Asi niet lepšieho vyjadrenia falošnosti a pokrytectva, s ktorými sa na Slovensku v správaní sa jedincov dlhodobo historicky stretávame, ako je rodina Kubišovcov v Karvašovej Polnočnej omši. Syn Marián je zástupcom veliteľa Hlinkovej gardy. Druhý syn Ďuro bojuje na strane partizánov. Otec Valentín je spolumajiteľ firmy, do ktorej sa dostal, keď na pôvodného majiteľa niekto podal anonymné udanie a ten sa obesil. Dcéra Angela arizovala cukráreň po Židoch. Angelin manžel Paľo sa snaží navonok nezamočiť, aby po príchode Rusov mohol z toho profitovať, žije však z príjmov arizovanej cukrárne, tajne kšeftuje s gardistami a, navyše, toleruje manželke neveru s nemeckým dôstojníkom Breckerom, ktorý u Kubišovcov býva. Pokrytecké vzťahy v rodine sa ešte viac obnažia, keď do rodičovského domu vstúpi Ďuro, ktorého rodina pred Breckerom privíta, akoby práve pricestoval zo školy v Bratislave.
Nemec musí pre poplach odísť, rodina síce Ďura schová, ale jednotlivcami lomcuje strach, pretože za ukrytie partizána je smrť. Opitý Marián chce, aby brat odišiel. Paľo navrhuje, že Breckera treba podplatiť. Je v tom však vypočítavosť, uvažuje, že Ďuro im za svoju záchranu po vojne môže pomôcť. Angela hovorí, že peniaze dať nemôže, lebo chce po vojne vyplatiť pôvodných majiteľov cukrárne, Marián sa jej vysmeje a prizná sa, že ich zastrelil. Členovia rodiny spoločne s nemeckým dôstojníkom absolvujú polnočnú omšu. Ráno sa ukáže, že Nemci Ďura našli a popravili. Zhrozená matka Vilma sa od Breckera dozvie, že práve ona syna prezradila tým, keď v rámci spovede žiadala o radu farára, ten však všetko prezradil Nemcom.
Tak vyzerá na prvý pohľad skromná kresťanská rodina Kubišovcov. Karvaš si pre svoj opis ľudských charakterov vybral obdobie Slovenského štátu a Povstania. Slováci majú za sebou minulosť, v ktorej dokázali „hajlovať“ spolu s nacizmom, a len pár rokov po tom už zasa nemali priamo vystretú ruku k nacistickému pozdravu, ale komunisti učili mladých mať ruku v pravom uhle k čelu a pozdravom Vždy pripravený! skláňať sa pred ideológiou ďalšej totality. Vôbec príbeh kooperácie cirkvi s nacistickým režimom počas Slovenského štátu a potom v rámci Pacem in terris v období normalizácie po roku 1971 s komunistickým režimom je smutným obdobím pre správne vnímanie kresťanských hodnôt.
Smer cirkev
Platí to v podstate aj pre obdobie po roku 1989, keď časť cirkevnej hierarchie v plnej miere podporovala Vladimíra Mečiara, ale kooperácia pokračovala aj počas ďalších vlád, čoho dôsledkom bolo prijatie Vatikánskej zmluvy, ktorá výrazne zasahuje do prvého článku našej ústavy. Ten definuje Slovensko ako štát, ktorý sa „neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. A otázka odluky cirkvi od štátu je tabu aj pre sociálnych demokratov Smer-SD. Aj v tomto postoji treba vidieť mlčanie vysokej cirkevnej hierarchie, ktorá sa verejným postojom vôbec nepokúsila naplniť výzvu pápeža Františka o otvorení náruče utečencom a ani svoje vlastné časté slová v nedeľných kázňach o silnom kresťanskom cítení na Slovensku, aby nebodaj politická moc nezmenila svoj doterajší vzájomne výhodný kooperačný postoj. Povedané slovami teológa Ľ. M. Ondrášeka: Kto sa odváži hrýzť ruku, ktorá ho kŕmi?
