Čomu sa aktuálne venujete v parlamente?
V parlamente sa venujem témam, ktoré prakticky ovplyvňujú mladé rodiny a ženy. To je pomerne široká agenda – snažím sa podporovať zmeny inštitúcií, aby boli priateľské k deťom a ich rodičom. Ide napríklad o skrátenie čakania detí v nemocnici na vyšetrenie, čakania na pasovom oddelení, možnosť prespávať s hospitalizovanými deťmi v nemocniciach v slušných podmienkach. Ďalej presadzujem, aby mali rodičia čo najširšiu paletu možností, ako sa postarať o malé dieťa, napríklad sa dlhodobo snažím o vyšší počet miest v škôlkach a zavedenie detských skupín. Podávala som aj zákon o garancii miesta v škôlke, dôležité sú aj flexibilnejšie otváracie hodiny škôlok a družín, ktoré by mali byť viac prispôsobené pracovnému času rodičov.
Som zástankyňou širšej flexibility pracovného času, akú tu aktuálne máme. Chcem bojovať s chudobou, ktorá sa, bohužiaľ, na Slovensku viac týka žien, čo by sa dalo zmierniť napríklad rovnocennou deľbou dôchodku medzi manželmi. Je potrebné zvýšenie úrovne slovenských pôrodníc, aby skutočne nielen navonok poskytli rodičkám služby a prístup v medzinárodných štandardoch, bojovať s násilím v párových vzťahoch, ktoré sa týka najmä žien a detí.
Spomínali ste, že ste na dlhšej pracovnej ceste v Bruseli. Čo je jej cieľom?
Na vlastné náklady som sa zúčastnila Fóra mladých poslancov členských štátov EÚ, ktoré organizuje mimovládka eu40 s cieľom prepájať mladých poslancov v rámci EÚ a získavať ich názory a idey na fungovanie Únie v aktuálnych témach. Tentoraz sme diskutovali najmä na témy spojené s nedávnym brexitom a preberali sme jeho dôsledky na oblasti obchodu, ochrany dát, bezpečnosti a transatlantickej spolupráce.
Okrem toho som sa zúčastnila rokovania výboru pre ľudské práva a rodovú rovnosť a mala som možnosť sa pozhovárať s našou europoslankyňou Janou Žitňanskou na tému, ktorá nám je obom blízka, zavedenie tzv. detských skupín do zákona aj pre deti nad 3 roky veku, čo by výrazne pomohlo slovenským pracujúcim rodičom pri zlaďovaní práce a starostlivosti o ich deti. Zároveň som sa zoznámila so zakladateľkou organizácie Women in Parliaments fungujúcej v rámci štruktúr Európskeho parlamentu, ktorá združuje ženy parlamentov členských krajín Únie a adresuje témy, ako je napríklad dojčenie v práci, čím chce poukazovať na potrebu prijatia žien vo verejných funkciách aj ako matiek, pretože na európskej pôde, ale aj v národných parlamentoch je ich čoraz viac.
Pred niekoľkými dňami ste do parlamentu pozvali zástupkyne na ochranu ľudských práv žien a presadzovania rodovej rovnosti. Čomu ste sa venovali?
Rozprávali sme sa o spôsoboch, ako by sme mohli spolupracovať, aby sme zlepšili situáciu žien na Slovensku. Hovorili sme aj o tom, v akých oblastiach by to malo význam.
Budete takéto stretnutia iniciovať aj v budúcnosti?
Samozrejme, za seba môžem povedať, že by som sa potešila dlhodobej spolupráci.
Minulý týždeň bol týždeň nosenia detí. Zúčastnili ste sa na ňom?
Áno, zúčastnila, bola som tiež ambasádorkou Sprievodu nosiacich rodičov. Sama svoju dcéru nosím v šatke a chcela by som pomôcť tomu, aby sa ľudia nepozastavovali nad deťmi, ktoré sú nosené. Nosenie prospieva k tvorbe pevnejšieho puta medzi rodičom a dieťaťom a okrem toho veľmi priaznivo vplýva na správny psychomotorický vývin dieťatka. Nešlo len o samotný pochod, počas celého týždňa prebiehali prospešné školenia pre rodičov, napríklad o výhodách dojčenia a nosenia či kontaktného rodičovstva.
