Obrovské skleníky. Je nimi posiata celá krajina. Som na predmestí irackého mesta Duhok. V tých skleníkoch však žijú ľudia. Muži, ženy, dievčatá, chlapci. Tí poslední púšťajú medzi stanmi šarkana. Nevyzerá ako šarkan, je to stíhačka s vojenským maskovaním. Som v utečeneckom tábore IDPs, kam utiekli ľudia pred Daeshom, teda Islamským štátom. Mesto Mosul, ktoré ovládajú islamskí hrdlorezi, sa nachádza zhruba sedemdesiat kilometrov odtiaľto. Idem ďalej. Utečenecký tábor Domiz, ktorý má aj svoje internetové stránky, už skoro vyzerá ako mesto. Práve tu PL vyspovedali dvoch migrantov, bavili sme sa hlavne o ich snoch.
On: Snamdin Nurihasan
Pozval ma na strechu domu priateľov, ktorí bývajú v blízkosti tábora. Snamdin Nurihasan pochádza z kurdského mesta v Sýrii, ktoré sa volá Derik. Keď prišiel do tábora Damiz, mal devätnásť rokov, teraz je z neho dvadsaťtriročný muž. „Prišiel som sem vďaka pašerákom ľudí. Za prechod hranice som zaplatil 2 500 dolárov. Vtedy sa to inak nedalo. Teraz už pašerákov nepotrebujeme, pretože Kurdi už väčšinu ciest poznajú,“ vysvetľuje .
Pred rokom 2014 síce ešte Islamský štát neexistoval, ale Kurdov v Sýrii napádali teroristi z An-Nusrá a Al-Káida. Spanikáril a utiekol za hranice. „Ešte sme nemali vlastnú armádu, ako máme dnes. Dnes už by som neutekal. Napokon v Deriku stále stojí náš dom. Keď vznikol Daesh, bol to pre nás šok, ale musíme žiť ďalej. Pešmergovia sa však s islamistami nemaznajú a úspešne ich vytláčajú z ďalších a ďalších území,“ hovorí.
Chcel by sa dostať do Nemecka, pretože tam má príbuzných. „Skúsil som už v minulosti požiadať o oficiálne študijné vízum v Arbíli, ale keďže nie som občan Iraku, povedali mi tam, že za nás nie sú zodpovední a nech sa obrátim na veľvyslanectvo v Damasku. Tam je však väčšina ambasád zatvorená, takže to nemá riešenie. Nezostáva teda nič iné, než sa tam dostať ilegálne,“ vysvetľuje s tým, že keby mohol v Nemecku študovať ekonómiu, bol by najšťastnejší človek na svete.
Ona: Henadi Shibliová
Z diaľky počúva hovor pohľadné dievča v sivej mikine. Nakoniec sa tiež zapojí. Henadi Shibliová opustila rodnú Sýriu pred štyrmi rokmi. Dovtedy žila s rodičmi v hlavnom meste Damasku. „Nevedeli sme, čo s nami bude. Keby padla vláda, krajinu by prevzali islamisti a to by sme neprežili, takže sme radšej odišli sem do Iraku. O Daeshi nechcem hovoriť, sú to zločinci, vzali mi úplne všetko,“ opisuje svoj príbeh.
V utečeneckom tábore sa jej podarilo dokončiť strednú školu, ale na univerzitu ísť nemôže. Život je tu dosť tvrdý. Pre ňu je zasľúbenou krajinou Kanada, kam by sa chcela dostať kvôli štúdiám sociálnych vied. „Vyštudovať tam a vrátiť sa späť domov, aby som mohla slúžiť svojmu národu. Tiež by som bola rada, keby mali Kurdi vlastnú krajinu,“ vysvetľuje.
Utečenecký tábor Domiz je improvizované oplotené mesto, ktoré stráži niekoľko mužov. Po hlavnej ulici stále korzujú skupiny ľudí. Po jej stranách stoja reštaurácie, obchody, ale aj jedna predajná galéria s obrazmi miestneho prezidenta Masouda Barzaniho a jeho otca, nacionalistického vodcu Mustafu Barzaniho. Tábor bol vybudovaný v roku 2012 a v jeho dvanástich štvrtiach by malo byť ubytovaných necelých šesťdesiattisíc Kurdov prevažne zo Sýrie.