Práve Ondrášek pripomína cirkevníkom, že to mali byť oni, ktorí mali o postoji vlastnej krajiny k utečencom povedať, že je trápny. Musím súhlasiť s publicistom Michalom Havranom: „Taká chorá a rozvrátená spoločnosť, akou je Slovensko po 25 rokoch drancovania, sa nedá nijako nazvať kresťanským štátom. V kresťanskom štáte totiž nemajú politici podiely a provízie, neudeľujú zákazky svojim blízkym, neobchodujú so zbraňami, nezneužívajú tajné služby, nefízľujú občanov. V kresťanskom štáte idú niektorí z nich do väzenia a stratia spoločenské postavenie a majetky. V ľudáckom štáte sa nič také nedeje. V ľudáckej verzii kresťanstva zvíťazila krv nad princípom, v ľudáckom kresťanstve je prednejšie byť Slovenkou a Slovákom ako kresťankou a kresťanom.“
Konečné riešenie utečeneckej otázky
Práve v kontexte slov, že je prednejšie byť Slovenskou a Slovákom, som si spomenul v utorok tento týždeň na ten príbeh rodiny Kubišovcov z Karvašovej hry. Na facebookovom profile lídra strany Sloboda a Solidarita Richarda Sulíka som v ten deň zaregistroval slová: „Vôbec si nemyslím, že z pohľadu nás majú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva.“ Tie po kritických reakciách upravil: „Vôbec si nemyslím, že na Slovensku majú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva.“ Nie som odborník na sémantický rozbor, ale významovo medzi tými vetami rozdiel nevidím. Z obidvoch totiž vyplýva jednoznačný odkaz. Šéf liberálnej strany je presvedčený, že tie isté práva nemôžu mať Slováci a cudzinci, žijúci medzi Slovákmi.
Podobná filozofia však na našom území zavládla v období rokov 1939 – 1945. V komentári k Sulíkovmu statusu som upozornil na paralelu. Vyššie privilégiá pre občanov Slovenska zavádzalo aj vládne nariadenie z 18.apríla 1939, ktoré bolo vlastne prvým z tzv. „židovských“ zákonov, prijatých vtedajším Slovenským štátom. Vymedzovalo pojem Žid a v druhej časti od tretieho paragrafu určovalo počet Židov v slobodných povolaniach. Napríklad medzi advokátmi to mali byť maximálne štyri percentá. Výmaz z príslušnej komory sa mal urobiť aj na základe toho, kto primerane neovláda štátnu reč (písmeno d), či nie sú žiaduci v tomto povolaní z iného dôležitého verejného záujmu (písmeno e). Paragraf 9 určoval, že medzi notármi nemôže byť žiadny Žid a paragraf 10, že Žid môže byť iba redaktorom v časopise, ktorý sleduje záujmy židovského vierovyznania a židovskej kultúry.
Je naozaj zarážajúce, kam až politici v tej ochrane pred pol druha tisíckou utečencov (čo určuje pre Slovensko kvóta) sú schopní zájsť. Paradoxom na celej situácii je, že téma ochrany Slovenska pred všetkým cudzím, nadbiehajúca väčšinovému postoju v spoločnosti, vôbec nepridáva pri voličských preferenciách opozičným politickým subjektom, ale vymaniť sa z nej nedokážu. Výzva SaS Deklarácia zodpovednosti za Slovensko, ktorá v podstate žiada opozičné subjekty, aby o vláde so Smerom-SD neuvažovali, je nulovým vyvážením k negatívnym emóciám R. Sulíka k utečencom.
Kritika? Vymeniť
Pokryteckým postojom vládnej strany je na jednej strane jasná proklamácia finančnej podpory mimovládnym organizáciám, ktoré sa zaoberajú migráciou, na druhej strane ministerstvo vnútra požiadalo Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), aby vymenilo organizáciu Liga za ľudské práva, ktorá je partnerom UNHCR pre činnosť na Slovensku, pomáha utečencom pri uplatňovaní ich práv a zároveň monitoruje, ako sa tieto práva dodržujú. V materiáli, o ktorom v stredu rokovala vláda a posunula ho do programu na budúci týždeň, ministerstvo vnútra informuje, že požiadalo „regionálne zastúpenie UNHCR pre strednú Európu v Budapešti o výmenu implementačného partnera pre Slovensko, nakoľko v mnohých preukázateľných prípadoch Liga za ľudské práva toto postavenie zneužívala na nekonštruktívnu kritiku postupov polície”. Táto žiadosť prichádza po nedávnom zásahu kukláčov proti utečencom v záchytnom tábore Medveďov a na neprimeranosť zásahu spolu s ombudsmankou J. Dubovcovou upozornila práve Liga za ľudské práva.
Štvrtkový samit lídrov EÚ síce na papieri priniesol dohodu o spolupráci s Tureckom, ktorá má zastaviť prúd utečencov z tejto krajiny cez Balkán do Únie, ale kedy sa to prejaví aj prakticky, je naozaj vo hviezdach. Napriek chladnému počasiu tisícky utečencov naďalej masovo kráčajú do kontinentálnej Európy. Premiérovi Róbertovi Ficovi budú doma priaznivci opätovne tlieskať, pretože stredoeurópskym krajinám sa podarilo zablokovať, aby sa do záverečného dokumentu dostal trvalý prerozdeľovací mechanizmus. Na prvý pohľad sa to možno zdá ako zahraničnopolitický úspech, ale je to iba úspech z pohľadu domácej politiky a udržania vysokých preferencií vládnej strany Smer-SD do marcových parlamentných volieb. Z pohľadu dlhšieho časového horizontu si Slovensko naďalej prehlbuje brázdu vo vzťahoch k západným krajinám a dostáva sa do jedného vreca kritického vnímania s Maďarskom. Navyše aj po tomto samite R. Fico nezabudol zdôrazniť, že podklady na žalobu pre väčšinové rozhodnutie o kvótach už príslušné ministerstvá pripravujú.
