Prečo nazeráte na zákon z dielne predsedu parlamentu o slobode náboženskej viery a postavení cirkví ako na obmedzujúci?
Ústava zaručuje právo na slobodu náboženského vyznania. A vzápätí nastavíme nerovnaké podmienky pre ich vyznávanie. To nejako nejde dokopy. To akoby vám niekto chcel povedať, že z Bratislavy do Košíc môžete cestovať, len keď si kúpite celoročný lístok.
Novela zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví má eliminovať špekulatívne registrácie údajných cirkví, ktoré by sa takýmto spôsobom chceli obohatiť o štátne príspevky. Zahraničie to však pochopilo ako krok proti snahám o registráciu islamu na Slovensku. Čo si o tom myslíte? Aj podľa vás je tento zákon namierený proti islamu?
Pokiaľ ide o štátne príspevky, tak sa mal zákon meniť iným smerom, ale to by stálo oveľa viac námahy. Je jedno, čo si o tom myslím ja, keď hlavne predkladateľ sa vôbec netají, že to namierené proti islamu je. Dnes sú na to dokonca hrdí. SNS urobila službu Smeru. Podľa mňa im to veľmi radi prenechali.
Ktoré zákony z dielne šéfa národniarov považujete ešte za obmedzujúce a nevzíde z nich nič dobré?
Predseda toho na konte veľa nemá, tak ani nie je z čoho vyberať. Pokus o tri zákony, z toho jeden stiahnutý späť. Jeden zákon vrátený prezidentom. A tretí zákon spomínané cirkvi. Márne hľadám zákony v prospech nejakej skupiny občanov. Zostávajúce dva sú namierené iba proti. Na to, že sa bavíme o právnikoch, je to dosť slabý výsledok.
Na profile PL.sk ste čitateľovi odpovedali, že cesta, ktorou sa uberá predseda parlamentu Andrej Danko, je väčšia hrozba ako moslimská kultúra, môžete mi to prosím vysvetliť?
Niekedy je ťažké predpokladať, čo od šéfa parlamentu očakávať. Hrá sa hlavne na dobrý dojem, len sám sa na hre moc nezúčastňuje. Ak chce niekto robiť poriadky, mal by si v prvom rade získať rešpekt, inak to môže byť kontraproduktívne. A obávam sa, že už je.
Akej agende sa aktuálne venujete?
Popri zákone o kompenzáciách, čiže postavení opatrovateľov a zákone o sociálnych službách sa snažím dosť intenzívne venovať bariéram, teda presnejšie prístupnosti. To je to, čo ma najviac limituje, nielen v mojej práci a, samozrejme, limituje aj všetkých ostatných, ktorí majú podobný problém. Situácia v mnohých smeroch skôr stagnuje a tak sa snažím zistiť, kde je problém. Ratifikovali sme Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a teda by sme ho mali napĺňať. To sa deje len veľmi pomaly.
V stredu sa schválila novela zákona pre ŤZP. Pomáhali ste pri nej aj vy?
Pozmeňovacie návrhy sme dávali. V rozprave sme vystupovali pri prvom i druhom čítaní. Mali sme pripravenú aj svoju vlastnú novelu. Tým všetkým sme chceli dosiahnuť zvýšenie o viac ako 27 eur, čo nakoniec prešlo. Chceli sme poskytovať príspevok na úrovni minimálnej mzdy. Bola snaha odstrániť aj niektoré prekážky pri príjmoch, napr. aby sa nebralo do úvahy výživné, sirotské dôchodky či valorizácia dôchodkov. Dôležitá bola aj zmena počtu hodín dochádzania do školského zariadenia, pri ktorej zostáva príspevok ešte nezmenený. Zdalo sa nám diskriminačné, aby sa krátil opatrovateľský príspevok pri prekročení 20 hodín týždenne, keď ide o povinnú školskú dochádzku. Navrhovali sme ho zvýšiť na 100 hodín mesačne. Školské zariadenia by takéto obmedzenie nemali mať vôbec. Ide predsa o vývoj dieťaťa. Neuspeli sme ani v jednom bode.
V novele sa okrem iného napríklad mení príspevok na opatrovanie v závislosti od počtu opatrovaných osôb a rozsahu opatrovania, stúpne zo súčasných 220,52 eur na 247,61 eur. Je to podľa vás dostatočné?
Samozrejme, že to dostatočné nie je. Tento príspevok má veľa obmedzení a mnohým sa opatrovateľský príspevok kráti. Maximálna suma bola 220,52 eur, ale priemerná suma za rok 2015 bola iba 139,13 eur. Pre mnohých je to často, spolu s dôchodkom odkázanej osoby, jediný druh príjmu. Hranica chudoby je na úrovni 347 eur. To hovorí za všetko. Preto sme chceli, aby tento príspevok bol aspoň na úrovni minimálnej mzdy, teda 355 eur.
Nečudujme sa, že sa tu potom začínajú objavovať návrhy, ktoré majú sumu opatrovateľského príspevku suplovať, ako snaha SME RODINA o zavedenie možnosti vykonávať osobnú asistenciu aj pre rodinných príslušníkov. Je to nepochopenie filozofie osobnej asistencie. Ak by bola takáto zmena prijatá, mali by sme na svete jeden zbytočný príspevok. Príspevok na opatrovanie aj osobná asistencia by v podstate riešili to isté – pomoc ťažko zdravotne postihnutej osobe, len by boli inak platené a to nemá logiku.
