Psychologička Krasulová: Žijeme v časoch digitálnej demencie. Počítačová závislosť je veľmi rozšírená

29. 2. 2020 17:05

ROZHOVOR Mobil, ipad, notebook, počítač. Toto 21. storočie je digitálny vek. Lenže pozor, odborníci čím ďalej, tým viac varujú, že všetko treba robiť s mierou. „Je vedecky dokázané, že človek, ktorý je v online svete veľmi aktívny, má stimulované také isté centrá v mozgu ako po požití kokaínu či inej drogy,” hovorí pre ParlamentnéListy.sk psychologička Magda Krasulová.

Psychologička Krasulová: Žijeme v časoch digitálnej demencie. Počítačová závislosť je veľmi rozšírená
Foto: PL.sk
Popis: Magdaléna Krasulová, klinická psychologička
reklama

Stále častejšie sa objavujú rôzne varovania odborníkov, že nám hrozia psychické problémy až závislosti od počítačov či mobilov. Nie je to prehnané?

Súhlasím s názormi odborníkov, ktorí tvrdia, že žijeme dobu digitálnej demencie. Nezriedka sa človek dostane do depresívnej nálady. Súvisí to s akousi jednostrannou a obmedzenou zameranosťou  v živote. A, žiaľ, áno, vznikajú a pribúdajú závislosti. Pamätám si na chlapca, ktorý prišiel do poradne smutný, komunikoval minimálne, vyhýbal sa priamemu pohľadu, bol neučesaný, oblečený ledabolo. Vraj mu rodičia „zabalili počítač“. O týždeň prišiel úplne iný, veselý, ostrihaný, vyobliekaný, radostne komunikoval, lebo vraj má už počítač späť. Áno, už bol závislý. Podobné je to aj s dospelými. Dnes nehovoríme o závislostiach len od alkoholu či drog, ale rozšírená je aj počítačová závislosť.

V digitálnej dobe si ťažko predstaviť nepoužívať počítač či mobil. Pri závislostiach sa zvykne abstinovať. V prípade takejto závislosti v čase elektronických technológií aké riešenie existuje?

Je vedecky dokázané, že človek, ktorý je v online svete veľmi aktívny, má stimulované také isté centrá v mozgu ako po požití kokaínu či inej drogy. Veď koľkokrát je problém od počítača či mobilu vstať, ukončiť komunikáciu. A u detí? Nezriedka potom, ako rodič vypne dieťaťu počítač, wifi, dieťa chytí zlostný amok, nepríčetne kričí, kope. Je to zradné i preto, že človek sa stáva závislým, sedí na internete, nespí, neje, nerieši veci, zabúda na povinnosti, uniká do sveta ilúzie.  Nehovoriac o sociálnej izolácii, ktorá následne vzniká. Tu je len jedna cesta ako pri každej závislosti, úplná abstinencia. Myslím si, že deti do 15 rokov by nemali mať mobil vôbec ani skúsenosť s ním.

Rodičia však, prirodzene, chcú mať svoje deti pod kontrolou, chcú vedieť, že bezpečne dorazili zo školy domov, prišli z krúžku a tak ďalej.

Tvrdenie rodičov, že ich majú takto pod kontrolou, že je to bezpečné, je väčšinou len racionalizácia. V skutočnosti, ak rodič dieťa takto kontroluje, či sa mu ozve, či je v poriadku, rieši skôr vlastnú úzkosť a neistotu ako potreby či záujem dieťaťa.

Sú také vtipy, ako si ľudia stále pozerajú na mobile počet lajkov na Instagrame či Facebooku, ako sa štylizujú do šťastných polôh, fotia si dovolenky, skvelé  jedlá, zážitky… Nestačí to niektorým zažiť a potrebujú k tomu počet „páči sa mi to”?

Ľudia sa často prostredníctvom virtuálnych sietí porovnávajú a nadobúdajú pocit, že ich život nie je taký, ako to vidia. Farebný, radostný, šťastný a výnimočný. Ale skutočný život taký nie je. A je to v poriadku. Nie sme tu preto, aby sme si užili. Život nie je prechádzka ružovou záhradou.

No a na druhej strane – sú aj takí užívatelia internetu, ktorí sú ticho a len nemo  sledujú životy druhých. Aké dôsledky môžu mať tieto šťastné momentky, nie celoživotné šťastné fotenia, len momentky, ktoré však vytvárajú ilúziu dokonalosti u druhých, na tieto „nemé”, možno nešťastné osoby, ktoré ledva žijú od výplaty do výplaty alebo riešia iné závažné rodinné či osobné  problémy? 

Ilustračné foto. Zdroj: TASR

Tak takíto ľudia sú z toho smutní, sklamaní, frustrovaní. Každý sa tam usmieva, ľudia sú na exotických miestach, v spoločnosti zaujímavých osôb, objímajú sa, športujú, zdravo jedia, nakupujú, prechádzajú sa na vzácnych miestach, fotografujú na zdolaných vrcholoch, kúpu sa v mori pri západe slnka. A ja sedím doma, mám finančné problémy, v práci nekompetentného šéfa, všade okolo mňa je „bordel“ a ešte ma aj frajer nechal. No, bodaj, by mi neprišlo ľúto!

Ako to riešiť?

Je to o pravidlách a o osobnom nastavení. Treba to úmyselne regulovať. Regulácia spočíva v tom, že si vymedzím, koľko času na mobile strávim a naozaj ho dodržím. S počítačmi a mobilom je to ako s jedom, vo veľkých dávkach škodí a zabíja. V malom množstve môže byť liekom. Len je ťažké to malé, užitočné množstvo stanoviť a dodržať. Virtuálny svet je veľmi lákavý. A ak nemá človek v živote iné radosti, ľahšie prepadne nástrahám virtuálneho sveta. Skôr či neskôr sa bude musieť i naša spoločnosť vyrovnať, či už to bude viac prevencie, alebo represia, teda zákazy, ukáže čas a vážnosť situácie. 

