Na konci minulého roka sa dvaja talianski členovia Európskeho parlamentu z frakcie Európa národov a slobody, ktorú vedie Marine Le Penová, obrátili na vedenie Európskej centrálnej banky (ECB) s písomnou žiadosťou o objasnenie „narastajúcej nerovnováhy medzi dlžníkmi a veriteľmi v rámci eurozóny od krízy v roku 2008“. Okrem toho ich zaujímalo, „ako by bola vyriešená otázka dlhu – najmä na strane dlžníka, keby sa krajina rozhodla opustiť systém jednotnej európskej meny“.
Podľa rumunskej akademičky Antonie Colibasanuovej, ktorá o narastajúcich problémoch v eurozóne napísala článok pre server Geopolitical Futures, išlo o prvý prípad, keď sa členovia Európskeho parlamentu oficiálne opýtali na možné implikácie opustenia eurozóny.
Prezident ECB Mario Draghi odpovedal v liste, ktorý dvaja talianski politici dostali 19. januára. Draghi najprv vysvetlil príčinu nerovnováhy medzi jednotlivými členskými štátmi a list zakončil konštatovaním, že „ak krajina opustí eurozónu, jej národná centrálna banka bude plne zodpovedná za splatenie dlhu ECB“.
„V prípade Talianska nejde o otázku európskej politiky, ale skôr vnútornej,“ myslí si rumunská profesorka. Taliansko čakajú budúci rok voľby a otázka členstva v EÚ v nich „bude absolútne kľúčová“.
Problém Európskej únie spočíva podľa Colibasanuovej v tom, že je založená len na politickej dohode.
„Sila predstavuje v geopolitike kľúčový koncept. To, aké silné sú jednotlivé krajiny, ovplyvňuje ich schopnosť uzavrieť či zrušiť dohody. Ak chcete dosiahnuť zmenu nejakej zmluvy, musíte na to mať dosť sily. Mnohé dohody v podobe zmlúv sa podpisujú na konci vojny. Takéto dohody je takmer nemožné zvrátiť, lebo za nich ich účastníci zaplatili veľmi vysokú cenu v podobe ľudských životov a fyzickej deštrukcie ich území. S čisto politickými dohodami je to však jednoduchšie,“ píše expertka.
Takým prípadom je podľa nej aj Európska únia, ktorá je v podstate „dohodou medzi niekoľkými národnými štátmi o vytvorení Únie s nádejou, že takýto zväzok prinesie mier a prosperitu“.
Faktor strachu z ďalšej vojny bol prítomný v samotnom počiatku – podnietil podpísanie Parížskej zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1951. Myšlienka ekonomickej prosperity pre všetkých zúčastnených bola potom stavebným kameňom Maastrichtskej zmluvy podpísanej v roku 1992.
„Obe zmluvy mali zaistiť istú úroveň mierového spolužitia a ekonomickej prosperity, ktorú jednotlivé členské štáty nemohli dosiahnuť samostatne,“ podotýka.
„Európska únia však pred svojím založením nezažila to, k čomu došlo napríklad v americkej bitke pri Gettysburgu v rámci americkej občianskej vojny, keď úniová armáda porazila vojská konfederácie. K založeniu Európskej únie došlo skôr na základe politických rokovaní. Nešlo o ideálne riešenie, ale v určitej chvíli sa zdalo, že politický zväzok môže zaistiť prosperitu,“ pokračuje Colibasanuová.
Mier a prosperita v ohrození
No vidina mieru a prosperity sa vraj vytratila po ekonomickej kríze v roku 2008. Utečenecká kríza a teroristické útoky v Európe ohrozujú bezpečnosť jej obyvateľov. Došlo k tomu, že mnohí Európania začali spochybňovať oprávnenosť Európskej únie zaistiť vytúžený mier a prosperitu.
Narastajúcu nespokojnosť obyvateľov členských štátov EÚ so súčasnou situáciou a silnejúci nacionalizmus si všimli hlavne politickí populisti, ktorých popularita rýchlo narástla. Mnohí z týchto politikov obsadili kreslá v Európskom parlamente, najmä z krajín, ktoré boli postihnuté najviac, ako sú Taliansko, Grécko a Španielsko.
„Odpoveď prezidenta Európskej centrálnej banky Maria Draghiho talianskym politikom bola jednou z prvých inštancií, keď vysoký predstaviteľ EÚ načrtol parametre odchodu z eurozóny. Pravdou však zostáva, že v zmluve o Európskej únii neexistuje žiadna zmienka, ako by mal prípadný odchod vyzerať alebo akými pravidlami by sa mal riadiť.“
Podľa rumunskej expertky je to tak preto, že v čase, keď bola Maastrichtská zmluva podpísaná, bolo úplne „nemysliteľné, že by si niektorý štát prial z eurozóny odísť“.
Navyše, keby podmienky odstúpenia zmluva o Európskej únii skutočne obsahovala, znamenalo by to, že „ku sľubovanej prosperite nemuselo v skutočnosti dôjsť, čo by mohlo zneistiť signatárov, pre ktorých tento prísľub predstavoval primárnu motiváciu do zväzku vstúpiť“.
Podmienka, ktorú si členské štáty kládli, spočívala v tom, že sa v prospech európskych inštitúcií vzdajú kontroly nad monetárnou politikou, ale nie nad fiškálnou.
„Chceli si udržať plnú politickú moc vo svojich krajinách a do Bruselu delegovať rozhodovacie právomoci iba v jednej oblasti, čo malo prispieť k zníženiu nákladov na finančné transakcie medzi jednotlivými členskými štátmi,“ píše.
„Neuvedomili si však, že tieto transakcie nemohli byť v rovnováhe, keďže objem obchodu, rovnako ako sociálno-ekonomické prostredie, sa medzi jednotlivými štátmi líšil.“
Tento model vraj mohol fungovať len tak dlho, kým si jednotlivé členské štáty neuvedomili, že úroveň prosperity a rastu nie je naprieč eurozónou rovnomerná. „Problémy sa objavili po roku 2008, keď sa tie rozdiely výrazne zviditeľnili,“ upozornila.
„Kríza Európskej únie má politický charakter. Dohoda, ktorá bola podpísaná na začiatku deväťdesiatych rokov v Maastrichte a neskôr modifikovaná v Amsterdame, Nice a Lisabone, už nie je relevantná. A nikto neprichádza s návrhmi na jej vylepšenie. K zmene politických dohôd však dôjsť môže a vôľa to uskutočniť silnie v mnohých európskych štátoch, ktoré chcú moc nad svojou menovou politikou získať späť,“ uzatvára Colibasanuová.
Celý článok si môžete v angličtine prečítať TU.
