Keď som sa vám nedávno snažil dovolať, boli ste v Taliansku…
Áno, bol som vo Florencii, kde bola výstava poštových športových známok na počesť olympiády v Riu. Keďže som celoživotný zberateľ tejto témy a talianski organizátori pozvali zo sveta zopár podľa nich významných filatelistických exponátov, ja som mal tú česť byť pozvaný. Tak sme s manželkou išli na výstavu a potom sme si predĺžili pobyt, lebo nebol parlament. Tak sme boli krásnych deväť dní vo Florencii. Na rozdiel od iných turistov, ako povedal majiteľ penziónu, kde sme bývali, sa veľmi potešil, keď zistil, že tam budeme osem dní. Hovorím, že prečo? A on, že viete, normálne ľudia chodia na dva – tri dni. A, samozrejme, má menej starostí, keď má na osem dní obsadenú izbu. A ja na to, však dva dni vo Florencii, veď to je nonsens. Ani tých osem sa mi nezdá dosť.
Tak každý deň sme sa vracali uchodení z vyhliadok a galérií, veží atď. naspäť do penziónu. No a to bola naša hlavná dovolenka, pretože s manželkou sme obidvaja kožní lekári a vieme, že slnko je nepriateľ ľudskej kože. Takže nemáme radi veľmi ležanie na piesku. Ja to už povahovo nemám rád a žena takisto.
Ako hovoríte, ste vášnivý filatelista…
Áno, to som.
Je to aj určitý druh relaxu alebo úteku od stresujúceho povolania poslanca?
Viete čo? Aj keď si to niekto myslí, tak nie som celý život poslanec. Bol som síce do parlamentu zvolený štvrtýkrát, ale s dlhými prestávkami. Ak filateliu pestujete na slušnej úrovni, teda aj z hľadiska určitých poznatkov, ale aj cez zháňanie exponátov do zbierok, tak musíte aj konať. Filatelia sa robí posediačky, nedá sa robiť v pokluse. No sú to aj kvantá korešpondencie, kvantá čítania aukčných katalógov a kvantá styku s priateľmi filatelistami, ktorí môžu mať niečo, čo ty potrebuješ, a od teba zase chcú niečo, čo potrebujú oni.
Za hlbokého komunizmu a totality to napríklad bol aj jeden z dôvodov, prečo sa človek zdokonaľoval v cudzích rečiach. Ak si mal partnerov v Japonsku či Kanade, v Mauretánii či v Buenos Aires, tak si s nimi nemohol korešpondovať po slovensky. Mal som napríklad takých, s ktorými som komunikoval po anglicky, a takých, s ktorými zase po nemecky. Keď padol komunizmus, tak sa zrazu ukázalo, že dá sa povedať, že „fluently“, teda celkom súvislo, hovorím a píšem v troch jazykoch. Ešte hovorím aj po rusky. Pretože ruštinu mám rád, je to krásny jazyk. Podľa mňa je najkrajší, popritom ako nemám rád ruský imperializmus, tak tento jazyk je krásny.
Ako využívate svoje jazykové znalosti v praxi?
Teraz som sa napríklad vrátil z Tbilisi, kde som striedavo na výboroch vystupoval buď v nemčine, ruštine, alebo najviac v angličtine. Práve preklad zdvojnásobuje trvanie rozhovoru.
Priblížili by ste nám, s kým ste sa to v parlamente pred chvíľou vlastne stretli?
Toto bola konkrétne návšteva excelencie novoprišlého japonského veľvyslanca, ktorý je od apríla v Bratislave. A zrejme podľa nejakého kľúča si vybral ľudí, ktorých chodí navštevovať. Bola to vlastne zdvorilostná priateľská návšteva. O mne je minimálne v týchto kruhoch známe, že mám veľmi rád Japonsko. On je o sedem rokov mladší ako ja.
Trochu sme sa zhovárali aj o tom, ako som si v jedenástich rokoch podľa pohľadnice, ktorú dostal môj otec z olympiády v Tokiu od rodinného japonského priateľa, lekára Hanza, urobil ideál vydriapať sa raz na Fudžijamu. Ten som si ešte v totalite splnil. V snehu, keď je tam zakázané chodiť. Japonci, tí sú poriadni a dodržujú zákazy, ale ja som nemohol, pretože som vedel, že na Fudžijame môžem byť len toho deviateho mája. Bolo mi jasné, že sa za komunizmu do Japonska už nikdy nevrátim. Tak na toto sme trošku s veľvyslancom spomínali.
A tak nejako sme sa dohodli, že čokoľvek by on považoval za dobré napríklad v oblasti kultúry, keďže som člen kultúrnej komisie staromestského zastupiteľstva, tak sa na mňa môže obrátiť. Určite aj ostatní členovia komisie s radosťou uvítajú, keď japonská ambasáda, ako to doteraz aj robila, usporiada výstavu či koncert v areáli Starého Mesta, napríklad v Zichyho paláci či inde. Aj predtým, keď som bol vicestarosta Starého Mesta, tak sme viackrát usporiadali japonské podujatia. Myslím si, že to je obohatenie a je to spôsob budovania mostov medzi národmi. Japonsko je nepochybne fascinujúca krajina.
Hovoríte o moste medzi národmi. Podobne by sa dalo opísať aj predsedníctvo. Čo hovoríte na jeho úvodné dni?
