Keď sa krížia geopolitické záujmy krajín, tak sa slová ich predstaviteľov o tom, čo by sa v danej situácii malo stať, často líšia od ich reálneho konania. Potvrdenie predchádzajúceho konštatovania ukázala situácia, ktorú odvysielala Česká televízia v spravodajskom spote z mníchovskej bezpečnostnej konferencie vo svojej sobotňajšej spravodajskej relácii Udalosti. Išlo o diskusný panel, keď na pódiu sedela trojica ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie, Nemecka a Ruska. Moderátor sa spýtal priamo S. Lavrova, aké sú predpoklady dodržania dohody o prímerí, ktorá vo chvíli položenia otázky bola na svete v podstate 24 hodín.
„Štyridsaťdeväť percent,“ zareagoval šéf diplomacie Ruska a podal mikrofón vedľa sediacemu kolegovi P. Hammondovi.
Toho moderátor vyzval, aby tiež vyslovil svoju prognózu.
„Nerozumiem po rusky, ale myslím, že to bolo blízke nule,“ bola reakcia britského diplomata.
Jemne ironický úsmev z druhej strany sediaceho šéfa nemeckej diplomacie F. W. Steinmeiera iba dokreslil obraz tak častého paradoxu dejín, keď sa o ich vývoji rozhoduje viac v zákulisí ako otvorene pri rokovacích stoloch, pri ktorých je viac prítomná pretvárka.
Putinove riešenia vychádzajú z opatrnosti druhej strany
Na bezpečnostných konferenciách diplomati v oblekoch berú dianie v oblastiach konfliktov s prílišným nadhľadom, pritom vo chvíľach ich vtipkovania umierajú na bojisku desiatky civilistov a tisícky utekajú z miesta dopadajúcich bômb do zdanlivej istoty života v susednej krajine, prípadne ďalej do Európy. Mám prirodzene teraz na mysli to, čo sa aktuálne deje v Sýrii. Analytici tvrdia, že sa súčasná snaha o prímerie v krajine podobá tej z minulého roka v Minsku, týkajúcej sa Ukrajiny. Rusko opäť hovorí o dohode, ale v rovnakom čase vojensky sleduje svoje ciele. Letecké bombardovanie okolia mesta Aleppo, kde sú pozície sýrskych opozičných síl, ktoré Asad spolu s Putinom tiež začleňuje medzi teroristov, a súčasné útoky vládnych vojsk s podporou bojovníkov Hizballáhu, dalo do pohybu stotisíc ľudí, ktorí sú pred hranicami susedného Turecka.
Analytik D. Sanger v The New York Times pripomína, že Spojené štáty dlho trvali na postoji, že súperenie rôznych skupín na sýrskom území nemá vojenské riešenie a mier sa dá docieliť iba dohodou opozície s vládnym režimom prezidenta B. Asada. To však ohrozovalo ruské záujmy, a tak prišlo Putinovo rozhodnutie pomôcť Asadovi vojensky. Nemyslím si, že Putin, využívajúc skúsenosti dôstojníka tajnej služby, je sám osebe fenomenálny stratég, ktorý je schopný pripraviť s tajnou službou všetky nuansy vývoja danej situácie. Jeho silové riešenia skôr počítajú v prvej chvíli s tým, že druhá strana bude skôr opatrnejšia, aby sa vyvarovala možnému vzniku veľkého konfliktu. Aj pri rozhodnutí zasiahnuť v Sýrii musel počítať s tým, že ide do určitého rizika, ukázalo sa však, že tí, čo pripravovali tento krok, odhadli presnejšie možné konanie zainteresovaných strán. Prílišnú rôznosť záujmov krajín priamo v regióne (Turecko so Saudskou Arábiou na jednej strane a Irán s Asadovým režimom, a Islamským štátom na strane druhej), nejednotu krajín Európskej únie a nízke odhodlanie prezidenta B. Obamu prísť pred záverom svojho funkčného obdobia s tvrdými protiopatreniami. Aktuálne dianie pri Aleppe ukazuje, že toto rozhodnutie je úspešné a Obama s Európskou úniou a Tureckom musia hľadať východiská v novej situácii. Najmenej to, prirodzene, vyhovuje Turkom, ktorí spolu so Saudskou Arábiou prišli s návrhom nutnosti pozemnej operácie, k týmto úvahám však ruský premiér D. Medvedev dôrazne pripomenul, že by to mohlo naštartovať svetový konflikt. A sme ako na špirále.
