Organizácia WikiLeaks nám v roku 2010 poskytla bohaté množstvo materiálov, ktoré sa týkajú predovšetkým americkej zahraničnej politiky. Tieto materiály pre nás majú vysokú cenu aj preto, že nás zaviedli priamo do kuchyne amerického ministerstva obrany. A je to obzvlášť veľkolepý pohľad. Organizáciu založil a stále vedie politický azylant Julian Assange, ktorý sa zo strachu pred vydaním do Spojených štátov, kde by ho mohli súdiť za špionáž, ukrýva už viac ako tri roky na ekvádorskej ambasáde.
Pohľad na odtajnené kábelogramy americkej vlády, ktoré nám ponúkli WikiLeaks, ukázal v celej kráse, na akej cynickej báze funguje americká zahraničná politika; ako sa najmocnejšia krajina všetkých čias bezohľadne angažuje v konfliktoch v rôznych častiach sveta, predovšetkým v Iraku a Afganistane, a tiež to, aký deštruktívny dosah má táto angažovanosť.
Organizácia odkrývajúca zločiny mocných na tapete
Skutočnosť, že sa táto organizácia stala verejným nepriateľom Spojených štátov, respektíve ich spojencov, sa neradostne odráža v bezprecedentnej perzekúcii takzvaných whistle-blowerov, v ktorej vyniká Obamova administratíva, ktorá prenasleduje viac whistle-blowerov než všetky predchádzajúce americké vlády dohromady. V prvom rade ide o prípad Chelsea Manningovej, ktorá si odpykáva dlhoročný trest len za to, že poskytla WikiLeaks kľúčové informácie o ničivej politike Bieleho domu.
Postoj západných médií voči WikiLeaks, ktorý akoby do písmena kopíroval postoj mocných, môžeme rovnako označiť za zbabelý, ba priam odsúdeniahodný. Namiesto očakávanej kritickej reflexie odtajnených diplomatických depeší sa „mediálni giganti“ sústredili exkluzívne na osobné prehrešky duchovného otca tejto organizácie Juliana Assanga, či už skutočné alebo domnelé. Boli sme svedkami absolútnej kapitulácie kritickej reflexie voči cynickej a technokratickej moci – napokon ako mnohokrát predtým.
WikiLeaks a Sýria
Vďaka materiálom publikovaným organizáciou WikiLeaks (napríklad v súhrnnej publikácii The WikiLeaks Files) v spolupráci s novinármi, politickými analytikmi a ďalšími výskumníkmi, ktorí majú zvučné mená, ako sú Phyllis Bennis, Dahr Jamail, Robert Naiman, Conn Hallinan, Gareth Porter, Stephen Zunes a pod., sa môžeme oboznámiť tiež s informáciami, ktoré nám pomôžu pochopiť zákulisie konfliktu v Sýrii. Presne tam od začiatku vojny v roku 2001 zomrelo až 300 000 ľudí a milióny nešťastných ľudských bytostí, ktoré vojnové besnenie vyhnalo z domovov, museli utiecť.
Zatiaľ čo nám západní politici a s nimi ústupčivo kooperujúce masmédiá predkladajú nie príliš celistvý obraz tamojších tragických udalostí, ktoré značným spôsobom prilievajú olej na oheň ohľadne takzvanej utečeneckej krízy, WikiLeaks na základe rozumne spracovaných analýz dopĺňa tento trošku rozmazaný obraz konkrétnymi faktami.
Pravdou nepochybne je, že na úsvite tohto konfliktu Assadov režim tvrdo potláčal úplne legitímne protesty proti jeho vláde. Ako sa však môžeme dočítať v izraelskej tlači, tie sa už počas prvého mesiaca zvrhli na násilnosti.
To nemení nič na skutočnosti, že sa sýrske vojská v priebehu vojny dopúšťali a stále dopúšťajú mnohých zločinov smerom k civilnému obyvateľstvu. Tieto fakty sú však notoricky známe, miestami až zveličované. Ako ukazujú konzervatívne odhady týkajúce sa strát na životoch vo vojne v Sýrii, v boji mohlo zomrieť až 137-tisíc príslušníkov a stúpencov vládnych síl a na druhej strane prišlo o život až 124-tisíc „rebelov“, džihádistov z Islamského štátu a sýrskych Kurdov.
Na základe týchto informácií môžeme konštatovať, že v Sýrii nejde o konflikt, v ktorom existuje jedna útočiaca strana, ktorá má prevahu nad ostatnými, ale o ozbrojenú konfrontáciu, ktorá má vnútorných, ale aj vonkajších aktérov. Nemôžeme teda kategoricky hádzať vinu za rozpútanie krvavého konfliktu na sýrsku vládu, ako sa o to pokúšali západné krajiny.
Ako Spojené štáty destabilizovali Assadovu vládu a podnietili konflikt v Sýrii
Dozvedáme sa, že Spojené štáty sa systematicky snažili vyvolať nepokoje proti vláde sýrskeho prezidenta Bašára al-Assada. Z kábelogramu amerického chargé d'affaires v Damasku Williama Roebucka datovaného 13. 12. 2006 vyplýva, že cieľom administratívy vtedajšieho prezidenta Georga W. Busha bolo podkopať sýrsky režim prezidenta Assada, a to akýmikoľvek prostriedkami. Politický analytik Robert Naiman k tomu poznamenal, že USA boli rozhodnuté destabilizovať sýrsku vládu nehľadiac na možné následky.
