„Nemyslím si, že toto je zrážka civilizácií. Vidím to skôr ako stret niekoľkotisíc džihádistov s veľkým mestom. Problémom – ako sme mohli vidieť v bývalej Juhoslávii či v Libanone – je, že stačí pár mužov so zbraňami, aby z mesta urobili miesto, kde sa nedá žiť,“ napísal po parížskych útokoch Simon Kuper, spravodajca Financial Times, ktorý sedel na futbalovom štadióne a počul výbuchy samovražedných atentátnikov. Kuper po tragickej parížskej noci začal zvažovať, že po trinástich rokoch života vo francúzskom hlavnom meste z neho s manželkou a dvomi deťmi odíde. „Všetko to môže byť hysterické. Píšem to počas emotívnej noci. Možno o týždeň – dva sa veci vrátia do normálu, ako sa to stalo po Charlie Hebdo, tak, ako to urobil New York pár mesiacov po 11. septembri. Ale som pesimista. Bojím sa, že strach a nebezpečenstvo sa tu stanú normálnym,“ uviedol spravodajca britského denníka.
Na tému zrážky dvoch kultúr, islamu a kresťanstva, sa popísalo už veľa článkov, sám som na tú tému uvažoval na jar roku 2007 v texte pre magazín Goldman. Dával som si vtedy otázku, či je tento stret naozaj nevyhnutný. Veď prvým pilierom islamskej viery je existencia jedného Boha a prvým prikázaním kresťanskej náuky je vlastne rovnaká téza: Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa! Tak jeden Boh, aj keď jedni vzývajú Alaha a druhí Ježiša. Nedá sa ani povedať, že Korán prináša v tézach islamu radikálnejšie postoje, ako je to v kresťanskej Biblii. V Novom zákone Ježiš napríklad hovorí: Nepriniesol mier, ale meč! Ak budeme vytŕhať zo svätých kníh veci z kontextu, nepochybne môžeme nájsť radikálnosť na jednej aj druhej strane. Tadiaľ by cesta k nájdeniu cesty k spolužitiu nemala viesť. Protipól, ako vnímajú tieto dve kultúry vnímanie ľudského života, si výrazne uvedomíte pri sledovaní záverečnej scény filmu Let číslo 93. Je to príbeh štvorice teroristov, posádky a cestujúcich jedného zo štyroch unesených lietadiel 11. septembra 2001. Záverečná scéna filmu prináša modlitby islamských teroristov, ktorí volajú Alaha (Alah Akbar!) a spájajú ho so smrťou. V prestrihoch vidíte modliacich sa kresťanských cestujúcich, ktorí vzývajú Ježiša a veria, že prežijú, hoci lietadlo sa rúti k zemi. Aj keď budete vidieť spomínané sekvencie filmu prvý raz alebo to bude viackrát, prirodzene vám príde na um tá otázka, či budúcnosť ľudskej existencie bude limitovaná práve stretom islamu a kresťanstva.
