„Začiatkom roka 2016 sa začal odohrávať historický súboj medzi dvoma súperiacimi rozvojovými modelmi – teda stratégiami, ktorých cieľom je dosiahnuť ekonomický rast – medzi Čínou na jednej strane a USA a ďalšími západnými krajinami na strane druhej,“ tvrdí Fukuyama a dodáva, že aj keď sa tento súboj neodohráva na verejnosti, jeho výsledok „určí osud väčšiny Eurázie na desaťročia dopredu“.
Ekonomický rast Číny sa síce v uplynulých rokoch spomalil, ale to neznamená, že krajina sa nesnaží robiť pravý opak. Zmeniť celý ekonomický model z doterajšej exportne orientovanej ekonomiky na orientáciu na domáci trh ale nie je jednoduché. Čína má však aj iné plány. Už v roku 2013 čínsky prezident Si Ťin-pching oznámil projekt „Jeden pás, Jedna cesta“, ktorého cieľom je od základu premeniť ekonomické jadro Eurázie.
„Jeden pás pozostáva zo železničného prepojenia západnej Číny cez strednú Áziu až do Európy, na Blízky východ a do južnej Ázie. Zvláštne nazvaná Jedna cesta potom zahŕňa prístavy a zariadenia, ktoré povedú k zlepšeniu námornej prepravy z východnej Ázie a spoja tieto krajiny s Jedným pásom, čím im umožnia presúvať svoj tovar po súši namiesto dvoch oceánov, ako to prebieha dnes,“ tvrdí Fukuyama.
Jeden pás, Jedna cesta teda prestavuje veľkú zmenu doterajšej čínskej ekonomickej politiky. Čína sa totiž prvýkrát pokúša vyviesť celý svoj rozvojový model do iných krajín. „Jeho účelom je rozvoj priemyselnej kapacity a spotrebiteľského dopytu v krajinách mimo Číny. Namiesto ťažby surovín plánuje Čína presunúť svoj ťažký priemysel do menej rozvinutých krajín, čím ich urobí bohatšími a podporí dopyt po čínskom tovare,“ domnieva sa Fukuyama.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
Takýto model je orientovaný na „masívne štátom vedené investície do infraštruktúry – cesty, prístavy, elektrickú sieť, železnice a letiská – ktorá umožní rozvoj priemyslu. Americkí ekonómovia však tento smer kritizujú s tým, že je veľmi náchylný na korupciu. USA a Európa naopak investujú predovšetkým do podpory občianskej spoločnosti, práv žien a zdravotníctva. „Aj keď sú západné ciele chvályhodné, žiadna krajina ešte nezbohatla tým, že by investovala iba takýmto spôsobom,“ píše Fukuyama.
Ak bude čínsky model fungovať, dôjde k ohromným zmenám „od Indonézie po Poľsko“. Obrovský rozvoj infraštruktúry povedie k vyšším príjmom a vyššiemu dopytu po čínskom tovare naprieč celou Euráziou. „A čínska forma autoritatívnej vlády získa ohromnú prestíž, čo bude mať veľmi negatívny dopad na demokraciu vo svete.“
Fukuyama tiež pripomína, že existuje mnoho faktorov, ktoré by mohli viesť k neúspechu čínskeho modelu. Doteraz ho totiž uplatňovala len doma, kde je všetko pod kontrolou čínskej vlády. „V zahraničí sa čínske plány dostanú do konfliktu s nerovnováhou, spormi a korupciou.“
Západné vlády by preto nemali len čakať na to, kým čínsky model zlyhá, ale mali by sa na ňom tiež podieľať, pretože práve rozvoj infraštruktúry je absolútne kritický pre globálny rast, tvrdí Fukuyama. USA by sa podľa jeho slov mali stať jedným zo zakladajúcich členov Ázijskej infraštruktúrnej investičnej banky (AIIB) a mali by tak Čínu viesť k dodržiavaniu medzinárodných štandardov.
„Zároveň by sa však USA a ostatné západné krajiny mali spýtať samy seba, ako je možné, že je výstavba infraštruktúry zrazu taká zložitá nielen v rozvojových krajinách, ale aj u nich doma. Ak to neurobíme, riskujeme odovzdanie budúcnosti Eurázie a ďalších dôležitých častí sveta do rúk Číny a jej rozvojového modelu,“ uzatvára Fukuyama svoje zamyslenie.
autor: spa
