Teraz boli asi kľúčovou záležitosťou prezidentské voľby v Amerike, keď bol zvolený Donald Trump. Keď Tomáš Halík hodnotil brexit aj voľbu Donalda Trumpa, tak povedal, že pre brexit aj pre Trumpa hlasovali skôr nevzdelaní ľudia. Vy ste sa možno k tejto otázke aj nepriamo zmienili vo svojej kázni pri rekviem za Karla IV. Takže čo si o tom myslíte?
Priznám sa, že pri tom výbere prezidenta by som bol nerád v koži amerického voliča. Možno konštatovať, že médiá pri tejto voľbe nehrali úlohu nezávislého pozorovateľa, ktorý by informoval, ale plne podporovali kandidatúru pani Clintonovej. Spôsob tej kampane ukázal, že zvíťazil jazyk, ktorý je vlastný modernej populárnej kultúre. Je to jazyk súčasného filmu, súčasného divadla, sú to tweetové vety, na ktorých bola tá kampaň stavaná. To znamená, že tá kampaň útočila skôr na emócie, než aby zdôrazňovala vlastný program. To je podľa mňa istým problémom súčasnosti, keď síce používame starý slovník ľavica vs pravica, konzervatívny vs progresívny, ale v tých politických zoskupeniach sa tieto termíny používajú skôr reklamne alebo populisticky, než aby sa reálne sledoval naozajstný obsah takejto politiky.
Je to dané aj premenou spoločnosti, pretože strany nám skôr pripomínajú politické rozloženie síl v 19. storočí. Iná situácia je v Spojených štátoch, kde siloví hráči hrajú svoju úlohu, a tým udržujú určitú kontinuitu. Tým myslím armádu, spravodajské služby, ekonomický systém, bankový systém.
Čo je na voľbách v Amerike skutočne zaujímavé, že v tomto prípade bol celý mediálny svet takýmto spôsobom porazený. A Trump k tomu nepotreboval ani toľko prostriedkov, koľko mala tá strana, ktorá prehrala. Tiež sa ukázalo, že určité etické a duchovné hodnoty hrajú svoju rolu, pretože keď si uvedomujeme, ako bola zameraná kampaň pani Clintonovej na občanov latinskoamerického pôvodu či na černošské obyvateľstvo, tak títo občania nepristúpili na sľuby pani Clintonovej, ale dali prednosť nábožensko-etickému postoju, čo si myslím, že je pozitívny fenomén týchto volieb. Aký bude mať volebný výsledok vplyv, to ešte len uvidíme s nástupom nového prezidenta do úradu.
Takže základná devíza pre mňa je, že nerozhodujú len peniaze a len reklamné presviedčanie voličov, ale že volič má tiež svoje hodnoty, za ktorými stojí. Tá reakcia ukazuje, že súčasný politický svet sa práve tohto fenoménu pomerne dosť silno obáva.
Vy ste vlastne v tej svojej debate s poľským katolíckym filozofom Ryszardom Legutkom hovorili o tom, že je potrebná „vzbura slušných rozumných ľudí“. Nie je to o tom, že vidíme vzburu toho takzvaného bieleho muža, WASP, ktorý sa drží tradičných hodnôt, proti tomu establishmentu, ktorý mu médiá podsúvali? Vzbura človeka, ktorý pracuje, vychováva deti, nechce žiadne rodové a ďalšie experimenty? Možno vidíme aj v Európe, že obyčajných ľudí začínajú viac zaujímať tradičné hodnoty, ktoré nemusia byť explicitne náboženského druhu, ale hodnotami prirodzeného sveta, ako sú rodina, národ, práca…
Áno, toto človek musí potvrdiť, naozaj to tak je. Dochádza k určitému posunu. V predchádzajúcich érach totality sa vždy zdôrazňovalo, že vládnu elity. Tie elity sa samy do tejto úlohy vládnucich elít pasovali. Boli to elity, ktoré vzišli z nejakých spoločenských pohybov. Predtým bola tou elitou aristokracia, ktorá si musela to postavenie vyslúžiť. Kým dnes…
Dnes sa do toho pasujú samy…
Presne tak. Podľa môjho názoru národný a spoločenský život nevytvárajú len ľudia, ktorí sú vyslaní do parlamentu či do vlády, ale je vytváraný každodennou prácou všetkých ľudí, ktorí pracujú. My stále máme víziu starostlivého štátu, ktorý nám ako otec a matka všetko zaisťuje. Ale v skutočnosti vieme, že štát je iba nástrojom spoločnosti. To znamená, že my mu odovzdávame dane, predtým to boli desiatky. Dnes štátu odovzdávame päťnásobok desiatku. Tieto prostriedky potom štát rozdeľuje. My od štátu očakávame odbornú prácu a spravodlivosť.