Stoltenberg: Rusko destabilizuje bezpečnostný poriadok
Politici pri rokovacom stole hovoria o dohode, ale pritom jej sami neveria. Ruská strana zdôrazňuje nutnosť boja proti spoločnému nepriateľovi, ktorým myslí Islamský štát, ale v regióne sleduje predovšetkým vlastné ciele. Jeden z komentátorov to pripodobnil k situácii v druhej svetovej vojne, v ktorej tiež vtedajší Sovietsky zväz zdôrazňoval pri požadovanej spolupráci so západnými krajinami jediného nepriateľa – hitlerovské Nemecko, pritom Stalin mal na mysli vývoz komunizmu, prinajmenšom v čo najširšom európskom rozsahu.
Francúzsky premiér M. Valls v Mníchove na už spomínanej bezpečnostnej konferencii priamo pred vedľa sediacim ruským premiérom D. Medvedevom konštatoval: „Aby sme opäť našli cestu k mieru a rokovaniam (v Sýrii), musí prestať bombardovanie civilistov.“ Ukrajinský prezident P. Porošenko, ktorého krajina priamo pociťuje ruské zasahovanie, adresoval ruským lídrom jasné slová: „To sú vaši vojaci, ktorí okupujú moju krajinu. A nie je to občianska vojna v Sýrii, ale vaše lietadlá bombardujú civilistov v Sýrii.“ Generálny tajomník NATO J. Stoltenberg bol ešte jednoznačnejší k úlohe mocnosti pod vedením V. Putina: „Sme svedkami sebapresadzujúceho sa Ruska, Ruska, ktoré destabilizuje bezpečnostný poriadok v Európe.“ Aj z tohto dôvodu Aliancia chce umiestniť po tisícke svojich vojakov v pobaltských krajinách, Poľsku, Rumunsku a Bulharsku. Najmä Poľsko výrazne žiada zvýšenie zainteresovanosti NATO na svojom území, čím sa výrazne vyčleňuje spomedzi troch ďalších krajín V4.
Krajiny V 4 narúšajú spoločné riešenie
Každopádne posledný vývoj ukazuje, že sa Rusku darí úspešne napĺňať jeden z cieľov svojho angažovania sa v Sýrii – a tým je zvyšujúci sa prúd utečencov (potvrdzuje sa, že drvivá väčšina Sýrčanov uteká pred vojskami Asadovho režimu, nie pred Islamským štátom) cez Turecko do krajín Európskej únie, využívajúc čoraz väčšie rozpory medzi štátmi na starom kontinente v postojoch ako riešiť túto krízu, v ktorej sa spája humanitárny prístup so schopnosťou absorbovať len určitý počet utekajúcich ľudí. Najbližšie dni, dnešné pražské stretnutie stredoeurópskych krajín s lídrami Bulharska a Macedónska a následne štvrtok a piatok samit EÚ v Bruseli ukážu, či krajiny V4 udržia svoju jednotu (český premiér B. Sobotka aj poľská šéfka kabinetu B. Szydlová hovoria, že sú naklonení spoločnému európskemu riešeniu) a či Únia pretrvá v existujúcom rozšírenom tvare s voľným pohybom osôb a tovaru.
