Predátorský kapitalizmus, človek je degradovaný. Sme v poslednom štádiu, smerujeme ku katastrofe, varuje profesor filozofie

    0
    Brnenský filozof Josef Šmajs (Autor: David Daniel)

    Vo svojej knihe Fenomén technika uvádzate, že smerovanie súdobej ľudskej kultúry je namierené proti prírode a že sú ohrozené nielen perspektívy ďalšieho vývoja človeka, ale aj časti vyspelého života na Zemi. Ako by sa dal tento názor čo najpopulárnejšou formou priblížiť verejnosti?

    Populárne priblíženie je veľmi ťažké. Kto chce tento problém pochopiť, musí si knihu pozorne prečítať. Dokonca si niektoré len naznačené otázky musí samostatne domyslieť. Na úvod najprv poviem, že zatiaľ málo obľúbená téma techniky je vhodným kľúčom k hlbšiemu pochopeniu dnešnej kultúry, civilizácie. Veď práve technika, napríklad technika informačná či vojenská, pravdivo ukazuje, aká je dnešná globálna kultúra. Nie je taká úchvatná a vznešená, ako nám ju predstavujú povrchné interpretácie spoločenských vied a médií. Konštrukciou techniky, t. j. už obsahom a spôsobom uplatnenia čiastkových prírodných vied, je kultúra nebezpečne namierená proti Zemi. Preto najmä tá časť vied, ktorá sa konštruuje v technike, nie je neutrálna, nie je bez viny na dnešnej civilizačnej kríze. A práve toto pochopenie predátorského charakteru kultúry je pre bežný prístup skryté a ťažko pochopiteľné.

    Vysvetlíte nám teda bližšie problém protiprírodného namierenia dnešnej kultúry?

    Pokúsim sa to naznačiť prostredníctvom dvoch adaptívnych zlomov. Prvý adaptívny zlom. Protiprírodne bol svojou vrodenou útočnou stratégiou do značnej miery nastavený už náš biologický druh. Jeho hominidní predkovia, ktorí žili v súlade s prírodou vo vetvách stromov afrických dažďových pralesov, prešli fázou vážnej existenciálnej krízy. Keď vo východnej časti Afriky náhle vznikla Veľká priekopová prepadlina, boli akoby vyhnaní z raja a museli sa prispôsobovať tvrdému životu v otvorenej savane. Život na stromoch poskytoval dostatok rastlinnej potravy vo forme plodov, hmyzu a jedlých výhonkov, bol prirodzeným úkrytom pred pozemnými šelmami. Väčšina našich predkov v tejto kritickej dobe vyhynula, ale tí, ktorí prežili, sa ocitli v období biologickej plasticity. Do ich genómu sa presadzovala útočná adaptívna stratégia vrátane preukázanej vlohy k jazykovej komunikácii a potreby trvalou prácou vytvárať náhradný domov, kultúru.

    Druhý adaptívny zlom je už kultúrnej povahy. Duchovne odkláňa kultúru od živej prírody. Je, paradoxne, nepriamym produktom objavu a rozvoja poľnohospodárstva. Takmer na konci vývoja neolitickej technológie sa nečakane objavuje obdobie veľkého duchovného vzopätia, v ktorom vznikajú nielen monoteistické náboženstvá, ale najmä formatívne abstrakcie gréckej vedy a filozofie. Pretože vzdelaní Gréci nepoznali biológiu, nadväzovali najmä na prometeizmus, mýtus s jeho výrazným aspektom boja s prírodou. Venovali sa štúdiu geometrie a matematiky, neživých predmetov, teoretických postulátov a vzťahov. Ich poznanie už bolo potenciálne technikou.