Ale hlavnú zásluhu na fungovaní krajiny a spoločnosti má väčšinový občan, ktorý chodí do práce, stará sa o svoju rodinu, posiela svoje deti do školy a vytvára hodnoty, z ktorých si štát berie na daniach financie pre svoje fungovanie. Takže demokracia je politický nástroj, ktorý musí pristupovať ku všetkým z hľadiska rovnosti. Potom to, či som človek s jedným alebo s dvoma titulmi alebo som dobrý kováč, zámočník, taxikár či sedliak, hrá úlohu. Hrá to úlohu v tom zmysle, že elitou sú ľudia, ktorí sú dobrí vo svojich odboroch – v akýchkoľvek odboroch, ktoré sú prospešné ľuďom. Na to sa začalo zabúdať a vytvárajú sa umelé elity a celebrity, ktoré majú voliča očariť, aby ich volil do čela štátu.
Nemá byť demokracia aj o tom, že keď ten môj kandidát nezvíťazí, tak mám rešpektovať fakt, že vyhral niekto iný, aj keď sa mi ten človek osobne nepáči?
Ja si myslím, že to máme zachytené v poslednom životopise prezidenta Beneša od francúzskeho autora Antoina Maresa, kde Beneš vysvetľuje, prečo odmietol podpísať ústavu 9. mája 1948. Hovorí, že v demokratickej spoločnosti sa o zmenách rozhoduje demokratickým spôsobom a nástrojom sú voľby, nie puč.
Profesor Legutko pri tej vašej spoločnej debate povedal, že v súčasnej Európskej únii sú prítomné všetky vlastnosti despocie. Ako sa staviate k jeho pohľadu, že EÚ je nedemokratická?
Je fakt, že Európska únia potrebuje skutočnú reformu. Nie som naozaj znalcom medzinárodného ani európskeho práva. Pravda je, že EÚ do istej miery často vystupuje prostredníctvom europarlamentu a Európskej komisie ako inštitúcia, ktorá je všetkým nadradená, a ako akýsi superštát. To, čo niekedy vytýkali niektorým autoritatívnym režimom, tak aj Európska komisia niekedy používa. Ide ale aj o zavinenie jednotlivých európskych vlád, pretože Európska únia by túto rolu nemala hrať.
Akú by mala zohrávať úlohu?
EÚ by mala byť a je založená na základe solidarity, teda určitej vzájomnej ochoty pomáhať si medzi jednotlivými krajinami, a na základe subsidiarity, to znamená na základe princípu, že tam, kde jednotlivý štát nie je schopný niečo vyriešiť, tak by mu Európska únia mala pomôcť. Ale to sústavné zasahovanie do jednotlivých krajín a vecí, ktoré nepatria do politickej oblasti a sú to skôr otázky etické, ukazuje, že v niečom EÚ vystupuje ako centralizovaný superštát, teda ani nie ako federácia či konfederácia. A to je základná chyba. EÚ by sa mala vrátiť k Európe regiónov a Európe štátov – nie ako dve protichodné stanoviská, ale ako model, ktorý by sa dopĺňal. Potom by Európska únia bola oveľa lepšie prijímaná, pretože to sme si od Európskej únie sľubovali.
Profesor Legutko tiež hovoril o politickej korektnosti a neomarxizme, ktorý vládne v dnešnej Európe. Nie je to hrozba pre slobodu, že keď niekto povie otvorene svoj názor na nejakú vec, tak môže byť v dnešnej dobe už kriminalizovaný? Napríklad pri kritike islamu. Vo Francúzsku by zasa malo byť obmedzené kritizovanie potratov. Keď niekto kritizuje homosexuálne manželstvo a oznamuje svoj kresťanský pohľad na vec, býva tiež priamo alebo nepriamo perzekvovaný… Nie je to hrozba novej despocie či straty slobôd?
Majster Ján Hus by zaplakal, pretože v praxi vidíme, pokiaľ ide o filozofiu, obrovské víťazstvo nominalistov nad realistami, a to v tom zmysle, že je teraz možné dávať akýmkoľvek termínom obsah, aký chcem, a že to je otázka len našej vzájomnej dohody. Sme svedkami, že to prestáva fungovať. Ohrozuje to skutočný svet, teda to ohrozuje aj slobodu. O tom nie je pochybnosť. Tiež veľmi často hovoríme o rôznych formách fanatizmu, ale sú rôzne vrstvy, ktoré sú vyňaté z tejto kritiky. Francúzska laicité má vo svojich fanatických postojoch veľmi smutnú históriu, prvá veľká genocída sa objavila vo Vendée. Veľká zásluha Maritaina je, že uznávame autonómiu štátu a cirkevného života. Súčasný laický štát má vlastne tendenciu hrať rolu klerikálno-nenáboženského štátu s vlastnou inkvizíciou. To znamená, že ak sa niektorý názor nepáči, musí byť umlčaný.
