Po viacerých konfliktoch s Richardom Sulíkom ste sa rozhodli odísť do PS. Ako spätne hodnotíte tento krok? Ste v strane spokojný?
Rozhodnutie bolo celkom určite správne, pretože línia, ktorú Richard Sulík razí v SaS, sa nezmenila. Je stále rovnaká a myslím si, že doba vyžaduje protiváhu takýmto tendenciám. Dnes už nestačí hlásiť sa pomocou slov k západnej civilizácii, ale je potrebné urobiť viac. A teda napĺňať hlásenie dennodennou politikou.
Práve tým, že populisti v celej západnej kultúre naberajú na sile a základné piliere nášho usporiadania spoločnosti sú ohrozené, tak treba pracovať na tom, aby väčšina ľudí chápala demokraciu ako najlepší spôsob vládnutia. Rovnako tak aj naše zaradenie v EÚ, NATO aj v ostatných štruktúrach, do ktorých patríme, by mali chápať ako správne a najlepšie pre budúce smerovanie Slovenska.
Čiže k vašej otázke – áno, v Progresívnom Slovensku som veľmi spokojný.
Aké mate s hnutím ambície?
Ambície sú veľmi jednoduché a formulujem ich odkedy vzniklo Progresívne Slovensko. Máme ambíciu byť jednou z určujúcich síl pri budúcej slovenskej vláde, pretože si myslíme, že niektoré veci nepočkajú. Ide napríklad o vzdelávanie, zmenšenie regionálnych rozdielov, alebo elektronizáciu verejnej správy. Posledných desať rokov bolo Slovensko v neskutočnej stagnácii a vytvorili sme si obrovský modernizačný dlh. To znamená, že aj keď sa darilo ekonomike a podarilo sa zlepšiť legislatívu, tak v momente, keď sa celý svet závratnou rýchlosťou pohybuje vpred, Slovensko desať rokov v mnohých základných veciach prešľapuje na mieste. Hovorím napríklad o zdravotníctve alebo školstve.
Na to, aby sme s tým dokázali niečo spraviť, je potrebné progresívne myslenie, rovnako aj pozrieť sa do sveta, kde čo funguje. Ale hlavne je potrebné zakopať staré politické spory, ktoré mnohé patria nie do dvadsiateho, ale do 19. alebo až 17. storočia. Treba sa pozrieť, čo sú výzvy dneška a akým spôsobom sa vyrovnávame s novými technológiami, novými podnetmi, hybridnou vojnou, ktorú Rusi aktívne vedú proti veľkej časti sveta. Rovnako je potrebné nájsť odpovede, vďaka ktorým by sme dokázali zostať súčasťou civilizovanej časti sveta.
Každým prieskumom preferencie vašej strany rastu. V augustovom prieskume ste mali 4,2 percenta, pričom v júni to bolo 3,9 percenta. Ako vnímate tieto čísla?
Je veľký rozdiel dostať sa z troch na päť percent, pokiaľ máte stopercentnú poznateľnosť a ak sa na takúto úroveň dostanete pri poznateľnosti 30 až 50 percent. Množstvo ľudí sa o Progresívnom Slovensku dozvedá prvýkrát, takisto pribúda ľudí, ktorí keď sa zoznámia s novým hnutím, tak sú ochotní ho voliť. Myslím si, že je to úplne prirodzené a podľa mňa tie čísla budú ďalej rásť. A to z jedného dôvodu.
Tak, ako Zuzana Čaputová chodí po Slovensku v rámci svojej prezidentskej kampane, rovnako aj my chodíme do regiónov rozprávať sa s ľuďmi. Sám som bol pred mesiacom na východe a rovnako sa chystám vycestovať aj teraz. Už mám dohodnuté diskusie aj na koniec augusta aj na september.
Tým, že poznateľnosť Progresívneho Slovenska bude rásť, tak očakávam, že zároveň s tým narastie aj počet ľudí, ktorí sa rozhodnú, že už nechcú voliť najmenšie zlo, ale sa reálne postavia za novú progresívnu silu.
O Progresívnom Slovensku sa v poslednom čase hovori skrz možnú spoluprácu vašej strany s projektom Andreja Kisku. Váš predseda Ivan Štefunko v jednom rozhovore povedal, že by sa to malo využiť. Čo hovoríte na celu záležitosť?
Andrej Kiska je momentálne najdôveryhodnejším politikom na Slovensku. Za posledné roky mal možnosť naozaj z blízka sledovať politiku. Čiže aj sám zistil, že na to, aby zmenil niektoré veci, sa musí aktívne zapojiť do boja o exekutívu. Progresívne Slovensko v mnohých veciach vychádza z rovnakých pozícii ako súčasný prezident. Pravidelne sa stretávame, rozprávame sa a aj keď podoba budúcej spolupráce ešte nie je istá a definitívna, tak v nejakej forme určite budeme spolupracovať.