    Biologickú predispozíciu k útočnej adaptívnej stratégii v ľudskom genóme tak skryto duchovne posilnila kultúra. Ale takmer dvetisíc rokov sa nič podstatné nedeje. Tento teoretický základ predátorskej duchovnej paradigmy sa presadí až v súvislosti s nástupom kapitalizmu. Pomôže tomu aj dočasná prevaha platonizmu, t. j. rozvoj galileovsko-newtonovskej vedy s jej hypostazovanými pojmami, technickým využitím matematiky a jednoúrovňovej kauzálnej interpretácie sveta. K úplnému zavŕšeniu však privádza antickú predátorskú paradigmu dnešná globálna kultúra spotreby. Pre svoj rast a krátkodobý prospech vedľa vojenských najničivejších zbraní ponúka všetkým ľuďom aj zbrane hromadného mierového ničenia planéty, najmä celosvetovo šírené osobné automobily. A pretože rozmach protiprírodnej spotrebiteľskej kultúry dnes zatláča pôvodnú prírodu, prvýkrát dochádza tak k ohrozeniu prirodzených podmienok ľudského druhového života, ako aj k vymieraniu mnohých ostatných biologických druhov.

    V monografii rozlišujete dve línie technického vývoja. Môže staršia biotická technika, pri ktorej človek zámerne využíva bytostné sily svojho organizmu, sily domestikovaných zvierat a procesy látkovej premeny ostatných živých systémov, tiež nenávratne poškodiť či ohroziť jedinečnú biologickú diverzitu na našej planéte?

    Lokálne určite áno a dobrým príkladom bolo tradičné poľnohospodárstvo, ktoré poškodilo prirodzený ekosystém v rôznych oblastiach sveta už dávno pred priemyselnou revolúciou. Myslím však, že v planetárnom meradle by poľnohospodárstvo samo osebe Zem nepoškodilo. Šíreniu biotických technológií bez podpory abiotickej techniky, t. j. bez zapojenia energie fosílnych palív, by zabránila sama biosféra. Ide totiž o techniku“ vývojovo konzervatívne viazanú na obmedzený príkon slnečnej energie, ktorá je navyše prepojená s celkom pozemského života.

    Prirodzená konštrukcia tejto techniky“, kultúrne rastliny a domestikované zvieratá, mikroorganizmy, nemôže teda využívať odlišným jazykom kódované vedecké poznatky. Až v kombinácii s technikou abiotickou a prijatými metódami chemizácie, génových manipulácií a s úsilím o vysokú produktivitu práce sa dnešné poľnohospodárstvo stáva nebezpečným faktorom poškodzovania Zeme. Našťastie, je posledná etapa vývoja biotických technológií sporná už svojou podstatou. Akokoľvek sa dnes experimentuje s geneticky upravenými rastlinami a klonovanými hospodárskymi zvieratami, dlhšiu perspektívu týchto zámerných teoretických zásahov do skrytého, implikátneho, poriadku prírody nevidím.

    Príroda totiž etnickým jazykom formulovanej vede nerozumie a do svojej genetickej pamäti, napísané inými štyrmi písmenami, ju trvale začleniť nemôže. Metaforicky povedané, rozumela iba trpezlivej šľachtiteľskej práci našich predkov. Práve preto sa renesancie klasickej poľnohospodárskej technológie a vzostupu biotických technológií v dnešnej pretechnizovanej kultúre neobávam.

    V súvislosti s ekologicky agresívnejšou abiotickou technikou, teda nástroj – stroj – automatický systém, poukazujete na to, že po rozšírení mechanizácie a automatizácie sa človek dostáva vo vzťahu k strojom a automatom do podriadeného a závislého postavenia. K čomu takýto vývoj, či už z pohľadu ľudstva, alebo života na Zemi, smeruje?

    Keď nič zásadné neurobíme a budeme sa ďalej snažiť len o hospodársky rast v terajšej predátorskej paradigme, smeruje kultúra ku katastrofe, a to z viacerých dôvodov. Ale vy sa pýtate na postavenie človeka. Ani v tejto otázke nie je bez výraznej zmeny perspektíva radostná. Hovorím to nerád, ale samovoľný vývoj predátorsky nastavenej kultúry smeruje k všeobecnému duchovnému úpadku ľudstva. Pre úsporné pochopenie problému opomeniem poľnohospodárstvo, ktoré žiaden duchovný úpadok nespôsobilo, a začnem remeslom. Remeselník bol takmer úplným subjektom svojho výrobného procesu.

