnom, pričom sa ťažko uplacíruje na burze). Preto musia zemiakári neustále niekoho vysávať a podvádzať, a okrádať.
Ako veľmi ovplyvnia globálny vývoj výsledky, ale aj priebeh a predvolebná kampaň prezidentských volieb v Spojených štátoch amerických? Vyhrá “normálny” kandidát, alebo napríklad Donald Trump, či Bernie Sanders?
Amin Maalouf uvádza vo svojej knihe Neskrotiteľná planéta jeden veľmi významné aspekt, prečo by sme sa o americké voľby, chtiac-nechtiac, mali zaujímať doslova všetci: “Prezident Spojených štátov je dnes mocný. Jeho politické rozhodnutia sa dotýkajú osudu celej planéty. To však znamená, že jeho voličom je pridelená úloha, na ktorú nemajú právo; ich voľba totiž býva často rozhodujúca pre budúcnosť Ázijcov, Európanov, Afričanov a Juhoameričanov.”
A z týchto spojitých nádob, ako americkí voliči “prečítajú” globálny vývoj a ako na to svojou (svet spätne ovplyvňujúcou) voľbou zareagujú, na mňa ide tažkomyseľnosť, splín, depresie a ešte aj trudnomyseľnosť.
Aká je vaša prognóza budúceho vývoja Európy v roku 2016? Poradíme si s migračnou krízou alebo sa nakoniec staneme obeťou džihádu a európska civilizácia nastúpi cestu k postupnému zániku a spáchame samovraždu, ako varujú niektorí analytici?
Obeťou džihádu sa rozhodne nestaneme. Iba si narobíme do gatí a nebudeme bojaschopní. Aspoň to budeme môcť zviesť na tie gate, lebo tá kríza je oveľa hlbšia a nespočíva v ničom vonkajšom. Európa jednoducho stratila chuť žiť, nereprodukuje sa. Nemá orientáciu biofilnú, ale nekrofilnú. Smrdí to tu cintorínom. Vytiahnuť sa z tej bažiny, v ktorej je smrádok, ale teplúčko, to by stálo za námahu. Ale Európa nemá motiváciu. To všetko spolu v nej generuje strašnú zlosť, a lebo už dlho sama sebe klame, skúša to zviesť na druhých.
Nemyslím si však, že by to tu nutne muselo byť perspektívne celé moslimské. Ono to nikdy nie je také horúce, ako sa zdá. Ak sa podarí zastaviť prílev utečencov v takej miere, že tí, ktorí sa v Európe usadia, si v rámci životnej úrovne polepšia (lebo keby utečencov prišlo priveľa, znížila by sa životná úroveň podľa tých, ktorí prišli), tak začnú jesť viac mäsa, začnú byť sebeckí, jednoducho prestanú mať takú závratnú natalitu a postupne začnú degenerovať ako starí vymierajúci Európania. Cesta z tejto vývrtky existuje, ale je veľmi prácna a náročná, a nie je vôbec lákavá.
Z času na čas padne termín “vojna”. Či už svetová, alebo lokálna. Počuli sme, že Rusko môže napadnúť Pobaltie. Amerika Rusko. Čína Ameriku. Amerika Čínu. Irán Izrael. Izrael Irán… Priblíži sa na základe dejov budúceho roka niečo z toho?
V týchto dňoch opakovali geniálnu rozprávku Šialene smutná princezná. Tam sú úplne úchvatne stelesnení dvaja vojnoví štváči. Nádherne satiricky, s českým humorom je vystihnutie princípu vojensko-priemyselného lobovania. Príkladne potom s touto škodnou naložia na konci rozprávky – chcete sa biť, tak sa bite. Ale sami.
Preto je dobre dávať pozor na to, ktorý psychopat chce “dávať vojne šancu”. Ak chce Európa zachovať aspoň nejaké svoje kresťanské korene, musia s takými “kazišukmi” vybehnúť. Ako v tej rozprávke.
Oproti týmto psychotickým, teda skratkovitým “riešeniam”, stojí jedna cesta, tŕnistá a kamenistá, a strmá. Dlhodobo ju presadzuje Miroslav Polreich a smeruje od znižovania napätia a ukončovania konfliktov k budovaniu dôvery. Je to cesta sprevádzaná posmeškami, nezdarmi, chybami, vyčerpaním a takmer beznádejou. Je to však jediný dôstojný, človeka hodný postoj v tak podivne začínajúcom storočí. Pôrodné bolesti novej osovej doby budú asi veľké, možno strašné. Ale pri pohľade späť na to všetko, čo tá pôvodná osová doba priniesla, je to veľká a úctyhodná výzva.