Rovnako sa hovori aj to, že PS s Spolu Miroslava Beblavého by sa mali spojiť, lebo sú vnímané ako dvojičky.
Spolu s Miroslavom Beblavým aj s inými poslancami sme si v parlamente vytvorili neformálny klub. Stretávame sa, spolupracujeme, dohadujeme sa na hlasovaniach, sedíme spolu. Spolupracujeme v regionálnych voľbách na mnohých miestach Slovenska. Ak by sme sa pozreli na komunálne voľby, tak veľmi dobre vychádza spolupráca s Matúšom Vallom, ktorý je relevantným kandidátom na bratislavského primátora. Predpokladám, že v týchto typoch spoluprác budeme pokračovať a rozširovať ich.
Otázka množného spájania sa a kandidovania na rovnakej kandidátke ešte nie je aktuálna. Nevyzerá to tak, že by vláda išla padnúť a mali by sme predčasné voľby. Avšak, ak by sa niečo také stalo, tak určite na to bude reagovať nielen Progresívne Slovensko, ale aj Miroslav Beblavý alebo Andrej Kiska. A to spôsobom, aby voličovi, ktorý nie je spokojný s terajšou ponukou, bola ponúknutá a jasne definovaná alternatíva.
Rokujete o ďalšej spoluprácu s Kiskom alebo Beblavým?
Rokovania neustále prebiehajú. Viacej sa však týkajú vnímania situácie a vyjasňovania si pozícii. Rozprávame sa však aj o možných scenároch. Ako som povedal, všetky tri zúčastnené strany vnímame veľkú zodpovednosť za to, aby bola ponúknutá silná a jasne definovaná alternatíva. A to takému voličovi, ktorý nie je spokojný s ponukou nielen koaličných, ale aj opozičných strán v parlamente.
Venujete sa najmä školstvu. Čo sú najpálčivejšie problémy, ktoré trápia slovenske školy?
Minulý rok sa robil prieskum, ktorý zisťoval mieru vnútornej motivácie detí pre učenie. Zdá sa mi, že až 87 percent detí nemá vnútornú motiváciu učiť sa na základných školách. Zároveň sme mali prieskum, ktorý sa pýtal učiteľov na vnútornú motiváciu učiť. Viac ako 50 percent učiteľov povedalo, že ak by mohli, tak by robili niečo iné. Čiže, my dnes na Slovensku máme školstvo, kde sa v triede stretáva 87 percent detí, ktoré nevedia, prečo tam sú, s viac ako polovicou učiteľov, ktorí by radi robili niečo iné. A to je podľa mňa katastrofická situácia.
Výsledkom tohto problému je, že okolo 30 percent pätnásťročných detí na Slovensku je funkčne negramotných. To znamená, že síce vedia čítať, ale nevedia čítať s porozumením a chýba im základné porozumenie kontextov, čo je základnou výbavou pre prežitie v 21. storočí.
Tieto dve veci považujem za najväčšie problémy. Po prvé, deti na slovenských školách do veľkej miery netušia, prečo tam sú a tým pádom ich stojí veľké úsilie čokoľvek sa naučiť. A to z dôvodu, že nečerpajú z vlastných batérii, ktoré majú na to vybavené. Túžba učiť sa je vlastná takmer u každého dieťaťa. Problémom školského systému je, že ju u detí vypíname a potom to musíme prebíjať niečím iným.
Druhým problémom je práve viac ako 50 percent učiteľov, ktorí vo svojej profesii nevidia úplný zmysel a robia ju len z dôvodu, že musia. Tu je potrebná veľmi vážna kvalifikačná, finančná aj manažérska injekcia a podpora. Tá by mala byť na to, aby sme dokázali učiteľov vrátiť aspoň taký spoločenský status, pri ktorom sa budú cítiť, že spoločnosti prispievajú k nejakému vyššiemu dobru. Rovnako, aby sa za svoju prácu cítili ohodnotení a aby cítili podporu od ľudí, ktorí majú slovenské školstvo na starosti. A to nielen od vlády, ale aj od samosprávnych politikov alebo od rodičov o tom, že im dôverujeme, že pre naše deti robia to najlepšie.
Ako by sa dala táto situácia riešiť?
