Melissa Harrisová, Frédéric Gagnon-Lebrun a Alice Bisiauxová sa v štúdii s názvom ” Na čo sa zamerať parížskej konferencie o klimatickej zmene” zameriavajú na otázky vyvstávajúce na pozadí znepokojivých znakov meniaceho sa podnebia na celom svete, pričom zdôrazňujú, že ide o kritický moment pre medzinárodnú spoluprácu pri riešení klimatických zmien.
1. Súhlas s právnymi úpravami a časových rámcami
Štáty sa v decembri 2011 dohodli, že pripravia “protokol, ďalší právny dokument alebo iný právne záväzný záver”, ktorý má byť prijatý na konferencii v Paríži. Jednotlivé vlády však ešte neurčili konkrétnu právnu formu parížskej dohody. Napríklad Európska únia, malé ostrovné štáty a rozvojové krajiny uprednostňujú právne záväznú dohodu. Na druhej strane krajiny ako USA takúto dohodu nemusia ratifikovať. Čo sa stýka časového rámca, očakáva sa, že dohoda nadobudne platnosť v roku 2020.
2. Zvýšenie ambícií príspevkov jednotlivých štátov
V rámci prípravy na parížsku konferenciu jednotlivé štáty predložili návrhy opatrení, ktoré budú vyplývať z novej dohody. K 11. novembru 2015 ich predložilo 160 krajín produkujúcich takmer 90 percent globálnych emisií skleníkových plynov, uvádza sa v analýze.
Sekretariát Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy (UNFCCC) zverejnil súhrnnú správu o národných plánoch, ktorá bola predložená 1. októbra. Autori správy odhadujú, že tieto záväzky – ak sa prijmú v plnej miere -, do roku 2025 prispejú k zníženiu priemerných emisií na jedného človeka až o osem percent a do roku 2030 o deväť percent.
3. Prikladať rovnakú váhu adaptácii a odstraňovaniu škôd
Pre mnohé rozvojové krajiny je v rámci dohody, ktorá sa má dosiahnuť v Paríži, prvoradé, aby sa adaptácii prikladala rovnaká váha ako zmierňovaniu škôd. Niektoré rozvojové štáty vyzývajú na to, aby sa do dohody zahrnul aj globálny cieľ adaptácie. Podporu ministrov má dosiaľ zahrnutie kvalitatívneho cieľa. Niekoľko rozvojových krajín požaduje aj vytvorenie nového kompenzačného mechanizmu alebo poistenia v prípade strát či škôd vyplývajúcich z nepriaznivých dopadov klimatickej zmeny.
4. Zabezpečenie financií pre rozvojové krajiny
Vyspelé krajiny sa v roku 2009 zaviazali, že do roku 2020 uvoľnia 100 miliárd dolárov na pomoc rozvojovým štátom pri zmierňovaní dôsledkov a adaptovaní sa na klimatickú zmenu. Odvtedy, napriek niekoľkým kolám rozhovorov venovaným dlhodobému financovaniu, však nie je jasné, odkiaľ sa tieto prostriedky získajú a či sa na tom bude podieľať aj súkromný sektor.
5. Nájdenie riešenia pre transfer technológií
Rozvojové krajiny takisto navrhujú prijatie globálneho cieľa v oblasti technológií, aby tzv. čisté technológie vznikajúce vďaka verejne financovaným výskumným a vývojovým projektom spadali pod verejnú sféru a stali sa tak ľahko dostupnými. S tým nesúhlasí väčšina vyspelých krajín, hoci návrh predložený africkými štátmi na vývoj a transfer technológií získal určitú podporu.
6. Využitie trhových mechanizmov
Predpokladá sa, že trhové mechanizmy (termín sa vzťahuje na rozličné finančné stimuly určené na ovplyvňovanie obchodných rozhodnutí) budú integrálnou súčasťou medzinárodného klimatického režimu v roku 2020. Takmer 50 percent predložených národných stratégií odkazuje na ekonomické nástroje alebo trhové mechanizmy ako súčasť prostriedkov potrebných na splnenie ich záväzkov.
Experti uzatvárajú svoju analýzu konštatovaním, že nájsť spoločný jazyk, ktorý prijme všetkých 196 zúčastnených krajín, bude kľúčové pre zabezpečenie environmentálnej integrity a skutočne úspešných výsledkov.
