Slovo pre Terezu Spencerovú: Hlási sa priamo zo Sýrie

    0
    Trh Hamidíja v centre Damasku. (Autor: Tomáš Kučírek)

    Teší nás, že ste si na našich čitateľov našli chvíľu aj v čase, keď sa zdržiavate v Damasku. Iste aj v ich mene vám môžem popriať veľa zdaru a vyzvať vás na opatrnosť. Čo v Damasku vidíte? Čo sa zmenilo od vášho posledného pobytu, keď ste videli mesto vo veľkej miere nedotknuté vojnou? Bavia sa ľudia, akým spôsobom vnímajú vývoj vojny? Nechceme byť banálni, ale keď vyjdete na ulicu, čo vidíte? Čo si ľudia myslia o ďalšom pôsobení Asada a ako sa tvária, keď príde niekto zo Západu?

    Keď som vyšla ráno na ulicu, videla som normálny pracovný deň. Deti s taškami na chrbte mierili do školy, dospelí do práce – tí, ktorí pracujú v štátnych službách, a tých je väčšina, v oblekoch a kostýmoch – a ďalší trebárs za nákupmi. Tá každodenná realita Damasku sa za posledné tri roky zmenila v čosi neuveriteľné – zvuky delostreleckej paľby alebo výbuchov granátometov a prelietajúcich stíhačiek po tom, ako sa misky váh prevážili (s ruskou pomocou) na stranu vlády, vystriedala normalita, ktorá je svojím spôsobom nenormálna. Niečo ako mier vo vojne. Je to vlastne akési protirečenie. A keď k tomu ešte na modrej oblohe svieti slnko a všetko vyzerá akosi optimisticky, tak mi tá vojna “kdesi tu za rohom” pripadá ešte neuchopiteľnejšia.

    Včera sme po príchode do Damasku na hotel dorazili asi o šiestej ráno a napadlo nám, že si dáme ešte kávu na prebdenú, precestovanú noc. A v kaviarni sme narazili na troch odredovaných študentov, ktorí to ťahali nonstop. Dvaja chlapci, jedno dievča, gitara a litre kávy, mätového čaju a pod stolom fľaša stoličnej. Tvrdili, že najdôležitejšie je nenechať si, aby sa človeku vojna dostala pod kožu, aby začala ovplyvňovať jeho život, aby sa jej začal báť. Je jasné, že v relatívne bezpečnom Damasku, kde “už to až zas tak moc nebúcha”, podobné reči znejú možno pochopiteľne, ale ľuďom v Aleppe a ďalších mestách, kde sa ešte bojuje, to môže pripadať ako provokácia. Dokážem pochopiť všetky strany, len neviem, s ktorou súhlasiť. Bol to surrealistický vstup do prvého dňa pobytu v Sýrii, ktorá v tých hodinách ešte vlastne spala.

    Pri tom Bašárovi mám pocit, že sa u nás – na tom Západe, ako hovoríte – pýtame zle. Otázka neznie: Je Baššár Asad diktátor, ktorý musí padnúť? Koniec koncov, na diktátora sa znenazdajky premenil rovno z “drahého priateľa”, viac-menej zo dňa na deň, a dnes, vďaka WikiLeaks a informáciám o Clintonových nadácii už si môžeme navyše predstaviť aj to, že sa tak stalo v nejakej “klubovni” západného mocenského establishmentu, ktorému Saudovia či Katarčania adekvátne zaplatili za splnenie zákazky – alebo želania, ak chcete. Aj z hľadiska budúcej bezpečnosti Európy by otázka mala znieť: Baššár alebo Daeš s al-Káidou? Je neuveriteľné, že mnohé politické alebo mediálne “hovoriace hlavy” ďalej odmietajú akceptovať realitu.

    A ako sa tvári na “bledú tvár” na ulici? Asi normálne. Niektorí sa usmejú a iní nie, idú si po svojom. Čo iné?

    Donald J. Trump vo svojom vystúpení opäť potvrdil, že Daeš chce poraziť s ktorýmkoľvek štátom, ktorý sa vyhlási za bojovníka proti terorizmu. S ktorýmkoľvek. Čo z toho možno vyvodiť? Že sa Putin má radovať a Saudská Arábia plakať? Čo súdia ľudia (experti i neexperti) v Damasku o DJT, ako je o ňom referované v miestnych agentúrach? Oslavovali jeho víťazstvo? A ako sa vlastne v Sýrii darí entitám označovaným ako “umiernená opozícia”, entitám opusteným, podľa prejavov DJT.