Ako k situácii poznamenala expremiérka Iveta Radičová, ktorá v súčasnosti profesionálne pôsobí v Nemecku, „Slovensko je znova vnímané ako čierna diera“! Česko sa aspoň diplomatickými snahami v zákulisí snaží vylepšiť nepríjemný obraz a premiér Bohuslav Sobotka sa na stretnutí s kancelárkou Merkelovou dohodol na vytvorení horúcej linky a konzultačného tímu s Nemeckom. Slovensko naďalej vidí svoju solidárnosť v množstve peňazí do rôznych fondov na pomoc utečencom a v personálnej pomoci Maďarom chrániť ich hranicu za postaveným plotom z ostnatého drôtu. Aj keď samotná Európska komisia v spolupráci krajín V4 na hraniciach so Srbskom a Chorvátskom problém nevidí, pre politicky vzťah ku krajinám Balkánu to vôbec nie je šťastný krok.
Nové Nickelsdorfské dodávky
„Hlúpejšiu vec som ešte nepočul,” konštatoval o rozhodnutí chorvátsky premiér Zoran Milanovič, pričom pripomenul, že Česko, Maďarsko Poľsko a Slovensko sú takisto ako Chorvátsko členmi Severoatlantickej aliancie a Európskej únie a v tej súvislosti je uvedený krok už za hranicou „zdravého rozumu”. Srbský premiér Aleksandar Vučič zdôraznil, že jeho krajina nikdy nepostaví žiadne ploty, žiadne múry. „Hovoríme o zúfalých ľuďoch, nehovoríme o zločincoch a teroristoch. Sú len na ceste za lepším životom pre seba a pre svoje deti: potrebujú pomoc, nepotrebujú odsúdenie a potrestanie. Nemôžete plotmi zastaviť beh života,“ dodal Vučič. Maďari v noci nadnes zavreli zelenú hranicu aj s Chorvátskom. Prúd utečencov zrejme zmení trasu cez Slovinsko. Môže sa však stať, že televízie tentoraz nebudú prinášať masy pochodujúcich utečencov, ale zúfalé tváre ľudí spoza ostnatého drôtu, ktorí dopredu už nebudú môcť ísť, ale ísť nazad nebude pre nich východisko. A bezvýchodisková situácia môže prinášať násilie a tiež viac šancí pre prevádzačov. Takže môžu sa znova objaviť také dodávky, ako bola tá v rakúskom Nickelsdorfe so 71 mŕtvymi telami.
Deliacu čiaru medzi Východom a Západom ukazuje aj prvý mŕtvy utečenec po výstrele bulharského policajta na hraniciach s Tureckom. Bulhari tvrdia, že išlo o náhodu, ale v histórii ostane zapísané, že sa to udialo práve na hranici štátu bývalého sovietskeho bloku, ktorý bol navyknutý počas rozdelenej Európy strieľať aj vlastných utekajúcich občanov, ktorých tiež nazýval ilegálnymi migrantmi. Slovákom tie časy pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín, o mesiac 17. novembra si pripomenieme desiate výročie jeho odhalenia. Pripomína rôzne formy represií komunistického režimu a obsahuje rozsiahly menoslov ľudí, ktorí zahynuli pri pokuse o prechod hranice. Je v tvare brány obitej výstrelmi zo zbraní a s vyhnutou mrežou. Predstavuje bránu do slobodného sveta.
Bonmoty nielen z TA3
Smutný obraz o stave opozície, ale aj médií (mám na mysli elektronické) dala relácia V politike na TA3 v nedeľu 11. októbra. V prvej hodine premiér Fico sám (dokonca ani často opakovaný variant buď Béla Bugár, alebo Ján Figeľ) a v druhej poslanec KDH Martin Fronc v mentálnej symbióze s Robom Kaliňákom. Ako relevantná politická polemika sa to naozaj nedalo posudzovať. Len na doplnenie vnímania tohto priateľského stretnutia časové koordináty. Kaliňák mal časový priestor 38 min. 52 sek, Fronc 19 min. 52 sek. A moderátor Dolinský? Pasáž k hodnoteniu vystúpenia prezidenta Andreja Kisku v Národnej rade navodil slovami: „Ja som si tu nejaké jeho bonmoty vypísal.” (Bonmot podľa Slovníka cudzích slov vtipný výrok, vtipné porekadlo). Relevantné novinárske otázky k opakovanej demagógii som nepočul ani v prvej hodine pri Ficovi, ani v druhej pri Kaliňákovi. K opakovaným argumentom: Nechcú k nám ísť! nezaznela otázka (ale to sa nepýtajú ani ďalší novinári, nielen Dolinský) na dôvody takého ich uvažovania (kto by chcel ísť do krajiny, o ktorej vedia, že ich nechcú, nehovoriac o spôsobe administrovania azylového konania, možnostiach pohybu iba v záchytnom zariadení počas neho, či podobných zásahoch, ako bol ten proti utečencom v Medveďove).
