Je moslimskej kultúre vlastné násilie na ženách? Nie je Západ v zajatí predstáv, ktoré nezodpovedajú skutočnosti predstáv väčšiny moslimov? Aké sú hodnoty tisícov ľudí, ktorí prichádzajú do Európy? Podľa alžírskeho spisovateľa Kamela Daouda strácajú moslimovia v Európe dušu: to vedie k ponižovaniu ženy! Kto sa vlastne bojí Daouda?
Alžírsky spisovateľ Kamel Daoud (*1970), ktorý čelí vo svojej krajine fatwe, označil moslimskú kultúru za násilnícku a plnú predsudkov – najmä k žene a sexu. Urobil tak v súvislosti so silvestrovskými útoky v Kolíne nad Rýnom.
Časť francúzskej intelektuálnej ľavice ho za to v spoločnej petícii obvinila z islamofóbie. Do diskusie zaoberajúcej sa povahou islamskej kultúry a utečeneckej krízy sa zapojil minulý týždeň aj francúzsky premiér Manuel Valls, ktorý vystúpil na Daoudovu obhajobu.
Na Západe moslim zachráni telo, nie dušu
Nie je to len vojna slov. Autor Kamel Daoud, známy alžírsky spisovateľ a novinár, doteraz publikujúci prevažne vo svojom domovskom denníku Le Quotidien d'Oran, ale aj v Európe a Amerike (v prestížnych denníkoch typu La Repubblica, The Guardian, Le Monde či The New York Times), zaťal do živého. Nie je to prvýkrát, a zrejme ani naposledy. „Vo svete Alaha predstavuje sex najväčšiu biedu,“ napísal expresívne. Slovo sa v jeho prípade stalo telom. Nespochybňuje utrpenie tisícov utečencov, ktorí opúšťajú svoje krajiny, uviedol: „Utečencov vnímame prostredníctvom ich štatútu, nie kultúry. A toto prijatie sa obmedzuje na byrokraciu a charitu bez toho, aby sme vzali do úvahy kultúrne predsudky a náboženské pasce.“ Tento uhol otvára tému, pre ktorú si vyslúžil on sám obvinenia z islamofóbie. Daoud na protest oznámil, že prestáva definitívne ako novinár písať…
Text vyšiel najprv 10. januára v talianskom liberálno-ľavicovom denníku La Repubblica, o dva dni neskôr, 12. januára, ho prevzali aj v politicky blízkom francúzskom večerníku Le Monde. V okamihu, keď sa v oboch denníkoch začala diskusia, vytlačil text aj globálny americký The New York Times pod titulkom: Sexuálna bieda arabského sveta. Text sa stal jedným z najsledovanejších polemických vyjadrení posledných týždňov a dní.
Jeho výbušnosť posilňuje postavenie tohto novinára, ktorý v Alžírsku ostro kritizuje vojensko-byrokratickú mašinériu prezidenta Abdelaziz Buteflika, ale aj fanatické šialenstvo radikálnych stúpencov Alaha. Minulú jar vydal Daoud vo Francúzsku vysokocenený román Meursault – Prešetrenie (2015), ktorý dostal Goncourtovu cenu za prvý román. V lete vyšiel v nakladateľstve Odeon takisto aj po česky. Kamel Daoud v rozhovore pre RFI koncom minulého roka vyhlásil, že si v mladosti prežil inklináciu k radikálnemu islamu.
Niektoré Daoudove pasáže z textu, ktorý obletel svet, sa oplatí citovať: „Na Západe zachráni utečenec alebo imigrant svoje telo, ale nevyrokuje už svoju kultúru s takou jednoduchosťou. Na to sa – často s pohŕdaním – zabúda. Jeho kultúra je tým, čo mu ostáva tvárou v tvár vykorenenia a šoku z nových krajín. Vzťah k žene, ktorý tvorí fundament pre modernitu Západu, mu zostáva často nezrozumiteľný dlhý čas, ak hovoríme o obyčajnom človeku.“ Čo utečencovi podľa Daouda zostáva? Ako bude postupovať v novej krajine, ktorá sa ho rozhodne prijať? „Bude postupovať najprv v strachu, prostredníctvom kompromisov alebo v snahe uchovať si ,svoju kultúru', ktorá sa bude premieňať pomaly, veľmi pomaly. Bude stačiť málo, aby sa vrátil do stáda, môže to byť aj nejaký citový neúspech, aby sa mu v bolesti vrátil. Kolektívne prijatie má v sebe čosi naivného, keď sa obmedzuje iba na byrokraciu a očistenie charitou.“
Spisovateľ Daoud však upozorňuje najmä na skreslené predstavy a rozdiely medzi Západom a islamom – zvlášť v sexe a postavení ženy. Proces integrácie iných kultúr stavia spisovateľ Daoud do opozície veľmi ostro. Voči jeho názorom sa silne vymedzila skupina intelektuálov, ktorí v texte o pár dní neskôr, 12. februára, v Le Monde napísali, že alžírsky spisovateľ vedome šíri tie „nejotrepanejšie klišé“, a obvinili ho z islamofóbie a antihumanizmu.