    Vo všeobecnej rovine má, samozrejme, väčšiu radosť Putin než Saudovia, ale tak čierno-biely dnešný svet predsa len nie je, takže si počkajme, čo bude skutočným jadrom americkej politiky. Tu, v Damasku už niekoľkokrát z tých najvyšších režimových miest zaznelo, že ak to Trump bude myslieť vážne a prejde od slov aj k činom, stanú sa z nich “prirodzene spojenci”. Čiže, Trumpovo zvolenie sa síce oslávilo, lebo o Hillary vie Blízky východ svoje, ale rozhodne až realita.

    Dôležitejšie ale podľa mňa je, že Sýria – a spolu s ňou aj ďalšie krajiny regiónu – sa už nemusia orientovať na Západ ako nejakého “Boha”, ktorému sa potrebujú neustále klaňať a čakať od nich pohladenie po hlave za dobré správanie, čiže za podriadenosť. Pozrite sa, ako končia “západné” rezolúcie v Bezpečnostnej rade OSN – už ich nevetujú len Rusko s Čínou, ale ruku “pre” nezdvíhajú ani ďalšie krajiny regiónu. Je pre nás, teda pre ten Západ, najvyšší čas uvedomiť si, že už nie sme pupkom sveta. To, že si sami sebe neustále nahovárame, ako je náš názor dôležitý a ako ho celý svet túži počuť, aby vedel vôbec kadiaľ kam, to je vcelku absurdné. Alebo rovno diagnóza. Teda, Trump na Blízkom východe buď “zapadne do partie” súčasného vývoja, alebo zostane stáť bokom. Jeho voľba, teda je to vlastne voľba amerického establishmentu, ale aj tak.

    Pán kolega, každý, kto stále hovorí o “umiernených” rebeloch, podľa mňa riskuje, že na neho dopadne novopripravovaný zákon o podpore terorizmu. Ako inak než ako podporu terorizmu predsa vnímať lakovanie džihádu na ružovo alebo snahu zbaviť viny al-Káidu z jej zločinov? Netuším síce, prečo presne sa tento nový zákon u nás prijíma, ale tak nejako v kútiku duše dúfam, že sa nájde nebojácny právnik, ktorý ho využije doslova… Vráti úder a aspoň aj trochu reality do “éteru”.

    Ale ak sa pýtate, ako sa džihád v Sýrii má, tak stručne poviem, že zle. Na druhej strane však platí, že vojenské víťazstvo v Aleppe na myšlienkach radikálov nič nezmení, a tak je na obzore ďalšia fáza vojny. Teroristická, partizánska, guerillová. Hovorme jej, ako chceme. A bude dlhá a krvavá.

    Je zvláštne pýtať sa na to, zatiaľ čo sedíte v Damasku a my v Prahe… Opäť je západná tlač plná správ o rekordných tonách výbušnín kruto zhodených na zvyškové Aleppo. Nuž, čo je to vlastne to zvyškové neoslobodené Aleppo, kto tieto správy šíri a do akej miery sú pravdivé? Iste ich nemožno len tak zavrhnúť…

    Neviem, do akej miery sú tie správy pravdivé, ale viem, že ich v mene obrany “umierneného” džihádu šíria novinári, ktorí sa sami za svojimi chránencami do východného Aleppa boja vydať, lebo už by sa nemuseli – a nie pre bombardovanie – vrátiť. A opierajú sa preto o informácie “humanitárnych” organizácií, ktoré sú schopné spolunažívať a spolupracovať s al-Káidou, takže sú určite objektívne.

    Pokúšam sa do Aleppa dostať a získať nejaký komplexnejší obrázok alebo aspoň pocit. Je to ale zložité. Všetky “povolené”, čiže z bezpečnostného hľadiska bezrizikové hotely v sýrskom Aleppe si už rozobrali davy novinárov z celého sveta, aby boli pri tom, až východné Aleppo padne – bude oslobodené, a bez zaistenej postele v takomto zariadení sa nedajú zohnať pečiatky pre prechod nespočetných checkpointov na ceste. Navyše tie davy zahraničných TV štábov v uplynulých dňoch prudko vyskrutkovali ceny prepravy na trase Damask-Aleppo a tak by cesta tam a späť vyšla už na polovicu priemerného platu u nás. Niekedy si hovorím, že je škoda, že nerobím pre bohatú CNN… Ale to by som zase na druhej strane nemohla písať to, čo môžem písať v Literárkách. To je život.