Aký je váš názor na konflikt okolo podpredsedníčky parlamentu Lucie Nicholsonovej a predsedu NR SR Andreja Danka krátko po jej pôrode?
Nie som zástankyňou toho, aby si človek robil názor bez toho, aby mal dostatok informácií. Nie som členkou poslaneckého klubu, takže neviem, čo sa dialo na poslaneckých grémiách. Vyhodnotiť informácie len z médií si v tomto prípade netrúfam. Viem však s istotou povedať, že parlament, ako aj iné verejné inštitúcie, je prostredím, ktoré s matkami s malými deťmi nepočíta.
Historicky tam matky s malými deťmi neboli, a dodnes zostáva silný spoločenský tlak na to, aby svoje záujmy ženy obhajovali prostredníctvom svojich mužov. Keď sa stanú matkami, najradšej by ich spoločnosť videla roky len doma a na ihrisku, no nie všetky ženy sú už dnes ochotné žiť podľa týchto socialistických modelov. Pri spoločenských zmenách, akou je aj väčší prienik žien do politických inštitúcií, vznikajú, prirodzene, nové situácie, a dokonca aj zbytočné konflikty, a to najmä s ľuďmi, ktorí majú stereotypné videnie sveta a nedostatok kontaktu s medzinárodným prostredím.
Po zvolení do parlamentu ste sa do povedomia ľudí dostali, keď ste si chceli vziať svoju dcéru do pléna NR SR. To vám však neumožnili. Ako sa s odstupom pozeráte na túto záležitosť? Vnímate to ako necitlivosť zo strany vedenia parlamentu alebo bol problém aj na vašej strane?
Neviem si predstaviť, ako by to mohol byť problém na mojej strane. Zastávam rovnaký mandát ako moji kolegovia a chcela som si robiť svoju prácu. Okrem toho zastávam aj inú rolu, som ešte matkou malého dieťaťa. Je logické, že za niekoľko mesiacov nastala situácia, keď som s dcérou potrebovala vstúpiť do pléna.
Ak by boli kolegovia tolerantní a nevykladali rokovací poriadok zbytočne prísne, tak s dcérou prídem, vypočujem si odpoveď na hodine otázok a pokojne odídeme. Môj manžel bol už vtedy na ceste po ňu a ja som sa potom vrátila späť na rokovanie. Lenže pre matku s dieťaťom odrazu platí zákon prísnejšie ako pre čašníkov a novinárov, ktorí do pléna chodia počas rokovania bežne. Preto to považujem za netoleranciu a spiatočníctvo. Celej situácii sa dalo jednoducho predísť ľudským prístupom.
Boli by matky a pracovné podmienky pre ženy vašou nosnou témou, aj keby nedošlo k tomuto sporu?
Áno, boli, témam žien sa venujem už vyše 6 rokov. O to bizarnejšie je, že sa táto udalosť stala práve mne. Spoluzakladala som Platformu žien Slovenska, kde sme sa snažili pomôcť ženám so začiatkami ich podnikania. Aj v politickej strane, za ktorú som bola zvolená, som viedla pracovnú skupinu pre ženy a rodiny.
Považujete sa za feministku?
Na Slovensku je feministami a feministkami mnoho ľudí, ktorí si to ani neuvedomujú. Je to preto, že význam slova feminizmus je nepochopený. Preto sa stal urážlivou nálepkou a ľudia sa hanbia byť označení týmto pojmom. Čo to teda feminizmus je? Ide o snaženie sa o rodovú rovnosť. Mnohí si ho vysvetľujú ako boj žien proti mužom, čo nie je pravda. Samozrejme, ženy sú znevýhodňované viac, preto je zameraný najmä na zrovnoprávnenie žien.