Zaznela síce otázka: Čo hovoríte na politiku Merkelovej, Hollanda, ktorí akoby boli v rozpore s tým, čo hovorí ostatná časť Európy? Myslel moderátor tou ostatnou časťou Maďarsko a Slovensko? Nezaznela však otázka k slovám Merkelovej pred frakciou ľudovcov v europarlamente, k správaniu sa lídrov v stredoeurópskych krajinách („Robí ma to trochu smutnou, že presne tí, ktorí sa môžu považovať za šťastných, že sa mohli dožiť konca studenej vojny, si teraz myslia, že môžu zostať úplne mimo určitého globálneho vývoja,”) Pri opakovaných argumentoch „kvóty sú nerealizovateľné“ nezaznela prirodzená novinárska otázka k faktu, že v piatok išla prvá skupina zo zberného tábora v Taliansku do Švédska (utečenci z Eritrey). Novinársku nepripravenosť bolo vidieť (platí to aj pre moderátorov ďalších diskusných relácií), keď prichádza argumentácia, že Slovensko nespôsobilo bombardovaním situáciu v Líbyi či Sýrii.
Šance nízke
Fronc z KDH, člen Výboru pre európske záležitosti, slovami takmer identicky ako premiér Fico: Pýtali sa nás, keď zasahovali do islamského sveta, keď sa diali veci v Líbyi, Sýrii… Pritom vôbec nie je ťažké nájsť pramene, ako sa situácia v rámci arabskej jari a na severe Afriky vyvíjala. V Líbyi sa začali občianske protesty 13. 1. 2011, výraznejšie po 15. 2. Protestujúci žiadali ukončenie 42 rokov trvajúcej vlády Kaddáfího. Režim na protesty reagoval streľbou do demonštrantov a neskôr aj nasadením armády vrátane lietadiel. Mesto Benghází sa stalo hlavným mestom odporu, k protestujúcim sa pridala aj časť silových zložiek. Postupne sa sformovala Národná rada. V marci rozpútali Kaddáfího sily proti povstalcom rozsiahlu vojenskú ofenzívu, začali sa krvavé masakre civilného obyvateľstva.
V tej chvíli Bezpečnostná rada OSN súhlasom s bezletovou zónou, dala de facto súhlas s vojenskou intervenciou cudzích krajín. Tá sa začala 19. marca pod vedením Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov. 31. marca prevzalo úplnú kontrolu nad vojenskou operáciou proti líbyjskému režimu NATO. Ale v Rade Aliancie, ktorá vyslovila súhlas, sedí aj zástupca Slovenska. Ak novinári v zmysle týchto faktov nereagujú, tak buď dané súvislosti nepoznajú, alebo neplnia svoju pozíciu novinára. Ani jedna možnosť nie je o profesionalizme. Argumenty navyše k tejto téme ponúklo aj udelenie Nobelovej ceny za mier. Dostali ju 4 občianske združenia v Tunisku, ktoré sa zaslúžili o vytvorenie vlády Národnej jednoty.
Vtedajší tuniský prezident Zí al-Ábidína bin Alí, ktorý vládol v krajine 23 rokov, na rozdiel od Káddáfiho v Líbyi či Asada v Sýrii, nezmobilizoval silové zložky a nemasakroval vlastných občanov. Toto nedokáže nikto premiérovi a ďalším politikom povedať! Okrem jednej výnimky v relácii RTVS Správy, komentáre, ani jedna zo slovenských televízií nepriniesla reportáž či diskusiu s právnikom o šanciach Slovenska uspieť so žalobou pre kvóty. V diskusii na ČT 24 sa R. Zmíral či F. Křepelka z Právnickej fakulty Univerzity Karlovy vyjadrili, že „Slovensko neuspeje“ alebo považujú „šance za nízke”. A v tejto atmosfére, v ktorej má aj vinou situácie v elektronických médiách živný priestor demagógia a populizmus, sa blížime k voľbám. Chýba k nim 140 dní.
- Reklama -
