S úmyslom čeliť dosahom finančnej krízy vraj prezident Ruskej federácie Vladimir Putin vytvoril koalíciu, z ktorej sa neskôr stala „vojnová koalícia“, aj keď nie úmyselne. Ako sa podľa komentátora táto koalícia sformovala?
Na počiatku bola finančná kríza v roku 2008
Po vypuknutí finančnej krízy v Spojených štátoch v roku 2008 začali ruskí oligarchovia, najmä z ropného a metalurgického priemyslu, veľkoobchodníci a ostatní priemyselníci od vlády požadovať štátnu pomoc. Cena ropy, rovnako ako hodnota ruského rubľa, neustále klesala a najväčšie ruské korporácie začali hroziť tým, že budú musieť začať masovo prepúšťať svojich zamestnancov.
„Putin nevedel, ako hlboko spadnú ceny ropy. Nevedel, ako dlho bude musieť dané korporácie podporovať. Aby znížil úroveň neistoty a získal čas, potreboval Putin blafovať. Potreboval PR,“ tvrdí Gaaze.
Vladimir Putin. Zdroj: TASR
Práve z tohto dôvodu sa ruský prezident v októbri 2008 obrátil na ústrednú figúru kremeľskej propagandy – prvého námestníka šéfa administratívy prezidenta Ruskej federácie Vladislava Surkova, ktorý bol poverený vytvorením „protikrízového programu“. „Pritom nešlo ani tak o politickú agendu ako skôr o ideologický produkt,“ píše Gaaze.
Záverečný výstup práce Surkova nebol nikdy zverejnený, ale celé Rusko si bolo vedomé toho, čo obsahoval. Všetko je vraj úplne zrejmé z názvov jednotlivých častí dokumentu: Horory Západu, Historická príležitosť či Sociálna zodpovednosť biznisu.
Plán mal pracovný názov Protikrízová informačná kampaň a zahŕňal niekoľko revolučných nápadov, medzi ktorými bol aj plán na vytvorenie úplne novej strednej triedy.
„V prvom rade bolo treba sformovať jadro Putinovej protikrízovej koalície, na dosiahnutie čoho Surkov vynašiel úplne novú strednú triedu, ktorá dovtedy neexistovala. Išlo o patriotickú, protizápadnú strednú triedu pozostávajúcu z úradníkov, vládnych zamestnancov, zamestnancov súkromných tovární a podnikateľov pôsobiacich v súkromnej sfére: najmä majiteľov menších firiem, ale aj oligarchov,“ vysvetľuje ruský politický komentátor.
Každý člen novoutvorenej koalície mal od štátu dostať určité záruky: továrenským zamestnancom zaručil odbyt ich tovaru, vládne kontrakty a príspevky na bývanie; podnikateľom prišľúbil prístup k lacným úverom a výkup firemných dlhov od zahraničných bánk.
Nový svetový poriadok
Ďalším kľúčovým komponentom novej stratégie bolo „redefinovanie vzťahu Ruska s EÚ a USA“.
„V Surkovovom poňatí bolo treba pôvod finančnej krízy hľadať v akomsi jednoliatom Západe, ktorý bol prepuknutím krízy trestaný za svoje hriechy. Doterajší svetový poriadok stratil platnosť – a ten nový malo vytvoriť Rusko,“ opisuje Gaaze ideologické kontúry Surkovovho plánu.
V marci 2009 schválila nový plán prezidentská administratíva, ktorá na jeho realizáciu vydelila tri bilióny rubľov. Ruskí byrokrati sa tak pustili do tvorby novej strednej triedy, ktorá by podporovala prezidenta Putina a jeho vládu.
Dnes to v Rusku nazývajú „verejne-súkromným partnerstvom“ a „sociálnou zodpovednosťou súkromnej sféry“. „Firmy sa prestali riadiť ekonomickou logikou, keďže boli podporované štátom, a prijali akúsi politickú logiku. Namiesto toho, aby chránili svoje ekonomické záujmy, súperili o štátne peniaze a preferenčné zaobchádzanie zo strany vlády,“ vysvetľuje ruský novinár.
Práve recipienti protikrízovej podpory utvorili jadro novej väčšiny, koalície podporujúcej Vladimira Putina. Išlo síce len o niekoľko stoviek zástupcov pracovných družstiev, ale „ich politická zodpovednosť ich prinútila vyvíjať vysoký tlak na tých, ktorých zastupovali“. Tak sa z novej proputinovskej väčšiny stalo masové hnutie.
„Práve vďaka podpore ,ulice‘ získal Kremeľ možnosť angažovať sa v masovej politike, čo v roku 2014 predstavovalo pre Putina akúsi divokú kartu. Často preberaná 86-percentná podpora Putinovho režimu sa nezrodila po anexii Krymu, ale počas boja s finančnou krízou v roku 2008,“ tvrdí Gaaze.
Znárodnenie ruskej ekonomiky a vojna
„Prechod na manuálne riadenie ruskej ekonomiky, teda metódu tlmenia následkov finančnej krízy, sa stal dôležitým komponentom v boji proti sankciám, a dokonca aj v zásobovaní Donbasu. Lenže s tým pôvodný plán nepočítal,“ píše komentátor.
„Keď v roku 2009 škrtala ruská vláda dlhy firiem pôsobiacich v obrannom priemysle, ktoré väčšinou dlhovali rozpočtovým a poisťovacím fondom, nikomu by ani nenapadlo, že o osem rokov neskôr zmenia tieto spoločnosti Sýriu a východnú Ukrajinu na testovacie polia pre svoje najnovšie technologické výdobytky.“
Odhodlanie tlmiť dôsledky finančnej krízy tak vraj viedlo k rastu výdavkov na zbrojenie a „militarizácii ruského rozpočtu“.
Ttaký vysoký stupeň lojality by bol pritom zo strany veľkého biznisu voči Kremľu nemysliteľný, keby majitelia korporácií dlhovali peniaze západným finančným inštitúciám a nie Putinovi a najväčším ruským vládnym bankám. Putin poskytol lacné úvery oligarchom, čím si získal ich podporu.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