Najnovší rozpor medzi postojom V4, ktorá chce prísť do Bruselu s variantom B, to znamená uzavretím hranice na línii Grécka s Bulharskom a Macedónskom, a na druhej strane snahou kancelárky A. Merkelovej, ktorá to chce vyriešiť v rokovaní s Tureckom a Gréckom, vyvolal demarš zo strany Nemecka, ktoré pripomína, že podobné aktivity narúšajú možnosť nájsť spoločné riešenie. Premiér R. Fico obhajuje aktivitu V4 slovami, že „nebudeme sa pozerať na to, ako nám každý deň prichádzajú bez kontroly tisíce migrantov“, pritom ani do jednej z krajín stredoeurópskeho regiónu utečenci neprichádzajú. R. Fico a V. Orbán však pri presadzovaní variantu B zabúdajú, že západná Európa nemôže súhlasiť s tým, aby izolovala jedného zo svojich členov nielen v tej hospodárskej oblasti (napokon pre záchranu Grécka v eurozóne už investovala viac ako 400 miliárd eur), ale najmä v tej bezpečnostnej ako člena Severoatlantickej aliancie. Minulý týždeň v utorok sa v Ríme bez prílišnej pozornosti médií uskutočnilo stretnutie ministrov zahraničných vecí šiestich zakladajúcich krajín Únie. V stanovisku apelovali na to, aby sa členské štáty zbavili „sebeckých záujmov“. K aktivite V4 osobitne zareagoval nemecký šéf diplomacie F. W Steinmeier: „Nemôžu sa nanovo definovať európske hranice a už vôbec nie iba na základe rozhodnutia dotknutých štátov.“
Za jeden koniec povrazu sa neťahá
Stavanie plotov je možno pre lídrov postkomunistických štátov nostalgickým pripomenutím si „pokojných“ časov, keď do diania vo vnútri krajiny nič rušivé nezasahovalo. Ploty a voľný pohyb tovaru a osôb sú v priamom rozpore, nech sú tie ploty postavené kdekoľvek, navyše ak majú oddeľovať jedného zo svojich členov. Každopádne stretnutie diplomatov v Ríme a samit V4 v Prahe vysielajú jasný signál, že Únia v utečeneckej kríze neťahá za jeden koniec povrazu. Moskve sa darí narúšať jednotu v Únii aj napríklad plánmi Gazpromu s plynovodom Nord Stream II alebo pokiaľ sa týka pomoci Ukrajine. Testom, či sa Európa intenzívnejšie nerozdelí na Západ a Východ, bude holandské referendum 5. apríla o asociačnej dohode Ukrajiny s Európskou úniou. Podľa ostatných prieskumov je viac než polovica Holanďanov zatiaľ rozhodnutá hlasovať proti. Namiesto prehlbovania vzťahov sa členské štáty viac sústreďujú aspoň na udržanie toho, čo sa doteraz podarilo vytvoriť. Pritom na budúci rok 25. marca si Európa pripomenie okrúhle 60. výročie podpisu rímskych zmlúv, ktoré vytvorili základ vtedajšiemu Európskemu hospodárskemu spoločenstvu a súčasnej Európskej únii, naozaj je veľkou otázkou, či oslava tohto výročia bude môcť mať slávnostný charakter, alebo sa stane iba nostalgickým rozjímaním nad tým, aká spoločná Európa mohla byť, ale, žiaľ, takou sa nestala.
Samit na konci týždňa v Bruseli nebude prioritne o povinných kvótach, aj keď budú na rokovacom stole, bude najmä o tom, či sa dvadsaťosmička zhodne, čo má byť tým spoločným riešením. Povinné kvóty v uplynulých dňoch odmietol aj francúzsky premiér M. Valls, pričom však pripomenul, že Francúzsko aj naďalej trvá na pôvodnej dohode o rozdelení 160-tisíc utečencov z Grécka a Talianska medzi jednotlivé európske krajiny, čo pre Slovensko znamená prijatie zhruba dvetisíc utečencov. R. Fico však odmieta prijať čo i len jediného. Pritom si sám uvedomuje, že neprispôsobiť sa spoločnému riešeniu znamená uzavretie schengenského priestoru a tým aj ekonomické straty, ktoré by síce pocítilo aj Nemecko, ale určite nie v takej miere ako Slovensko. “Pre našu otvorenú ekonomiku sú zatvorené hranice merateľné národohospodárskymi stratami,” konštatoval líder SMER-SD na straníckej konferencii v B. Bystrici. Pri každej príležitosti sa chváli najvýraznejším ekonomickým rastom, ale príliš k tomu nedodáva, že je to predovšetkým dôsledok financií z Európskej únie.