Podľa mňa úplne najzákladnejšia vec, ktorá sa týka hlavne základných škôl, je okamžité dobudovanie systému stredného manažmentu v školstve. To je niečo, čo nám akútne chýba. Na Slovensku máme v rozklade priamo riadené organizácie ministerstva školstva, sú nefunkčné. Rovnako nie je úplne funkčný ani manažment na úrovni samosprávy. Veľká časť z neho nezmyselne prešla pod ministerstvo vnútra.
Ešte predtým, ako prídeme s víziami, by sme mali dobudovať stredný manažment riadenia školstva tak, aby akákoľvek nová myšlienka, s ktorou by sme prišli, mala možnosť prenikať až na školy. A teda, aby tam boli „prechodníky“, ktoré dokážu zabezpečovať komunikáciu medzi školami a riadiacimi vrstvami nad nimi.
Druhá vec je tá, že samozrejme treba výrazne zmeniť orientáciu celého konceptu vzdelávania, aby bolo zamerané na potreby detí. Toto už v podstate je súčasťou dokumentov, na ktorých pracuje ministerstva školstva Martina Lubyová. Tiež hovorí o modele, ktorý by mal hovoriť o potrebe detí. Avšak, máme za sebou dva roky vlády a zatiaľ ho vidíme iba na papieri a nič sa nerealizuje.
To, čo reálne potrebujeme, je prejsť od písania papierov k reálnej akcii. A to z jedného dôvodu. Mali sme Čaplovičovu správu, máme tu Učiace sa Slovensko, Národný program vzdelávania, predtým bola aj Minerva. Proste tých programov už bolo napísaných veľa, ale žiadny z nich sa nedostal k skutočnej realizácii. Jediná, ktorá sa dostala, a teda Mikolajova reforma, bola tak neskutočne spackaná, že trvalo ďalších pätnásť rokov, kým boli dotiahnuté diery, ktoré daná reforma spôsobila.
Ak chceme znížiť frustráciu učiteľov v učiteľskom prostredí a ukázať, že vláde a politikom naozaj na nich záleží, tak v prvom rade musíme dosiahnuť spokojnosť učiteľov tam, kde sú. A následne cez nich zvyšovať počty spokojných detí.
Ministerka školstva Martina Lubyová vypracovala novelu zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, podla ktorého by mal prejsť zmenou kreditový systém. Po novom by mal platiť sedem rokov, výška príplatku a podmienky jeho priznania by sa nemali meniť. Ako hodnotíte tuto zmenu?
Celý kreditový systém v ohodnocovaní učiteľov je urážkou učiteľského stavu. Uvediem príklad, slovenčinári chodia kvôli kreditom na kurzy snowboardingu a programovania v jazykoch, ktoré sa 15 rokov nepoužívajú. A to len z dôvodu, aby v plate mali to, čo by im štát, ak by vláda rozmýšľala, mal vyplácať tak či tak. To je urážka učiteľov.
Okresávania na sedem rokov, alebo akékoľvek iné počty rokov tomu nepomôžu. Ministerstvo otvorenie priznalo, že kreditový systém tu nie je na to, aby zvyšoval kvalifikáciu, ale ako hlúpa výhovorka pre rezort školstva, aby mohol vláde ukázať, že určitým spôsobom môže učiteľom zaplatiť viac. V realite by sme to mali urobiť tak či tak a neviazať to na ich vzdelávanie, a to podriadiť jednej veci. Tou je zvyšovanie kvality a kvalifikácie učenia týchto ľudí.
Samozrejme by bolo nespravodlivé zobrať pedagógom peniaze za niečo, na čo minuli energiu a dané kurzy si urobili. Avšak, v budúcnosti by sme celkom určite mali zrušiť akékoľvek kredity za vzdelávanie, plošne navýšiť platy pedagógov a nastaviť vzdelávací systém pre učiteľov tak, aby smeroval k spokojnejším a zorientovanejším študentom a deťom. A nie kvôli tomu, aby formálne dokázali vykázať, že sa vzdelávajú, ale nezobrazí sa to na kvalite ich vzdelania.
Nedávno ste sa dostali do konfliktu s Richardom Sulíkom ohľadom migračnej politiky nového španielskeho premiéra Pedra Sanchenza. Vo svojom statuse kritizoval aj vaše slova, že migrantov treba robiť šťastnými. Prekvapilo vás toto vyjadrenie?
Nie, Richard Sulík zjavne dostal odporúčanie od svojich mediálnych poradcov. Danú vetu, napriek tomu, že je vytrhnutá z kontextu, opakuje stále dookola, pretože vo svojej posadnutosti migráciou jednoducho a zrejme nedokáže inak.