Chorý vzťah moslimov k sexu a k žene
Daoud však odmieta, že by mal byť moslim posudzovaný ako „divoch“. Je teda divochom? „Nie. Je iba iný. Nestačí ho prijať s tým, že dostane papiere a spoločné ubytovanie a potom ho pustia. Je nutné mu ponúknuť azyl pre telo, ale aj presvedčiť dušu, aby sa zmenila.“ Lebo tento „iný“ prichádza zo „širokého priestoru bolesti a hrôz, ktorými sú sexuálna bieda arabsko-moslimského sveta, z chorého vzťahu voči ženám, telu a túžbe“. „Prijať neznamená, že ho vyliečite,“ upozorňuje varovne. A takmer filozoficky dodáva: „Žena, ktorá je darkyňou života v živote, ktorý je stratou času, žena stáva sa mu stratou duše.“
Vzťah k žene je pre spisovateľa Daouda „gordický uzol“ – tým druhým vo svete Alaha. To je prevažne hlavným dôvodom, „prečo je žena odmietaná, popieraná, zahaľovaná, uzatváraná alebo vlastnená“. „Žena je odrazom života, ktorý nie je možné prijať. Je zosobnením nevyhnutnej túžby, a tým pádom aj vinná za strašný zločin života,” uvádza spisovateľ, ktorý zdôrazňuje, že toto je presvedčenie, ktoré prevažuje medzi moslimami a najviditeľnejšie je najmä u islamistov. „Islamista nemiluje život. Pre neho ide o stratu času pred večnosťou, pokúšaním, zbytočným oplodnením, oddialením Boha a neba a oneskorením na tej schôdzke s večnosťou. Život je produktom neposlušnosti a túto neposlušnosť produkuje žena.“
Telo je pre väčšinový moslimský pohľad niečím, čo žene nepatrí. Citujme z Daouda: „Žena je ženou pre všetkých, okrem jej samej. Jej telo je ponúkané všetkým a jej ,bolesť života' len jej samej. Nemôže sa dotknúť bez toho, aby sa odhalila, milovať bez toho, aby obišla všetkých ostatných z jej sveta (bez toho, aby sa dovolila), ani zdieľať bez toho, že sa rozdrobila medzi tisícimi právami. Keď sa vyzlieka, vydáva sa zvyšku sveta a je na ňu útočené, pretože vystavila svoju nahotu svetu, nie preto, že vystavila svoje prsia. Je stávkou, ale jej sa tá stávka netýka; zbožštenie, ale bez rešpektu voči jej osobnosti; je cnosťou pre všetkých, bez nej samej; túžbou pre všetkých, ale bez jej túžby. Je miestom, kde sa všetci stretávajú, okrem nej samej. Je priechodom života, ktorý jej zakázal jej vlastný život.” Podobne je to vo vzťahu k hodnotám, ku ktorým sa svet Alaha odvoláva. Sex sa stal prostriedkom, ktorý vedie niektorých islamistov k tomu, že šíria niečo na spôsob „islamistického porna“, v ktorom ponúkajú svojim regrútom opis raja, podobajúci sa skôr bordelu, určeného pre verných – najmä panny pre samovražedných útočníkov. „Islamizmus je atentátom proti túžbe. A táto túžba niekedy vedie k explózii v západných krajinách, kde sloboda je taká drzá. Lebo u nás 'sloboda´ nastáva iba po smrti a poslednom súde,“ napísal spisovateľ. „Tieto hodnoty robia z moslimov zombie. Samovražedné kamikaze si pletú smrť s orgazmom. A niektorí frustrovaní jedinci snívajú ísť do Európy, aby unikli sociálnej pasci svojej zbabelosti: chcú spoznať ženu, ale odmietajú, aby ich sestra spoznala lásku s mužom.“
Spisovateľ vyzýva, aby sme nezatvárali ani dvere, ale ani oči. „Zatvárať dvere povedie jedného dňa k tomu, že budeme strieľať oknom, čo je zločinom proti ľudskosti. Ale zatvárať oči pred zložitou a dlhou prácou pomocných organizácií znamená tiež zatvárať oči pred sebou a pred druhými, čo vedie k anjelskosti, ktorá bude zabíjať.“
Kolektív vedcov varuje: nebezpečná islamofóbia a zjednodušenie