Poslankyňa za SMER-SD: K čomu vám je sloboda?
Aj v súvislosti s nejasným vývojom v Európe R. Fico často hovorí o nutnosti politickej stability na Slovensku, ale necelých 20 dní pred voľbami vidí tú stabilitu len v ponuke vlastnej strany v koalícii s niektorou zo štandardných strán, pričom týmto termínom označuje iba KDH, Most-Híd alebo SNS. Nutnosť stabilnej vlády vidí šéf súčasnej vládnej strany aj v súvislosti s blížiacim sa termínom predsedníctva Slovenska v celej Únii, ktoré sa má začať 1. júla a spochybňuje, že schopnosť predsedať môže mať aj koaličná vláda zložená z viacerých strán. „Ako chcú zvládnuť v zlepenci predsedníctvo Európskej únie? Veď keď sa dajú dohromady piati alebo šiesti, nebudú schopní sa ani len stretnúť, nieto ešte prijímať vážne rozhodnutia,“ konštatoval uplynulý víkend. Je to prirodzene len politické vyhlásenie, ktorým R. Fico potvrdzuje svoje uvažovanie stotožniť stranu a seba samého so štátom. Rozumne uvažujúci volič dobre vie, že aj v opozičných stranách je dostatok skúsených politikov, ktorí vedia riadiť krajinu.
Uvažovanie vo vládnej strane SMER-SD obnažila aj poslankyňa M. Janíková, ktorá je opätovne na straníckej kandidátke pre najbližšie voľby na 54. mieste. Na stretnutí s českými poslancami z výboru pre sociálnu politiku podľa svedectva podpredsedníčky TOP 09 M. Adamovej, ktorá dialóg popísala na svojom facebookovom statuse, smerácka poslankyňa uviedla, že by sa chcela inšpirovať v Bielorusku. Na otázku, prečo je práve táto krajina pre ňu inšpirujúca, poznamenala: „No ale bolo čisto na uliciach, že? A tá nezamestnanosť! Jedno percento! To je predsa úžasné.“ Na poznámku českej poslankyne, či jej nechýba v tej krajine sloboda, z úst tej slovenskej vyhŕklo: „K čomu je vám sloboda!“ V. Soták, väčšinový majiteľ Železiarní Podbrezová zasa na piatkovej konferencii Sociálna demokracia v 21. storočí zareagoval na štrajk učiteľov slovami: “Je demokratické, aby v Bratislave šaškovali učitelia, ktorí robia tretinu oproti tomu, čo robia ľudia vo fabrikách? Nie je to demokratické.” A to je už postoj hodný triedneho boja spred roka 1989, keď sa robotníci vnímali ako rozhodujúca trieda v spoločnosti. Otázka pre voliča na sobotu 5. marca je len v tom, či premiérom prezentovanú stabilitu chce vidieť v pokračovaní vo vláde jednej strany so všetkými negatívnymi dôsledkami. A v tomto zmysle bude dôležitá aj vyššia účasť voličov.
