Oni majú naozaj strach. Tereza Spencerová nazrela na “súdruhov” z Bruselu

    0
    Jean-Claude Juncker (Autor: TASR)

    Ticho, tichučko okolo Sýrie, aspoň v našich médiách, zamestnaných posledný týždeň vojnou policajtov. Niečo však predsa len preblesklo. Podľa pozorovateľov sa Bašár Asad rozhodol vykašľať na vidinu prímeria a diplomatických rokovaní a rozbehol vojenské operácie, ktoré majú za cieľ vyriešiť vojnu v Sýrii silou. A posledné týždne sa rozprávame aj o tom, že vojenská aktivita začína byť horúca aj u Rusov, Američanov a Kurdov. Tak teda ako sa nám premieňa mapa? Cieľ je blízko nás, môže si niekto spievať spoločne s americkým tradicionálom?

    Ťažko povedať, ako blízko je cieľ. Ofenzívy sýrskej armády aj “amerických” Kurdov smerujúce na východ krajiny k Rakke a Dejrizoru sa spomalili na obranných líniách Daeša, ale postupujú. Ofenzíva “amerických” Kurdov na severe Sýrie pri tureckých hraniciach, pri Manbidži, sa zastavila na mínových “poliach”, ktorými Daeš zablokoval jediný úzky koridor vedúci k cieľu. Hranica s Tureckom teda ani po dvoch týždňoch uzavretá nie je a noví bojovníci rovnako ako zásoby zbraní a všetkého ostatného prúdia do Sýrie ďalej.

    Avšak zaujímavejšie sú možno iné udalosti, ktoré však vo svojom dôsledku len prehlbujú sýrsky Matrix. Napríklad Asadova mediálna poradkyňa Busajna Kámilová, jedna z najmocnejších osobností režimu, sa pred pár dňami zúčastnila na konferencii vo Washingtone na tému “globálneho boja proti Islamskému štátu”. Tá pani je na všetkých možných západných sankčných zoznamoch, a hoci sa konferencie zúčastnila len v rámci priameho videoprenosu, asi to znamená, že už sa s Damaskom smie “hovoriť”. A to je zásadný “prielom na fronte”. Bez ohľadu na prebiehajúce ofenzívy, ktoré napovedajú o rusko-americkej koordinácii útokov proti Daešu – alebo práve kvôli nim – si iránsky minister obrany do Teheránu pozval svojich kolegov z Ruska a Sýrie, len aby im “pripomenul”, ktože to rozpútal vojnu v Sýrii (Západ a Saudskoarabi), ktože to podporuje tamojšími teroristami (Západ a Saudskoarabi) a že je potrebná “rozhodná, rýchla, všeobjímajúca a koordinovaná akcia” proti týmto teroristom. Čiže Irán sa hlási do hry a nechce prenechať Sýriu len Rusku či Američanom.

    Do hry sa hlási tiež Francúzsko a Británia, ktoré si na sýrskom území zriaďujú – fakticky úplne ilegálne, ale z hľadiska koloniálneho vnímania sveta pochopiteľne – vojenské základne, vraj na boj proti Daešu a tak podobne. Možno to je na jednej strane pokus pridať sa “na poslednú chvíľu” k víťaznému frontu a ukoristiť si niečo z vavrínov, celkom určite to ale vo výsledku vojnu len skomplikuje. Ako keby Británia a Francúzsko nemali v Európe dosť svojich vlastných starostí! Damask navyše tvrdí, že základňu si v Sýrii buduje aj Nemecko, ale Berlín to popiera. A to ešte navyše chce Washington samozvane vyslať do “bojov proti Daešu” v Sýrii lietadlá NATO. Vojna v Sýrii sa tým stane ešte nepriehľadnejšou a každopádne sa predĺži. Sýrčania, sorry.

    A keď už sme pri tých komplikáciách, americký Daily Beast opisuje ostrý súboj medzi Pentagonom a CIA: vojaci vraj držia palce ruským náletom pri Aleppe, pretože v žiadnom prípade nechcú podporovať džihádistov z Al-Káidy a podobných skupín, špióni ale mnohých z nich vycvičili, zafinancovali a dodali im zbrane, a tak teraz hrozia Rusku, aby nechalo Al-Káidu na pokoji. Vo výsledku tak vraj Pentagon podkopáva nohy CIA, do značnej miery opakuje oficiálne ruské náhľady na situáciu a odovzdáva do Damasku informácie o plánovaných zásielkach zbraní džihádu a tak podobne. Neuveriteľné.

    A potom sa v tej vojne vyznajte!

    Pre prípad, že by zavládol mier: Spočítal už niekto, koľko peňazí by stálo dostať zničenú Sýriu na úroveň v roku 2010? Alebo kto obnovu zaplatí, či už formou pomoci, alebo formou investícií? Mimochodom, hovorili sme nedávno o návšteve námestníka sýrskeho ministra zahraničia Fajsala Mikdáda, ktorému v Prahe českí politici skoro trhali ruky, ako bol vrelo prijatý. Črtajú sa podľa vašich poznatkov nejaké konkrétne iniciatívy, ako by ČR mohla zarobiť na snahe obnoviť sýrsku infraštruktúru a ekonomiku?