Ani boj proti rasizmu neustále neakcentuje, že je potrebné myslieť aj na práva bielych, lebo je jasné, kto je na tom horšie. Pozor, rodová rovnosť neznamená snahu o rovnakosť pohlaví. Feminizmus vznikol ako boj za rovnaké politické práva žien, ktoré im boli upierané, postupne sa darí ich dosahovať po celom svete, no mnohé nerovnosti, ktoré sú menej viditeľné, zostávajú. Rovnosť v právach máme síce zapísanú v ústave, no zďaleka sme ju nedosiahli.
Mnohí ľudia si myslia, že citlivosť, starostlivosť a zlé výsledky z matematiky majú ženy vrodené a muži sú od akejsi prirodzenosti racionálni, rozhodní a nevedia variť alebo sa postarať o chorého človeka. To sú, samozrejme, nezmysly, všetko sú to sociálne konštrukty, ktoré sa nás od malička snažia vtesnať do dvoch škatuliek – ženskej a mužskej. To znamená, že tieto vlastnosti v nás podporuje výchova a spoločenský tlak. Poškodzujú nielen ženy, ale aj mužov.
Chlapcom sa v škole spolužiaci vysmievajú napríklad za slzy, citlivosť, ružové oblečenie a športovú nešikovnosť, povzbudzuje sa u nich nezdravá súťaživosť a násilie. U dievčat je od malička silný tlak okolia na to, aby dobre vyzerali, a od toho je odvodzovaná ich hodnota ako ľudí. Okolie od nich menej očakáva ambície a sny ako od chlapcov. Vyplývajú z toho neskôr patologické javy ako násilie na ženách a deťoch, ktorá sa často prejavuje vtedy, keď muž nezvládne napĺňať svoju náročnú spoločenskú úlohu; alebo neplatená práca v domácnosti vykonávaná takmer výhradne ženami.
Súdy u nás zas rutinne rozhodujú v prospech žien, keď ide o starostlivosť o deti, pretože ešte stále si mnohí sudcovia nevedia predstaviť, že aj muži sa vedia o svoje deti starať. Takže odpoveď je áno, som feministka, lebo si myslím, že by sa nám tu všetkým bez stereotypov žilo lepšie, a aktívne sa o to snažím.
Pred časom sa strhla vlna protestov pred sprísnením interrupčného zákona v susednom Poľsku. Aký je váš postoj k tomuto zákonu?
Ak nemá žena kontrolu nad tým, čo sa deje s jej vlastným telom, nemôže mať kontrolu nad vlastným životom. Keďže aj dieťa v jej tele má práva, na ktorých sme sa od určitého veku plodu dohodli, ide tu o vyvažovanie práv dvoch bytostí. Ak sa vychýlia pravidlá príliš na jednu stranu, tak tá druhá trpí. Poľskí vládni predstavitelia tlačia už aj tak prísnu legislatívu do absurdností. Ohrozujú duševné a telesné zdravie svojich občianok. Nútenie k donoseniu ťažko postihnutého dieťaťa, ktoré je výsledkom znásilnenia, sa nedá nazvať inak ako zverstvom. Ja som zatiaľ nepočula jediného slovenského politika tento zámer podporiť, aj najkrajnejší slovenskí konzervatívci sú proti.
Ako vnímate legislatívu a problematiku potratov v SR? Je adekvátna alebo by sa mala zliberalizovať, či naopak sprísniť?
Myslím si, že je adekvátna. Slovensko, našťastie, nie je krajinou, kde sa hanbíme hovoriť o fungovaní našich tiel, čoho výsledkom je čoraz nižší počet potratov. Je smutné, že krajiny ako Ruská federácia, kde sa vykonáva najviac potratov vôbec, sa snažia hovoriť o „skazenom“ Západe a málokto to účinne spochybňuje. Kľúčom k nižšiemu počtu potratov nie sú zákazy a hanblivosť za vlastné telo, ale informovanosť primeraná veku o tom, ako funguje reprodukcia a prístup k antikoncepcii.