Kolotoč zabíjania
Aj v kontexte predchádzajúcej otázky chcem pripomenúť ďalší film Mníchov, v ktorom sa režisér S. Spielberg vracia k udalostiam počas olympiády v roku 1972. Členovia palestínskej organizácie Čierny september vtedy najskôr zajali a potom zabili skupinu izraelských športovcov. Izraelská tajná služba Mossad vyšle agentov, aby našli a usmrtili organizátorov spomínaného masakra. Film v závere prostredníctvom agenta Avnera nastoľuje vážne otázky. Akí sú to ľudia, ktorých zabíjame? Zabráni ich smrť ďalšiemu teroru? Parížska tragická noc, ktorá sa začala ešte v piatok s dátumom povestnej trinástky, akoby mu dávala za pravdu. V súvislosti s ďalšími a ďalšími samovražednými útokmi islamistov sa mnohí ľudia prirodzene pýtajú: Prečo nás tak nenávidia? Samotní teroristi v súvislosti s nutnosťou zabíjať kresťanov, či ako oni hovoria nevercov, stále spomínajú vlastnú vieru – islam! Zarážajúce je, že často sú to mladí ľudia, ktorí sa narodili a užívali si pokrok západnej civilizácie. Je teda ich moslimská viera silnejšia ako tá kresťanská? Alebo sa celý problém skrýva v slovách ideológa hnutia Hizballáh, ktoré som už v jednej úvahe tu na stránke PL.sk spomínal: „Zvíťazíme, pretože oni milujú život a my milujeme smrť!“
Atentáty a utečenci vo Ficovom podaní
V kontexte uvedeného hesla je však dôležité, aby si Európania uvedomili, že nemal by nás ovládnuť strach, lebo ten je, samozrejme, priebežným cieľom islamského terorizmu. Keď nás totiž ovládne strach, budeme oveľa ľahšie nekriticky prijímať postoje politikov, ktorí budú aj takúto tragickú záležitosť využívať vo svoj prospech. Vnímal som dosť pozorne výpovede európskych politikov k útokom v Paríži. Okrem jednej výnimky, nikto nespojil útoky v Paríži s aktuálnou utečeneckou vlnou. Tou jedinou výnimkou bol slovenský premiér R. Fico. Bez toho, aby si počkal na informácie, kto vlastne boli útočiaci teroristi v Paríži, ešte pred rokovaním Bezpečnostnej rady pred novinármi konštatoval, že jedným z dvoch variantov, s ktorými sa pracuje na Slovensku, je „variant infiltrácie islamského štátu do migračných vĺn, ktoré sa nekontrolovane bez akejkoľvek identifikácie valili na územie Európy“. R. Fico sa pri vyslovení tejto možnosti odvolal na spravodajské služby a viaceré spravodajské servery, pričom neuviedol ani krajinu, ani konkrétnu webovú stránku. „Aj na úkor iných oblastí považujeme bezpečnosť našich ľudí, bezpečnosť SR za niečo, čo musí ísť absolútne dopredu. Každý nelegálny migrant, ktorý sa pokúsi prekročiť územie SR, bude zadržaný a zatknutý. Nemôžeme rešpektovať žiadnu mieru rizika, ktorá by bola spojená s tým, že budeme púšťať na svoje územie alebo nedajboh sa správať k ľuďom, ktorí nelegálne prekračujú hranice ako k niekomu, kto potrebuje len pomoc,“ zdôraznil premiér. A hoci takmer desať minút hovoril o opatreniach, tak prvé dve novinárske otázky, ktoré dostal, boli takého charakteru, ktoré žurnalistická teória označuje ako takzvané nadbiehajúce politikovi. Vyslovil ich redaktor TA3 P. Kirinovič: 1. Dá sa teda potvrdiť, že obyvatelia Slovenska sú v bezpečí? 2. Zmení sa postoj vlády, teda iným smerom sa bude uberať, v súvislosti s utečencami ako doteraz? A premiér dostal v priamom prenose šancu opakovať svoje známe populistické postoje k utečencom a kvótam a o dlhodobej činnosti vlády o ochrane Slovenska.
Pritom každý zodpovedný politik by mal pri takýchto emotívne napätých situáciách vychádzať z analýzy spravodajských a bezpečnostných zložiek, aby bolo jasné, kto sa za organizáciou a realizáciou atentátu skrýval. Keby bol slovenský premiér počkal, tak by sa dozvedel, že parížska polícia podľa spôsobu vykonania jednotlivých útokov a dobrej francúzštiny, ktorou komunikovali atentátnici, predpokladá, že všetci veľmi dobre poznali ulice Paríža, že najmenej jeden z nich bol francúzsky občan, ďalší traja pochádzali z Belgicka, jedného z atentátnikov už dokonca sledovala tamojšia tajná služba. „Útočníkmi boli pravdepodobne francúzski občania, ktorí sa vrátili zo Sýrie či z Iraku,“ uviedol k identite atentátnikov český šéf vojenského výboru NATO P. Pavel. A hoci sa pri atentátnikoch našiel sýrsky pas, ktorý bol v rámci registrácie utečencov zaevidovaný v Grécku, vyšetrovatelia už potvrdili, že bol falošný, slúžil teda na krytie pôvodnej identity. Podľa bezpečnostného analytika M. Majera z Centra pre európske a severoatlantické vzťahy spájanie utečeneckej krízy a parížskych útokov je zneužívaním politickej argumentácie bez reálnych základov. „Takéto spájanie je nezodpovedné a prehĺbi to radikalizáciu a strach, neprinesie to nič dobré,“ dodal.