Malá účasť vo voľbách mení 25 percent na 44 percent
Aj z uvedeného dôvodu nemôžem súhlasiť s publicistom a autentickým sociálnym slovenským demokratom E. Chmelárom, ktorý na svojom facebookovom profile uviedol, že v týchto voľbách voliť nepôjde, pričom zdôraznil, že „tí, ktorí tvrdia, že v týchto voľbách ide o veľa, sa ukrutne mýlia. Ešte v žiadnych voľbách nešlo o tak málo ako v týchto. Ide len o to, ktorú nevestu si vyberie súčasný premiér“. Ku kampani Hráme o veľa, ktorá sa snaží mobilizovať voličov k účasti, poznamenal, že „má povzbudiť len frustrovaných voličov opozície“. Ak by malo Slovensko viac takých autentických sociálnych demokratov, akým je E. Chmelár, bolo by to nepochybne pre našu krajinu pozitívne. Z dvoch hľadísk. Aktuálne má rozhodnutie E. Chmelára využiť aj právo nevoliť, pozitívum v tom, že SMER-SD nedostane hlas sociálneho demokrata, ktorý si je plne vedomý, v čom vládna strana nenaplňuje príslušné hodnoty. Perspektívne by viac chmelárovcov malo plus v tom, že by existovala reálna možnosť mať u nás naozaj autentickú sociálnu demokraciu európskeho typu, aj keď s tými súčasnými na Západe E. Chmelár tiež nie je príliš stotožnený, každopádne existencia takej strany by pre vývoj Slovenska bola oveľa prospešnejšia ako reálne pôsobenie strany SMER-SD, ktorá sa za termín sociálna demokracia iba falošne skrýva.
Chmelárova povolebná prognóza, že pôjde len o to, ktorú nevestu si premiér vyberie, sa naplní len v prípade nízkej účasti voličov. Nepochybne má pravdu v tom, že stredo-pravá časť voličského spektra je výrazne frustrovaná z konania opozičných strán, ale vznik občianskej kampane Hráme o veľa treba len privítať. Čím viac ľudí využije právo zasiahnuť výberom niektorej zo strán do ďalšieho vývoja na Slovensku, tým bude jasnejšie, ako sa dospelá populácia stotožňuje s obrazom krajiny, aký vytvoril za uplynulé štyri roky SMER-SD. Organizátori kampane vo výzve pripomínajú historickú skúsenosť, že vláda jednej strany je nebezpečná pre štát i jeho občanov. Pripomínam, že vo voľbách pred štyrmi rokmi, keď SMER-SD získal 1 134 280 hlasov, to reprezentovalo iba štvrtinu (25,82 %) zo všetkých dospelých občanov zapísaných vo voličských zoznamoch. Tá štvrtina sa však pri vtedajšej účasti 59,11 % premenila v zisk 44,41 % a 83 mandátov v parlamente.
Jedni sú zlí a druhí ľahostajní k nim
Napríklad herec Martin Huba, ktorý sa zapojil do kampane, vo videu využijúc text Molierovho Mizantropa zdôrazňuje, že volebnou neúčasťou nechce uniknúť zo zodpovednosti za ďalší vývoj, ale práve vo volebnej miestnosti chce prejaviť svoju revoltu s dianím na Slovensku. „Neznášam bez výnimky všetkých, vždy a všade. Jedných, pretože sú zlí, s mrcha svedomím a druhých preto, že sú ľahostajní k nim. Že nikdy nepocítia plameň nenávisti, ktorou by neresť mali stíhať ľudia čistí. Kam vedie taká mäkkosť, ukázal už skôr ten naničhodný človek, s ktorým vediem spor. Na tom, že je to mamľas, všetci by sa zhodli. Veď všetci vedia, aký odporný je a podlý. A jeho zbožný pohľad, presladený tón môže dnes imponovať iba hlupákom. Vie sa, že tento lump, čo klame každodenne, špinavou cestou získal svoje postavenie. A ak sa na dôvažok tvári vznešene, búria sa zásluhy a cnosť sa rumenie. A hoci za chrbtom len málo si ho vážia, nikomu jeho podlosť vôbec neprekáža. Môžeš naň brýzgať, len čo príde do reči, nazvať ho kreatúrou, každý prisvedčí, a predsa všade strpia toho netopiera, všade ho vítajú, a on sa všade vtiera. My získavame hodnosť v čestnom úsilí, on tak, že čestných ľudí odpíli. Dočerta, taká falošnosť ma žerie, keď vidím, že má všadiaľ otvorené dvere a viem, že hnus ma časom isto povzbudí a ujdem do púšte, čím ďalej od ľudí.“ Len na margo aktuálnosti predchádzajúcich slov pripomínam, že Molier napísal Mizantropa pred štyristo rokmi.