Ako vnímate virtuálne priateľstvá? Človek dáva lajky, dostáva lajky, ale často keď sa stretne s niekým, kto ho takto lajkuje, pri osobnom stretnutí pozerá do zeme, ide opačným smerom…

Virtuálne priateľstvá nie sú reálne, skutočné, chýba im osobný kontakt „face to face“.

Moderné je aj trebárs blokovať niekoho, vyhodiť ho spomedzi priateľov na Facebooku a oznámiť to ostatným. Je to normálne?

To sú práve tie rozdiely. V reálnom živote sa nemôžem odpojiť, kedy chcem, ani toho druhého vypnúť, ak mi protirečí, zablokovať ho či oklamať bez toho, aby sa mi triasol hlas, ruka alebo som sa červenal, či uhýbal pohľadom, alebo sa inak nervózne správal. V osobnej komunikácii ma vždy niečo prezradí. Chatová komunikácia alebo vôbec komunikácia cez počítač, či mobil je náhradná forma komunikácie. Uprednostňujú ju spravidla ľudia s problémami v bežnej verbálnej a osobnej komunikácii. Tí, čo niečo predstierajú, hrajú fiktívnu rolu, štylizujú sa do „instantného“ obrazu. Nie preto, že sú zlí, ale preto, že to tak potrebujú.

Dnes nehovoríme o závislostiach len od alkoholu či drog, ale rozšírená je aj počítačová závislosť, hovorí odborníčka. Zdroj: PL.sk

Nie je problémom aj to, že pri chatovaní ľudia strácajú slovnú zásobu,  vyjadrujú sa a uvažujú vo veľmi jednoduchých líniách?

Áno, strácame schopnosť premýšľať v súvislostiach či hovoriť o tom, čo prežívame. Zabúdame asertívne formulovať svoje priania, a niekedy ani nevieme, že na to máme právo. Ak premýšľam bez súvislostí, bez emócií, takisto sa aj cítim. A také je i moje správanie. Niekedy nelogické, akoby vytrhnuté z kontextu, niekedy je to len prežívanie zo dňa na deň.

Ak tomu správne rozumiem, emócie, ktoré prežívame prostredníctvom internetu, sú umelé, je to ako fiktívny svet.

Ak máme veľa umelých emócií, hrozí nám, že si nielen vytvoríme ilúziu, a čo je horšie, dokonca ju aj žijeme. Pochopiteľne, následne prídu sklamania. Veď žijeme v reálnom svete. Tu a teraz. Umelá emócia má jednu veľkú výhodu. Je vždy krajšia  ako realita. Je však aj veľmi nebezpečná. Prekrýva to skutočné, zastiera, klame.  Máme pocit, že je niečo dobré, krásne, lenže nie je to skutočné. Je to vždy dočasné. Hlavu neoklameme. Je tu riziko, že sa nám začne nielen reálny svet, ale aj vlastný sebaobraz rozpadať. Nevieme vlastne, kto sme, ako žijeme, čo je „naozaj“ a čo je  iba ilúzia. Zvlášť nebezpečný je tento fenomén pre mladých ľudí. Môžu takto unikať pred realitou, ale aj sami pre sebou.

Virtuálny svet spôsobuje aj problémy vo vzťahoch, muži si nachádzajú  virtuálne priateľky, ženy priateľov, opustené ženy si píšu s cudzincami, ktorí od nich ťahajú peniaze  Aj to je virtuálny svet. 

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že toto naozaj platí pre mužov i ženy. Máme síce veľmi rýchlu dostupnosť k úľave, úteche, ale je to také pseudo, teda neskutočné, neozajstné. To, že ma niekto na druhej strane vypočuje, poľutuje a podporí, nie je o skutočnom vzťahu. Je to len povrchné, chvíľkové. Ten istý možno o chvíľu „má rád“ ďalších desiatich. Nerieši nás, ale supluje si a nahrádza nejaký svoj pocit, ktorý potrebuje pre život. Možno chce byť dôležitý, uznávaný, žiadaný, lebo taký nikdy v reálnom svete nebol. A zabezpečuje si to takto virtuálne, lebo v bežnom živote to trvá roky, ako aj budovanie kvalitného, fungujúceho vzťahu. Vzťah sa určite nedá budovať v online svete. Ani reálne problémy, ani emočné nepohodlie, ak nám je „blbo“, sa takto nevyriešia.

Hovorí sa, že každý potrebuje aspoň jedného človeka, aby bol naozaj šťastný. Predpokladám, že živého človeka...

Určite áno. Keď sa pripájam do virtuálnej reality, tak neriešim vzťah tu a teraz, ktorý je skutočný, ale zapodievam sa niečím, čo mi evokuje ilúziu príjemného, romantického, milého. Unikám. Je to niekedy krásny únik, ale odpája nás to od toho reálneho sveta, žitia a fungovania. To, že nám to nefunguje, potvrdzuje skutočnosť, že to potrebujem robiť zas a zas. Ako každú závislosť. Lebo reálne nerieši a nevyrieši veci, len na chvíľu oklame. Na úrovni pocitu.

Autor: Lucia Balichová

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
reklama
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Súd zobral do väzby dvoch exfunkcionárov zadržaných v rámci akcie NAKA Dobytkár

21:58 Súd zobral do väzby dvoch exfunkcionárov zadržaných v rámci akcie NAKA Dobytkár

Sudca Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ŠTS) zobral v piatok do…