Som členom Výboru pre migráciu v parlamentnom zhromaždení Rady Európy. V Štrasburgu sme celý deň mali, spolu so zástupcami 47 krajín Rady Európy, dôležité diskusie o migračnej politike. Mal som tú česť v tejto diskusii zastupovať európskych liberálov zo strany ALDE (Aliancia liberálov a demokratov pre Európu) a citoval som slová Andreja Kisku. Konkrétne povedal, že ak Rómovia budú šťastní, tak aj ostatní občania Slovenska budú šťastní. Samozrejme nie na ich úkor, ale bude to spôsobené tým, že Rómom umožníme lepší prístup ku vzdelávaniu a uplatneniu sa na trhu práce. A to spôsobí to, že čoraz menej z nich bude vnímaných ako možný základ problému. A tým pádom aj ich spolužitie s majoritou bude lepšie, rovnako aj zaradenie sa do života.
To isté podľa mňa platí aj pre migrantov, ktoré sú v Európe. Musíme samozrejme odpovedať na problémy, ktoré s migráciou súvisia. A teda musíme lepšie chrániť hranice, mať jasné pravidlá pre prideľovanie azylov, musíme vedieť vyžadovať dané pravidlá. To znamená, že kto nemá nárok na ochranu a v Únii pre neho nie je miesto, má byť okamžite deportovaný preč. Nesmieme tolerovať také veci, ako sa stali v Španielsku, že sa niekto násilím dobíja do európskeho priestoru. Takých ľudí treba otočiť a poslať tam, odkiaľ prišli. Neexistuje totiž nič také, ako násilím vynútený nárok na právnu ochranu.
Zároveň ale platí, že z obrovského množstva ľudí, ktorí prídu do Európy, chce veľa z nich žiť jednoduchý a spokojný život. To znamená, že chcú pracovať, zarábať na seba a uživiť svoje rodiny, rovnako tak sa podľa možností bez problémov zaradiť do nového života, do ktorého prišli. O týchto ľuďom som povedal, že ak budú šťastní, tak aj Európa bude šťastná. Pretože čím menej ľudí medzi nimi sa bude radikalizovať a bude frustrovaných zo svojej novej situácie, tým sa znižuje bezpečnostné riziko príchodu migrantov do Európy.
Neviem či toto Richard Sulík nechápe, alebo nechce chápať, ale podľa mňa cesta nevedie cez to, že budeme všetkých ľudí odrádzať od toho, že je možné sa istým spôsobom zaradiť medzi Európanov, ak už sú v Únii. Myslím si, že ak tu už sú a pri mnohých z nich je reálny nárok na udelenie azylu, tak by sme sa mali správať tak, by sme podľa možností vytvárali čo najmenej priestoru pre ich možnú radikalizáciu. Skôr by sme mali vytvárať priestor pre to, aby ich deti dokázali ihneď nastúpiť do škôl, aby sami dokázali nájsť priestor či už na malé podnikanie alebo na nachádzanie práce. A aby vo svojej novej situácii dokázali nájsť taký zmysel, že ich rodinný život a uplatnenie sa bude dostatočné.
Ako vnímate migračnú politiku? Súhlasili by ste napríklad s navrhovaným zrušením ostatných drôtov v španielskych enklávach Ceuta a Melilla.
Pozrite sa, je jedno či niekde sú alebo nie sú ostatné drôty. Tie sú iba dôsledkom zle nastavenej politiky ako takej. Samozrejme, že ak sa niekde skoncentrujú problémy, tak následne veľakrát vytvárajú ďalšie nové reťazovou reakciou. Ostnaté drôty nikdy neboli dobrým riešením, spomeňme si na tie, ktoré boli medzi Slovenskom a Rakúskom. Zároveň však treba dodať, ak je niekedy situácia neudržateľná, tak je potrebné dočasne zabrániť tomu, aby si ľudia navzájom ubližovali.
Môj názor je taký, že potrebujeme čo najskôr prijať celoeurópske zodpovedné riešenie, pri ktorom sa všetky krajiny nielen Únie, ale aj Rady Európy, čo je veľká štyridsaťsedmička, dohodnú na jednotnom postupe. Ten sa následne pretaví do jasných pravidiel, ktoré budeme všetci dodržiavať.
Súčasťou pravidiel musí byť aj rešpektovanie európskeho dohovoru o ľudských právach, pretože ten je pre nás základom ľudsko-právnej legislatívy.