Zlodejstvo zostáva zlodejstvom
Je naozaj iba politickým populizmom hovoriť, že zatýkaním migrantov ochránime Slovensko. Ak by naozaj niekto mal záujem vykonať na Slovensku teroristický útok, tak si na to cestu nájde. Aj opätovné útoky v Paríži v podstate po desiatich mesiacoch po tragických udalostiach v redakcii Charlie Hebdo, ukázali, že aj zvýšené finančné prostriedky pre tajnú službu, aj širšie možnosti odpočúvania nedokážu zabrániť útokom teroristov, pokiaľ oni samotní dokážu udržať prípravu a komunikáciu v dostatočnom stupni utajenia. A ešte jedna poznámka na margo novej marketingovej komunikácie vládnej strany o ochrane Slovenska. Krajiny okolo postupne pozmenili svoje strategické dokumenty o bezpečnosti a snažia sa prispôsobiť novej situácii, my ostávame stále v polohe úvah.
Slovensko či Česko z pohľadu svojej zahraničnej politiky a zainteresovania v krízových regiónoch, akým je v súčasnosti napríklad Sýria, nie sú vôbec v popredí v pomyselnom rebríčku krajín, ktoré by mohli byť potenciálne ohrozené terorizmom. Ukázalo to napokon aj rokovanie Bezpečnostnej rady, po ktorej ten istý premiér R. Fico už bez televíznych kamier konštatoval, že „nemáme žiadne dôvody, aby sme prijímali nejaké extra mimoriadne bezpečnostné opatrenia“. O hodinu neskôr pri mikrofóne v relácii Sobotné dialógy vo verejnoprávnom rozhlase však opätovne pokračoval v postojoch, ktorými dostával do podvedomia poslucháčov obavy. Hovoril o monitorovaní záchytných táborov, ktoré sú na východnom a strednom Slovensku a tiež o monitorovaní ubytovacieho zariadenia v Gabčíkove, kde sú umiestnení žiadatelia o azyl z Rakúska. „Predovšetkým sledujeme možnosť ručných zbraní, ktoré by si mohli vyrobiť,“ uviedol premiér, pričom dodal, že bezpečnostná situácia v týchto táboroch musí byť taká, že ľudia, ktorí sú v týchto táboroch, nesmú ohrozovať občanov Slovenskej republiky.
Pritom žiadatelia o azyl z Rakúska dobre vedia, že každé ich správanie sa, ktoré by bolo v rozpore so zákonom, by znemožnilo pokračovanie azylového konania. Podľa Z. Števulovej z Ligy pre ľudské práva, by sa však opatrenia štátu mali zamerať najmä na bezpečnosť žiadateľov o azyl, aby nedochádzalo k útokom na zariadenia ako v iných krajinách. Podporovanie pocitu ohrozenia, či rizík z pohybu utečencov, bude v ďalších týždňoch do volieb pre R. Fica nepochybne dominantnou témou. „Od tohto dňa ma všetci pošahanci prestávajú zaujímať, pretože bezpečnosť štátu je prvoradá,“ boli jeho slová v rozhlasovom vysielaní. Myslel tým na opozičné postoje, ktoré poukazujú na zneužívanie verejných financií. V ostatnom raze napríklad dianie okolo zabezpečenia verejnej vodnej dopravy motorovou kompou po Dunaji medzi prístavmi Vojka – Kyselica na základe zmluvy, ktorá bola podpísaná medzi štátnym podnikom Vodohospodárska výstavba a súkromnou bratislavskou spoločnosťou Ponton City. Naozaj by sa nemalo stať, že na oltár zabezpečenia ochrany občanov po udalostiach v Paríži by malo ísť ďalšie nezodpovedné správanie sa štátnych inštitúcií a jednotlivcov, ktorí narábajú s verejnými financiami. Ľudia by si mali výraznejšie všímať dianie a postoje politikov v ďalších krajinách únie v súvislosti s utečencami a teroristickými útokmi a či zdôrazňovanie ochrany Slovenska tunajšími politikmi nie je iba predvolebnou rétorikou. Zlodejstvo verejných financií totiž zostáva zlodejstvom, aj keď niekde útočia teroristi.