Moderátor nie ako novinár, ale ako vyšetrovateľ
Moje konštatovanie spred týždňa, že novinári sa v kauze zverejnených informácií R. Ficom o údajnom daňovom podvode I. Matoviča nestali nositeľom informácie, ale stali sa súčasťou politickej hry, potvrdil Ľ. Kačalka z News and Media Holding na portáli medialne.etrend.sk. „Kauza je pomerne komplikovaná a žiada si čas na overenie faktov. Väčšina médií to neurobila a zverejnila tak informácie, ktoré Smer-SD chcel vypustiť. S odstupom niekoľkých dní sa potvrdzuje, že médiá do vysielania dostali informácie, ktoré sa neskôr ukázali ako nepresné, v horšom prípade dokonca nepravdivé,“ konštatuje sa v analýze.
Vo štvrtok 10. februára mohli diváci TA 3 na vlastné oči sledovať, ako vyzerá situácia, keď sa dá novinár do služieb vládnej moci. Išlo o debatu moderátora P. Bielika so šéfom hnutia OĽaNO I. Matovičom s témou už spomínanej kauzy. Kvalitné novinárske interview by malo vychádzať zo znalosti danej problematiky a polemicky formulovaných otázok, ktoré majú snahu vniesť do diskutovanej témy čo najviac vysvetľujúcich konštatovaní. To, že P. Bielik mal v tejto debate inú úlohu ako len vysielať zaujímavý novinársky rozhovor, ukázali chvíle, keď nemal žiadny očný kontakt s hosťom a z pohľadu diváka nevnímal jeho slová, ale sústreďoval sa na podklady pred sebou. To jasne dokazuje, že v tejto relácii nemalo byť dôležité, čo povie hosť, ale najmä to, čo odznie v otázke. Je to napríklad vidieť na zázname v čase 9.24 až 9.43 min, keď I. Matovič vysvetľoval rozpory vo výpovediach tzv. bieleho koňa P. Vandáka svojho času na daňovom úrade a aktuálne pred vyšetrovateľom, pričom divákom ukazoval zápisnicu, tak moderátor mal celý čas upreté oči do podkladov. Aj repliky typu, že „povedali ste to pred dvoma týždňami“, hoci to bolo pred piatimi dňami, mali pred divákom vyvolať dojem, že I. Matovič nie je schopný si pripraviť hodnoverné odpovede. Otázky boli skôr vyšetrovacieho charakteru („on vám povedal, že to nemá kam dať a vy ste mu povedali čo?” „obidve autá ste odstavili pred jeho domom, doteraz ste hovorili len o jednom“) so snahou dostať hosťa do úzkych. Pasáž, keď začal moderátor prezentovať personálne prepojenia, osobnú históriu a korupčné podozrenia na Matovičovho právneho zástupcu JUDr. M Prosmana úplne obnažili, že P. Bielik sa na tento rozhovor nemohol pripravovať ako bežný novinár, ale informácie toho druhu mohol získať iba od ľudí, ktorí I. Matoviča rozpracúvajú ako objekt záujmu. Keby som videl P. Bielika rovnakým spôsobom dávať otázky vládnym lídrom (na porovnanie stačí pozrieť si reláciu v ďalší deň v piatok 12. februára s ministrom vnútra R. Kaliňákom), tak by sa dalo hovoriť o rovnocennom prístupe. Debata s I. Matovičom sa tak zaradila k rozhovorom s Ľ. Galkom či D. Lipšicom, kde moderátor plnil viac úlohu podľa zadania vládnej propagandy ako úlohu objektívneho novinára.