    Dobrý remeselník sa celý život učil, poznal svoje možnosti i vlastnosti materiálu, s ktorým pracoval. Bol nútený využívať svoje schopnosti fyzické, intelektuálne i estetické, viedol nástroj proti prírodnej látke a hral naň ako virtuóz, keď zacitujem Karla Marxa. Bol šikovným“ pólom podsystému človek – technika. Nástroj bol spravidla len upraveným prírodným predmetom, bol uzavretý pre novú kultúrnu informáciu. Až do objavu kovov bránil diferenciácii a špecializácii nástrojov použitý prírodný materiál: drevo, kosti, koža, kamene. Pre novú informáciu bol, naopak, v systéme človek – nástroj otvoreným pólom človek.


    Kedy a ako o túto pozíciu prišiel?

    Situácia sa dramaticky mení už nástupom priemyselnej revolúcie. V systéme človek – stroj sa otvorenejším pólom pre novú informáciu – vedu – prvýkrát stáva technika. Mechanická technika nasáva prírodnú vedu, môže sa ďalej zdokonaľovať. Človek – obsluha je v rade odvetví degradovaný na živý doplnok všemocnej strojovej sústavy, vykonáva len tie operácie, ktoré zatiaľ nemôžu prevziať stroje. Už sa od robotníka nevyžaduje celoživotné vzdelávanie, umelecký cit a zodpovednosť za celok procesu, ale hlavne technologická disciplína, presné operácie porovnateľné so strojom. Poznanie či presnejšie technologická chytrosť sa tu presúvajú na predmetný prvok systému.

    Nezabúdate príliš na to, že sa stále nájdu ľudia, ktorí pracujú tvorivým spôsobom?

    To bolo len schematické priblíženie, a aj keď ďalej existujú tak klasickí remeselníci, ako aj početná práca s tvorivými prvkami, takmer už nie je potrebná, aby som charakterizoval dnešnú etapu automatizácie. Poviem to preto len súhrnne. Otvoreným pólom pre vedu sa v etape všeobecnej automatiky, t. j. tovární a polí bez ľudí, stáva technika. V nej sa zosobňuje najvyspelejšia časť vedy, ktorú verejnosť nielen nepozná, ale ani nechápe jej protiprírodnú orientáciu, ekologické a sociálne dôsledky. Nejde však len o oblasť tradičnej hospodárskej činnosti. Prvýkrát v ľudských dejinách ide aj o sféru konečnej osobnej spotreby.

    Tu si väčšina ľudí s detskou samozrejmosťou kupuje a používa sofistikované predmety a technické systémy, ktorých fyzickej podstate takmer nerozumie. Kupuje si vstavané poznania, ktoré si neosvojila a ktorým len slepo dôveruje. Takže práve tu sa plne prejavuje, a hovorím len o prevažujúcej časti populácie, otvorenosť umelého predmetného faktora kultúry pre nové poznanie. A súčasne sa tu už naráža na dôkazovú uzavretosť“ človeka pred rozvinutou vedou. Radový človek sa tu nakoniec stáva vzdelanostne zanedbávaným pólom. Bolo by to na dlhé rozprávanie, ale výsledok už vidíme. Vo všeobecnej populácii sa šíri polovzdelanosť, svetonázorové zmätenia a politická apatia.

    Zaujala ma tá pasáž, v ktorej konštatujete, že sme každodenne vystavení diktátu spotrebnej techniky, ktorá uspokojuje ľudské pseudopotreby a vnucuje ľuďom také hodnoty a vzorce správania, ktoré zodpovedajú predátorsky orientovanej kultúre, nie záujmom samotného človeka a prírody. Čo tým predovšetkým máte na mysli?

    Čiastočne som to už naznačil. Spotrebná technika, ktorej v knihe venujem pozornosť, je zatiaľ pojmom, ktorý spoločenské vedy nepoužívajú. Je to však kultúrne významný fenomén. Má vlastnosť spotrebného predmetu a techniky súčasne. Človek spotrebiteľ tu nevyužíva len to, čo k životu potrebuje, t. j. napr. ošatenie, obuv, byt a nábytok svojej domácnosti, ale vedecko-technicky ovládnuté sily prírody. Napríklad v súčasnej mikroelektronike, ale nielen v nej. Bez primeranej kontroly a bez ohľadu na budúcnosť sa hromadným spôsobom ničí prirodzená usporiadanosť Zeme, hromadia sa kultúrne odpady a rastie chemické zamorenie. A to je skôr neznáma situácia. Občania sú proti svojej vôli vťahovaní do nebezpečného procesu pustošenia Zeme. Najkrikľavejším príkladom sú práve osobné automobily.