Pevnosti nie sú riešením
V súvislosti s parížskou tragickou nocou z piatka na sobotu a paralelne existujúcim utečeneckým exodom začnú mnohí politici členských krajín Únie zdôrazňovať nutnosť návratu k teritorialite, to znamená k významu jednotlivého štátu, jeho územia a kontroly jeho hraníc. Bývalý šéf českej tajnej služby A. Šándor na margo takýchto postojov pripomína, že „idea vytvorenia 28 nejakých pevností, ktoré sa oboženú plotmi a myslieť si, že máme po probléme, nie je riešenie“. Najmä politici krajín v strede Európy by si mali uvedomiť, že aj tí, ktorí utekajú zo Sýrie a Iraku, unikajú pred rovnakou krutosťou, ktorá zasiahla francúzske hlavné mesto. B. Ostřanský, islamológ z Orientálneho ústavu českej Akademie vied, pripomína paradox, že práve časť európskej neislamskej komunity si stotožňuje Islamský štát s islamom. Postoje politických a spoločenských elít by nemali byť také, aby teroristické útoky bojovníkov Islamského štátu automaticky vyvolávali nenávisť k moslimom. Ani útoky Írskej republikánskej armády v polovici sedemdesiatych rokov sa nespájali so všeobecnou nenávisťou voči katolíkom.
Keď si porovnám postoje členských krajín v prípade Grécka a pri utečencoch, tak sa čoraz viac ukazuje, že Európska únia je viac ekonomickým ako politickým spoločenstvom. Keď ide o peniaze, prejavil sa rovnaký záujem, keď ide o ľudské hodnoty, tak sa Únia rozpadá na množstvo záujmov. Dlho to tak trvať nemôže. Európske štáty NATO sa po skončení studenej vojny ukazujú ako neschopné samostatnej akcie bez Spojených štátov. A ak sa aj slová prezidenta F. Hollanda dajú vysvetliť tak, že sa zintenzívni boj proti Islamskému štátu, tak bez výraznejšieho zainteresovania USA sa to štátom Európskej únie nepodarí. Výzva A. Merkelovej, že teroristom treba ukázať sebavedomý postoj ďalej žiť podľa vlastných hodnôt, a na to by mali myslieť všetci jej členovia, sa naozaj dobre počúva. Či však toto volanie po zjednotení krajín bude aj prakticky naplnené, ukážu najbližšie týždne. Lebo každý ďalší nutný praktický krok (zavretie vonkajších hraníc pred utečencami, dohoda s Tureckom o udržaní utečencov v tamojších táboroch, pozemný vojenský zásah v Sýrii proti Islamskému štátu a následne dohoda s B. Asadom) bude vyžadovať ústup z doterajších politických pozícií toho či onoho člena EÚ. A ukáže sa aj to, či minister R. Kaliňák v telefonáte pre ČT 24 myslel úprimne slová o slovenskej podpore pozemnej operácii proti Islamskému štátu. Lebo doma sa aj on aj premiér, keď sa hovorí o príčinách utečeneckej krízy, dištancujú od zásahov v Sýrii a Líbyi. Neboli sme to my, ktorí bombardovali spomínané krajiny, sú slová slovenských vládnych lídrov. A slovenskí voliči by si mali naozaj vážne uvedomiť, že Slovensko je geopoliticky na deliacej čiare medzi Západom a Východom. Ak sa na riešení utečeneckej krízy Európska únia rozpadne, bude dôležité uvedomiť si, ktorí politici smerujú na ktorú svetovú stranu.