Podľa skupiny vedcov, medzi ktorými nájdeme politológov, sociológov, ale aj novinárov, sa spisovateľ Daoud nedostal ďalej, než že recykluje niekoľko základných myšlienok známych z diel historika Ernesta Renana (1823 – 1992) a psychológa Gustava Le Bona (1841 – 1931) – presnejšie o islame ako o „náboženstve smrti“ a „arabských hordách“. „Vzdialená pokojnej a dôkladnej diskusii, ktorá si vyžaduje vážne skúmanie faktov, argumentácia Daouda iba posilňuje islamofóbne fantázie stále sa rozširujúcej časti európskej verejnosti, berúc si za zámienku odmietnutie anjelskosti,“ píše vo svojej petícii „kolektív“ 19 sociálnych pracovníkov. Zjednodušenie vykonal Daoud najmä vo veľmi vágnom označení „krajina islamu“. Proti sebe postavil biedu a nerovnosť ústiace v „sexuálnu patológiu“ proti “raju a sexuálnemu šťastiu Západu“, bez toho by podľa nich zmienil „odlišné formy nerovnosti a násilia“ činenia ženám i na Západe. Podobne sa dopustil autor faulu v psychologizácii, ktorá neberie do úvahy ekonomické a sociálne podmienky – opisuje utečencov len ako sexuálnych predátorov. „Moslimovia tu vystupujú ako väzni islamistického diskurzu, redukovaní na samovražednú pasivitu (sú buď zombie, alebo, kamikaze).“ Z tohto dôvodu podľa Daouda utečenci, ktorí prídu do Európy, ako to parafrázujú signatári petície, sú vystavení zakoreneniu vedúcemu ku kultúrnemu ústupu, ktorý sa vybíja na ženách, ktoré majú v arabskom svete podradné postavenie.
Najproblematickejším bodom je v Daoudovom texte výzva na prevýchovu duše, lebo inak táto „deviantne masová moslimská kultúra je pre Európu nebezpečenstvom“ – okrem koloniálneho paternalizmu je Daoudov text antihumanistický. „Podmieňovať prijatie osôb, ktoré utekajú z vojny a devastácie, je diskurz čisto antihumanistický,“ píšu v petícii jej autori.
V európskom kontexte sa autori obávajú, že táto tendencia vo výklade nepozná hranice. „Tvárou v tvár nevídanému násiliu sa treba venovať faktom, ako ponúka Kamel Daoud. Na to je ale dôležité nepokúšať sa novo aktualizovať večné islamofóbne klišé,“ píšu záverom. Povaha diskusie to ale zatiaľ podľa nich neumožňuje.
Daoud: Ďaleko od hlučného davu počúvať (zatiaľ) stromy a srdce
Nezvyklá reakcia prišla od samotného spisovateľa, ktorý vyhlásil, že sa už nemieni venovať žiadnej ďalšej diskusii a prestáva aj písať ako novinár. „Pôjdem počúvať stromy a srdce. Čítať. Obnoviť dôveru v seba samého a duševný pokoj.“ Jeho dávne ambície venovať sa výhradne literatúre zrejme priniesli jemu samému nečakané vyvrcholenie.
Na obranu Daoudovej slobody „slobodne myslieť“ sa vzápätí pridali dvaja muži, od ktorých by to človek práve nečakal. Prvým je spisovateľ Pascal Bruckner (Le Monde, 1. 3.), známy aj u nás scenárom k Polanského filmu Horký mesiac (1992), a druhým – premiér Manuel Valls (na svojom facebookovom profile).
Obaja pripomínajú, že dogmatizmus vlastný niektorým ľavicovým intelektuálom zatemňuje prežitú skutočnosť. Brucker petíciu porovnáva s fatwou, ktorej je v Alžírsku Daoud vystavený, a píše v tomto prípade o „fatwe inteligencie“. Socialistický premiér Valls rovno volá: Podporme Kamela Daouda!
Či bude Kamel Daoud verejným intelektuálom v Alžírsku, ďaleko od „parížskych kaviarní a pokojných terás“, ako si myslí (stále však vo výnimočnom stave, dodajme), alebo sa ocitne na nejakej parížskej terase, nie je zatiaľ isté.