    Občasné úvahy sociológov o nebezpečenstve preľudnenia planéty blednú pred prehreškami zo strany jej mierového ničenia výrobou a prevádzkou osobných automobilov. Tým nechcem povedať, že Zem nepoškodzuje výroba, zbrojenie a vedenie lokálnych vojen. Chcem len upozorniť na to, že osobné automobily sú dobrým príkladom vnútených pseudopotrieb zo strany samovoľne rastúcej globálnej ekonomiky a technosféry. Sú užitočné pre udržanie rastu globalizovanej kultúry, ale ničivé pre Zem i človeka. Ale nielen to. U väčšiny tzv. rozvojových potrieb“ nemožno vôbec preukázať, že by rozvíjali vrodené ľudské schopnosti. Tieto schopnosti, rámcovo dané prírodou, sú totiž niekoľko desiatok tisícročí konštantné. Vplyvom kultúry sa môžu v priebehu individuálneho života rozvíjať aj dočasne atrofovať.


    Odporúčate cielene šíriť primeranejšie typy teoretického poznania prírody, s ktorých pomocou by sme náležite pochopili príčiny ekologickej krízy. Na čom je nový typ poznania založený a kto by sa s ním mal predovšetkým zoznámiť, vedci, politici, verejnosť?

    Začnem tým, čím otázku končíte. Nemalo by ísť o obyčajné zoznámenie. Vedci, politici aj verejnosť by mali na filozofickú výzvu na biofilný kultúrny obrat aktívne reagovať. Iniciatíva totiž nemohla prísť z fyzikálnych prírodných vied, ktoré sa v novoveku prepojili s mocou a nesú časť viny na dnešnej ekologickej situácii. Také vážne obvinenia voči kultúre môže vzniesť iba vysoko nezávislá všeobecná disciplína, ontologická filozofia. Len tá má právo ľuďom povedať, že snahy o postupné a čiastkové zmeny nesprávne kedysi nastaveného kultúrneho systému nikam nevedú. Môže svetonázorovo zmätenej verejnosti ukázať, že kultúra, založená na chybnom predátorskom nastavení, sa samovoľne vyvíja a štruktúruje evolúciou.

    Má kompetenciu povedať, že evolúcia globálnej kultúry musí byť slepá, že ju v jej celku nikto poznať a riadiť nemôže, ale že záujem na jej terajšej orientácii majú hlavne veľké korporácie a banky, hlavné médiá, niektoré čiastkové vedy a, bohužiaľ, aj konzervatívne vzdelávací systém. Ešte v tejto súvislosti poviem, že podľa môjho názoru nie je najhlbšia podstata dnešnej krízy kapitalizmus, ale skryté predátorské duchovné nastavenie kultúry. Sociálnopolitické formy spoločenského života sú totiž podmienené dosiahnutou úrovňou vývoja predmetnej zložky kultúrneho systému. Preto dnešný korporátny kapitalizmus je síce adekvátnou, ale zrejme poslednou formou krajne predátorsky rozvinutej symbiózy redukcionistickej prírodnej vedy s kapitálom. Iba biofilné, t. j. život a planétu ochraňujúce duchovné nastavenie kultúry, ktoré by vychádzalo napríklad z právne záväzné ústavy Zeme, by mohlo byť sebazáchovným aktom ľudského druhu. Mohlo by byť aj hľadanou sociálnopolitickou zmenou.

    V knihe sa však neposudzujú len tieto veľké všeobecné otázky, ale aj konkrétnejšie problémy evolúcie techniky a technosféry, charakteristika abiotickej techniky poľnohospodárskej, vojenskej a informačnej. Je v nej zaradená tiež úvaha o vedeckosti spoločenských vied a o potrebe filozofie. Zahŕňa aj tri apelatívne texty: Jedenásť podmienok biofilného obratu kultúry, stručný Biofilný kódex a Filozofický koncept ústavy Zeme.

    - Reklama -