„Americká vláda stála na verejnosti v opozícii proti islamistom, nech už sa nachádzali kdekoľvek, ale v súkromí vnímala potenciálnu hrozbu pre sýrsky režim v podobe vzrastajúcej moci islamských extrémistov ako možnosť, ako ju ešte viac zvýšiť,“ domnieva sa Naiman. Biely dom čeliaci rozmachu džihádistov z Islamského štátu (Daeš), ktorému vedome pomáhal, sa vďaka vypuknutiu konfliktu o päť rokov neskôr ponáral hlbšie a hlbšie do konfliktu v Sýrii. Washington pomáha udržiavať tamojšiu tragédiu v zbesilom chode napríklad aj výcvikom a vyzbrojením takmer 10 000 „rebelov“ v Jordánsku, v blízkosti hranice so Sýriou, ktorých v priebehu niekoľkých rokov vyslal na vojnové pole v Sýrii, aby bojovali proti sýrskemu režimu. Túto pomerne málo známu informáciu zverejnil dokonca aj The Washington Post.
Stratégia Ankary a štiepenie kurdských síl
V máji tohto roka informovala agentúra Reuters o tom, že blízky spojenec Spojených štátov a kľúčový členský štát NATO Turecko, respektíve jeho spravodajská služba, v rokoch 2013 a 2014 zásobovala zbraňami islamistické elementy v niektorých oblastiach Sýrie a tým zároveň podporovala a posilňovala džihádistov z Islamského štátu. Vieme, že primárnym nepriateľom Ankary sú tureckí Kurdi, predovšetkým Strana kurdských pracujúcich (PKK). Erdoganova vláda uskutočňuje s americkou vojenskou podporou nálety na bašty PKK v južnom Turecku a na severe Iraku, zatiaľ čo nepohnute „bojuje“ proti Daešu.
PKK je materská organizácia sýrskych Kurdov (Strana demokratickej jednoty, PYD) a na bojovom poli predstavuje významnú silu v boji proti islamským extrémistom z Daeša. Táto stratégia teda, ľudovo povedané, všeobecne „hádže polená pod nohy“ Kurdom, ktorí by s koordinovanou pomocou ďalších aktérov v regióne mohli rakovinu v podobe Islamského štátu doslova zmiesť.
Znemožňujú to však záujmy vonkajších mocných aktérov, ako vidíme v prípade Turecka, ktoré má pre svoju deštruktívnu stratégiu spočívajúcu v štiepení kurdského vojenského potenciálu v Bielom dome očividné pochopenie.
Rozdeľuj a panuj
Robert Naiman v publikácii The WikiLeaks Files píše tiež o tom, že šéf americkej ambasády v Damasku v kábelograme z decembra 2006 adresovanom americkému ministerstvu zahraničných vecí a Bielemu domu navrhol, aby americká vláda v spolupráci so Saudskou Arábiou a Egyptom vyvolala v Sýrii sektársky konflikt medzi tamojšími šiítmi a sunnitmi, ktorý by destabilizoval sýrsku vládu. V tej dobe zúril sektársky konflikt v Iraku, ktorý okrem iného prispel aj k podnieteniu sektárskeho sporu v Sýrii – ide o ďalší faktor, ktorý zostáva trošku v úzadí. Americkí stratégovia si v tom čase boli vedomí hrozivých dopadov tejto ničivej politiky „rozdeľuj a panuj“ a aj napriek tomu mali v pláne tú istú stratégiu implementovať v Sýrii.
Novinár Colin Hallinan, ktorý s WikiLeaks tiež spolupracuje, zhrnul úlohu USA na Blízkom východe nasledujúcimi slovami: „Americká zahraničná politika v tomto regióne stojí všeobecne na štyroch pilieroch – Turecku, Egypte, arabských monarchiách v Perzskom zálive a Izraeli. Táto kombinácia strategickej polohy, bohatstva a vojenskej sily danú oblasť úspešne rozdeľovala a nechávala ju bezvládnou až pol storočia.“
Tento text nemá za cieľ analyzovať genézu sýrskeho konfliktu zo všetkých kľúčových pozícií, pretože konflikt stále pokračuje a jeho koniec sa, bohužiaľ, zdá byť v nedohľadne. Napríklad fakt, že jedným z faktorov, ktorý tento hrozivý rozbroj podnietil, sú negatívne dopady klimatických zmien, by mal byť detailne spracovaný samostatne. Vychádzam len z poznatkov mnohých výskumníkov. Ich prácu zastrešujú analýzy, ktoré vyplávali na povrch spolu s odtajnením materiálov WikiLeaks. Často sa však neberú do úvahy a tým nám znemožňujú pochopiť neprehľadné zákulisie vojny v Sýrii.
autor: Daniel Veselý