Prvé dni predsedníctva som strávil v Tbilisi, kde bolo výročné zhromaždenie predsedov OBSE (Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, pozn. redakcie). Takže som tu nebol ani na tých oficialitách. Myslím si, že sa nenaplní to, čo bolo povedané, že od prvej chvíle to bude brexit. Lebo ak Briti neuvedú do aktivity článok 50, tak je „business as usual“ a bude sa riešiť to, čo sa riešiť má. Nakoniec je známe, že predsedajúca krajina nie je počas polroka vládca, ale funguje ako moderátor. To znamená, že úloha Slovenska nie je búchať po stole alebo niečo vnucovať, ale úlohou Slovenska je predsedať, udeľovať slovo a dbať, aby to korektne prebiehalo.
Ako sa do predsedníctva zapájate?
Som člen eurovýboru a zahraničného výboru a, samozrejme, že pri akýchkoľvek aktivitách, ktoré vyplývajú z povinnosti člena výboru, tak sa ich budem zúčastňovať. Ale, povedzme si otvorene, poslanci národného parlamentu okrem vymedzených podujatí, ktoré ten polrok prinesie, nie sú nosnou súčasťou týchto podujatí. Napríklad Malý Kosak, ktorý tu bude o pár dní, je záležitosťou, na ktorú chodia predsedovia eurovýborov, a nie ich pléna. To znamená, že nepríde 28 krajín po 15 ľudí. Však oni by sa hádam ani do našej sály nevošli.
Má pre vás predsedníctvo len reprezentatívno-kultúrnu funkciu alebo sa dajú vďaka nemu načať aj závažnejšie témy?
Samozrejme, že sa dajú načať a nastoliť. Je vtedy väčšia náchylnosť si všimnúť, čo to tí Slováci vlastne chcú. Treba tiež povedať, že platí fakt, že menšia krajina nie je nepochybne tá, ktorá ostatných postaví do pozoru. Je dobré, aby si držala svoje a v tomto zmysle pôsobila rozumne. Ale nejaké predstavy o tom, že iní budú skákať tak, ako my budeme pískať, zrejme nie sú reálne. Platí to, čo sa dalo očakávať, že celá situácia je taká, že ak sa menšie krajiny nezdružia a nenájdu spojencov, tak to nemusia mať ľahké v presadzovaní svojich predstáv. Potom ako sa na počiatku existujúce právo veta postupne stráca a začína sa väčšinové hlasovanie v rôznych veciach, tak, samozrejme, všetci tí, čo si myslia, že to je dobrá cesta, si to myslieť môžu, ale musia počítať s tým, že malí psi budú mať slabší hlas.
Myslíte si, že prebiehajúce predsedníctvo nejako ovplyvnia súčasné kauzy? Napríklad tá najaktuálnejšia Bašternák/Kaliňák?
Pokiaľ ide o tieto kauzy, tak vyhovárať sa na to, že sa predsedníctvo poškodzuje týmito rokovaniami a podujatiami, tak je to úplne smiešne, pretože obraz Slovenska nepoškodzuje to, že sa verejnosť hnevá a že parlament koná a organizuje schôdze. Jeho obraz poškodzuje dôvod jeho konania. To znamená zlodejstvá, podvody, krátenia dane a vratky. Skrátka gaunerstvá, ktoré sa dejú pod egidou mocných. To poškodzuje obraz Slovenska.
Ako sa s korupciou podľa vás boria ostatné európske krajiny?
Napríklad niektoré krajiny, ktoré sú z nášho chovu, povedzme si otvorene, Rumunsko, Česko, teraz som bol v Gruzínsku, tak tie dokázali vykročiť na cestu porátania sa s takýmito vecami. Zhodou okolností, najnevinnejší bol Nečas, ktorý umožnil konanie štátnemu zastupiteľstvu, ktoré jeho zomlelo ako prvého. Povedal by som paradoxne, pretože bolo málo takých slušných premiérov, ako bol práve Nečas.
Keď vieme, čo dokázala prokuratúra v Rumunsku, a keď som sa teraz vrátil z Gruzínska, tak som sa aj z nezávislých zdrojov, teda „negruzínskych“, dozvedel, že je to krajina, kde je minimum korupcie. Čo by sme si asi na diaľku nemysleli. Aj keď o tom nič nevieme. Ak je niečo hanba, tak je to to, že my v tomto šíku nie sme, pretože korupcie v sebe máme dosť. Mafiánske spôsoby od Mečiarových čias sú štandard a spájať sa do sietí gaunerstva a okrádania daňových poplatníkov, to je hanba Slovenska.
K predstave, ktorú šíri premiér Fico, že my tu rozvraciame republiku, musím povedať jedno. Ak si niekto myslí, že na veľvyslanectvách krajín Európskej únie a celého sveta ľudia v pracovnom čase driemu a nevšímajú si to, čo sa deje na Slovensku, a že ak by sme neorganizovali námestia a mimoriadne schôdze, tak sa o tom nikto nedozvie, a my sme vinní za tento zlý obraz, tak je to hlúposť. Jednoducho tieto veľvyslanectvá pracujú, informujú, píšu zvodky a o všetkom vedia, pretože to je ich náplň práce. A predstava, že nemecké alebo americké veľvyslanectvo má nohy na stole a hrá počítačové hry, je veľký omyl. Takže nepotrebujú, presne vzaté, naše mimoriadne schôdze, aby vedeli, v akom morálnom a korupčnom stave je táto krajina.
