“O žalostnom stave spoločnosti k augustovým udalostiam svedčí, že namiesto toho, aby sme si uctili obete tak, ako si ich uctievajú všetky civilizované národy, postavili sme bustu spoluautorovi pozývacieho listu Vasilovi Biľakovi,” píše sa vo vyhlásení. Združenie takisto uvádza, že pripomenutie okupácie pred 1989 znamenalo problémy, pretože Husákov režim, ktorý sa dostal k moci pomocou tankov, označil socializmus s ľudskou tvárou Alexandra Dubčeka za kontrarevolúciu. Stanovisko poskytlo SZČPV.
Svetové združenie bývalých československých politických väzňov takisto upozorňuje na prirovnávanie 21. augusta k udalostiam na Kryme. Myslia si, že “prirovnávanie súčasného Ruska k Sovietskemu zväzu je to isté, ako prirovnávať dnešné Nemecko k nacistickému Nemecku. Rovnako neobjektívne by bolo jednostranné obviňovanie obyčajných ľudí, ktorí sa stali v bývalom Sovietskom zväze rovnako obeťou systému ako my po komunistickom puči vo februári 1948”.
Združenie takisto uvádza, že po páde vojsk Varšavskej zmluvy emigrovalo mnoho občanov. Prvá vlna migrácie nastala už v roku 1948, kedy tisíce vzdelaných ľudí muselo odísť pred hrozbou popravy alebo väzenia. Po auguste 1968 odišlo viac ako 400 000 občanov, medzi nimi i mnoho kvalifikovaných odborníkov. “Po normalizácii nastal morálny úpadok celej spoločnosti, ktorého následky nesieme dodnes. Z týchto dôvodov po roku 1968 v bývalom Československu ostal v politických a riadiacich funkciách len morálny odpad národa a kolaboranti, ktorí sa prispôsobili režimu, ktorý ľuďom povolil riadiť sa krédom“ kto nekradne okráda vlastnú rodinu“ len preto, aby sa nestarali o politiku a boli ticho,” píše sa v stanovisku.
V piatok si Slováci i Česi pripomenú 47. výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa, ktorá zmarila nádeje vkladané do demokratizačného procesu v komunistickej strane a v spoločnosti. Pražská jar, s ktorou sa spája predovšetkým meno Alexandra Dubčeka, bola pochovaná v noci z 20. na 21. augusta. Krátko pred polnocou 20. augusta 1968 vtrhli vojaci piatich krajín Varšavskej zmluvy na územie Československa. Na “akte internacionálnej solidarity” sa nepodieľalo Rumunsko. Dubčekovské krídlo KSČ proti zásahu protestovalo, reakciou ZSSR však bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu tzv. Moskovský protokol, a ten znamenal úplnú kapituláciu.
Okupácia si vyžiadala 108 obetí na ľudských životoch a stovky zranených. Vojská Varšavskej zmluvy zanechali za sebou zničené cesty a rozstrieľané fasády domov, napáchali nevyčísliteľné škody. Po invázii nastala politika normalizácie. Znamenala prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúru a masovú emigráciu Čechov a Slovákov. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti postupne posilňovali svoju moc. Proruská, husákovská KSČ vytvorila rozsiahly systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB. Mnoho aktivistov usilujúcich sa o demokraciu v období Pražskej jari prišlo o prácu, niektorí skončili vo väzniciach.
Pádu totality sa Československo dočkalo 17. novembra 1989.