Pôvodný význam slova politická korektnosť znamená, že sa správam korektne a neurazím a nekriminalizujem človeka s iným názorom. Človek s iným názorom vie, že podstatou každého ľudského dialógu je slušnosť a úcta k presvedčeniu toho druhého. Nie aby som v momente, keď sa mi niečo nepáči, naňho nasypal všetky možné nadávky. My sme sa dostali v niektorých momentoch do situácie, že to je úplne rovnaké, ako to bolo pred novembrom '89, že ten, kto je pravicový a konzervatívny, je nepriateľ spoločnosti. Tak by to nemalo byť. Škálu ľavica – pravica sme tiež nedodržali, pretože do pravice zaraďujeme zoskupenia, ktoré do pravice nepatria.
Keď ste hovorili o tej laickosti, tak či to skôr nie je len akási zámienka. Kresťanstvo sa kritizovať môže, kritika islamu je zakázaná. Vieme, že sa veľakrát už zakazujú kresťanské symboly a sviatky, zatiaľ čo moslimom sa vychádza v ústrety. Nemeria sa tu dvojakým metrom? Nie je tu novo prichádzajúce obyvateľstvo pozitívne diskriminované na úkor nás, pôvodných obyvateľov?
Do istej miery časť tej krajnej radikálnej laicity a radikálnej ľavice využíva túto možnosť, aby mohla potlačiť všeobecne náboženské prvky. Pretože neverím tomu, že vyznávačom islamu, ktorí nie sú fanatici a fundamentalisti, prekáža náš vianočný stromček.
V Európe nadobúdajú na sile politici a hnutia typu Norberta Hofera, Marine Le Penovej, Geerta Wildersa, v Taliansku Liga severu. Čo si myslíte o týchto zoskupeniach a politikoch? Sú naozaj takí nebezpeční? Sú to fašisti? Alebo len obsadili tú pôdu, o ktorej sa kvôli politickej korektnosti nehovorí, a len upozorňujú na tie problémy, o ktorých ľudia chcú počuť? Je to naozaj hrozba fašizácie? Alebo to je tak, že topiaci sa slamky chytá, že klasická pravica už o niektorých témach nehovorí, tak sa ich chopia tieto subjekty a hovoria o nich otvorene?
Tu musím byť opatrný, aby som ich nezaradil zle, pretože som fakticky nikdy neštudoval ich politické programy. Priznajme si, že slovo fašizmus sa používa u nás protichodne a je to termín, ktorým chcem protivníka skôr znemožniť, než že by skutočne bol fašista. Ak sa pozriem napríklad na webové stránky mladých komunistov, tak by som sa ich obával v tom, čo môžu proklamovať. Nevidel by som problém v Lige severu, že by ona niečo na ten spôsob presadzovala. Na druhej strane by som nevidel ako dobré rozdelenie Talianska na bohatý sever a chudobný juh, z toho by mohli nastať veľké problémy. Ale všeobecný vzostup týchto zoskupení je reakciou na niektoré evidentné neriešené problémy a nespravodlivosti a tendencie umlčať názor, s ktorým si niekto nevie rady a ktorý sa niekomu nepáči. A to je problém radikálnych postojov i súčasnej ľavice.
Aký očakávate vývoj? Nahradia tieto strany mainstreamovú pravicu, ktorá o tých veciach nehovorí, alebo o nich mainstreamová pravica začne hovoriť? Vidíme, že Francois Fillon o týchto veciach zase začína hovoriť, hovorí o tradičných konzervatívnych hodnotách a varuje pred islamizáciou, takže je možné, že zoberie trochu vietor z plachiet Marine Le Penovej…
U expremiéra Fillona vidíme jasne, že tento človek nemôže byť počítaný medzi zástancov extrémnych pozícií. Je to človek, ktorý stojí v konzervatívnej línii, ktorá je autentická a ktorá má právo sa takto vyjadrovať. Keby to právo pôsobiť a vyjadrovať sa nemal, to by sme dospeli k jednofarebnému videniu sveta, že celý svet pôjde doľava pod zástavami neomarxizmu. To by sme sa posunuli k nejakej forme totality.