Avšak, zároveň to musí byť o tom, že si uvedomujeme, že sme jeden celok a nebudeme vylučovať napríklad Balkán. Ten je vo veľmi nespravodlivej situácii, kedy z vnútra EÚ prídu utečenci, alebo migranti, ktorí sa následne chcú dostať naspäť, ale Únia ich už znova nepustí na svoje územie. Tak vlastne ostanú zaseknutí medzi Afrikou a Európu, kde zodpovednosť za ochranu hraníc bola na strane Talianov, Grékov, Španielov.
To riešenie by malo byť také, aby bola zabezpečená ochrana hraníc do takej miery, že budeme rozhodovať o tom, kto má právo vstúpiť do EÚ a kto nie na základe legálnych procesov. Tie by ideálne mali trvať čo najkratšie. Napríklad, človek príde, požiada o azyl a čo najrýchlejšie sa rozhodne o tom, či má alebo nemá nárok na azyl. Ak nie, tak sa vráti naspäť domov, ak ho má, tak sa pre neho hľadajú spôsoby na integráciu. A malo by byť jedno, či príde zo záchytného tábora na jednom brehu, kde sú možné aj také riešenia, alebo priamo na pobreží v Európe.
Viete si predstaviť, že by ste boli spolu s Richardom Sulíkom vo vláde?
Áno, viem si to predstaviť, pretože program SaS je do veľkej miery taký, ako som ho vypracoval a nechal v strane ešte ako predseda Výboru pre program. Bolo by zvláštne, ak by som nevedel spolupracovať so stranou, kde som bol do veľkej miery zodpovedný za program, ktorý strana prezentuje. SaS je pre Progresívne Slovensko vo veľa veciach programovo blízky partner. Zároveň existujú otázky, v ktorých by sme si museli veľmi jasne vymedziť hranice na to, aby to fungovalo. Avšak, myslím si, že to fungovanie je možné v rámci exekutívy alebo budúcej vlády.
Myslíte si, že sa Richard Sulík bojí Progresívneho Slovenska?
Celkom určite sa ho bojí, pretože mu musí byť jasné, že v posledných parlamentných voľbách SaS ľudia volili len pre to, že nemali inú možnosť. V momente, ako Progresívne Slovensko začne byť relevantnou stranou, ktorá bude mať preferencie nad päť až šesť percent, tak SaS hrozí odliv nejakej časti voličov. Ja si myslím, že si je toho Richard Sulík vedomý.
Ako hodnotíte novú Pellegriniho vládu? Dôverujete jej?
Nič také, ako nová vláda Petra Pellegriniho neexistuje. Keď sa pozriete stránku úradu vlády, tak ani sa nezmenilo len číslovanie zasadnutí vlád, ale pokračujú ďalej bez ohľadu na to, či bol vymenený premiér alebo nie. Tá vláda je rovnaký „prúser“ ako vláda Roberta Fica. Peter Pellegrini nedokáže relevantne odpovedať na problémy posledných mesiacov, rovnako tak na transformáciu SAV. Rovnako sa nedokáže vysporiadať s únosom vietnamského občana za použitia slovenského lietadla a korupčnými škandálmi. Myslím si, že rovnako ako vláda Roberta Fica, tak aj vláda Petra Pellegriniho je zrelá na výmenu.
Vie sa, že predčasné voľby by nepomohli novovzniknutým stranám, teda ani Progresívnemu Slovensku, ani Spolu, dokonca ani projektu Andreja Kisku. Aké riešenie by pre vás bolo najrelevantnejšie?
Viete, ono je otázne, či by pomohli, alebo nie. Voličské správanie v mnohých krajinách, vrátane Slovenska nám ukazuje, že mesiac až mesiac a pol pred voľbami sa dokážu dramaticky zmeniť preferencie ľudí. Ja som v tomto optimista a verím, že ak by boli vyhlásené predčasné voľby, tak kampane otvoria oči mnohým ľuďom a uvidia ten marazmus, do ktorého Slovensko spadlo kvôli politikom, ktorí tu vládli posledných desať až dvanásť rokov.
Tým, že aj Andrej Kiska, aj Progresívne Slovensko aj strana Spolu na seba už dnes viažu veľké percento voličov, ktorí ešte nie sú rozhodnutí, koho by volili, tak v momente, ak by vznikla uchopiteľná alternatíva, tak by dokázali preklopiť pomer síl smerom k progresívnemu mysleniu. To by mohlo stačiť pre budúce zostavenie vlády, aj v budúcom parlamente.
Je pravda, že ak sa pozrieme iba na čísla a preferencie, tak predčasné voľby nie sú odpoveďou pre nikoho, ale mohli by byť odpoveďou pre Slovensko. A to z dôvodu, že každý ďalší mesiac, keď táto „družina“ zostáva pri vláde, znamená rozkrádanie a stagnáciu Slovenska ako republiky.