    Tunajší politici i obyčajní ľudia sú ale z blížiaceho sa pádu džihádu vo východnom Aleppe nadšení. V stredu sa hovorilo, že vládne jednotky so svojimi spojencami už oslobodili 85 percent územia, kým tento rozhovor vyjde, môže byť “hotovo”. Zrejme to chápe aj džihád, ktorý až doteraz odmietal akúkoľvek kapituláciu, ale teraz žiada päťdňové prímerie. Bez kapitulácie mu ho ale nikto neodkývne, a tak…

    Šiíti pri vesle, ďalšie menšiny v opozícii, Daeš v púšti, kurdská Rojava na severe… Ako si vlastne ľudia, s ktorými ste mali možnosť hovoriť, predstavujú politickú budúcnosť Sýrie? A aká je reálna možnosť, že aj s prispením nových politík DJT zavládne v Sýrii pokoj? A v akej Sýrii, vlastne?

    Podľa mňa nie je ono sektárske rozdelenie spoločnosti tak radikálne čierno-biele, ako ho popisujete. Nemyslím si, že sú to za všetkých okolností vždy iba situácie “buď-alebo” či “my alebo oni”. Tí ľudia, ktorí v Sýrii zostali a neemigrovali – a je reč o drvivej väčšine Sýrčanov – vychádzajú podľa mňa z vojny poučenejší. Spoznali, čo presadzovanie zradikalizovanej formy náboženstva v praxi znamená.

    Ako som už povedala, vojna prejde síce do novej formy, ale veľa horlivých moslimov už v strachu pred zabitím dávno ušlo (nielen) do Európy a doma zostali ľudia, ktorých parlament teraz prerokúva návrh zrušiť v školách náboženstvo a nahradiť ho všeobecnou etikou. Neviem, ako bude Sýria vyzerať za päť, desať rokov, ale ako som už povedala, nemá zmysel preceňovať DJT a jeho politiku, lebo Západu nezostáva, než sa k regionálnemu vývoju, ktorý už začína byť predvojom zásadných geopolitických zmien, pridať alebo zostať stáť obďaleč. Nikto tu, ale ani v Káhire alebo Bagdade, alebo Teheráne, na vrtochy západných politikov zvedavý nie je.

    Genius loci človeka inšpiruje. Čo podľa vás mali urobiť od začiatku sýrskej občianskej vojny inak USA, čo mala inak urobiť EÚ a čo malo inak urobiť Rusko?

    Po zničení Líbye si mal Západ zakázať opakovanie rovnakej chyby aj v Sýrii, hoci do nej oficiálne vojensky nevstúpil a “len” občas v Sýrii niečo úplne ilegálne bombarduje a po celý čas vojensky, finančne a logisticky podporoval islamských radikálov, vrátane toho, že sa Turecko, teda člen NATO, stalo hlavným nákupcom ropy, ktorú Daeš v Sýrii nakradol. Takto získané miliardy dolárov potom pomohli Daešu a ďalším džihádistom k nebývalému vzostupu a to, že sa teraz niekto snaží proti Daešu naraz aj naozaj bojovať, je síce pekné, ale ľahko šialené. Veď nič z toho sa nemuselo vôbec stať a v Európe nemuselo byť toľko utečencov a nemuselo by tam pri teroristických útokoch umierať toľko ľudí a nemuselo by sa dnes špekulovať, koľko tisíc zabijakov Daešu sa vracia z Európy. A čo malo urobiť Rusko? Obávam sa, že urobilo to, čo muselo, teda aby sa mu – vedľa využitia západných chýb na dosiahnutie geopolitických cieľov na Blízkom východe, vďaka ktorým by si rado znovu prisvojilo pozíciu superveľmoci – džihád nevrátil v plnej sile aj so západnou podporou až na Kaukaz.

    - Reklama -