    K mieru je naozaj ešte ďaleko a ďalej platí, že aj keď “mier” vládne na približne 80 percentách sýrskeho územia, ktoré kontroluje Damask, ďalej explodujú nálože v autách alebo samovražední atentátnici, a ďalej teda – aj bez “horúcej” vojny – umierajú ľudia . V každom prípade to bude ale raz zaujímavá situácia, ktorú si zatiaľ nevieme do dôsledkov ani predstaviť, pretože Sýria má predsa len nádej, že nebude nasledovať ďalšie rozvalené a zničené “demokratizované” krajiny ako Afganistan, Irak či Líbya. Čiže budeme si musieť počkať na to, ako taký skutočný mier v Západom napadnutej, ale nezlomenej krajine vlastne vyzerá.

    Existujú určité odhady škôd a niektoré z nich hovoria až o 400 miliardách dolárov nutných na rekonštrukciu, ale naozaj sú to len odhady. Oveľa jasnejšia je otázka, kto to zaplatí. Po prvé Sýrčania (a susedia Libanonci) sú známi svojou podnikavosťou, takže nebudú zbytočne čakať na nejakú pomoc zvonku. Nakoniec aktívne stavebné a iné práce prebiehajú na oslobodených územiach už dlho. A financie môžu byť domáce a súkromné. Mám na mysli zdroje, ktoré má k dispozícii niekoľko sýrskych oligarchických rodín, ktoré po celý čas vojny Asada neopustili. A potom tu sú, samozrejme, miliardy z Číny alebo Iránu. Vzhľadom na strategický význam Sýria na Blízkom východe, fakticky pri bránach Európy, Teherán ani Peking nedráždila a nebude dráždiť ani do budúcnosti.

    O Fajsala Mikdáda sa českí politici naozaj “bili”, nasledovala česká humanitárna pomoc odovzdávaná priamo v Damasku, vďaka čomu sa Česi stali vôbec prvým a zatiaľ stále jediným štátom EÚ, ktorý sa k takémuto kroku “odvážil”, všetko ďalšie ale bude závisieť v mnohom od toho, do akej miery si naša vláda trúfne vystrčiť lakte v Bruseli. Koniec koncov, EÚ pred pár dňami znova predĺžila sankcie proti Sýrii, pretože… fakt neviem, prečo takto pomáhame Daešu a ďalším teroristom… a súčasná česká vláda sa nezdá byť práve tou, ktorá by sa odvážila raziť úplne nezávislú politiku. Alebo inak – povestný sedliacky rozum previesť do praxe v čase, keď tú šancu máme.

    Už budúci týždeň budú Briti rozhodovať o možnom vystúpení z Európskej únie. Vy ste pred týždňom predpovedali, že Briti nakoniec cúvnu a z EÚ nevystúpia. Stále to tak vidíte? A inak, zástancovia zotrvania Británie v EÚ strašia hospodárskym prepadom, či dokonca rozpadom Spojeného kráľovstva. Priaznivci odchodu sľubujú svetlé zajtrajšky v nezávislej krajine. Kto má pravdu a kto klame? Kto je presvedčivejší? Na podporu zotrvania Britov v EÚ sa pridali aj kapacity ako Merkelová alebo Juncker…

    Neviem, kto má pravdu a kto klame, mám ale dojem, že stúpenci Brexitu majú očividnú výhodu – môžu sľubovať hory-doly a ľudia im môžu uveriť, pretože nikto presne nevie, čo sa v skutočnosti odohrá. Skrátka možno vo finále naozaj príde aj niečo pozitívne. To zástancovia zotrvania, naopak, môžu ľuďom ponúkať len súčasnú šeď a Brusel a jeho byrokratov, a neschopnosť EÚ riešiť problémy a pokračujúcu krízu… Vlastne sú svojím spôsobom k zúfaniu a nezostáva im nič iné ako strašiť “čo by bolo keby”, ale pritom ľuďom ponúkajú len to, čo už, bohužiaľ, z každodenného života dávno poznajú a čo sa mnohým už práve preto aj prejedlo.

    Keď k tomu počúvate čím ďalej patetickejších lídrov EÚ typu Juncker a Tusk, podľa ktorých bude Brexit začiatkom “konca západnej civilizácie”, tak sa zdá, že majú naozaj strach. Strach z neznáma, z vybočenia zo zabehnutých koľají. Žili posledné dekády v jednom úzkom názorovom koridore, ktorý nepripúšťal žiadne odchýlky a v skutočnosti ani vlastný názor. A zrazu toto? Takto nejako si museli pripadať súdruhovia v Moskve, keď sa im po dekádach myšlienkového monolitu mrvili ich “nesmrteľný socialistický tábor”.

    Osobne si nemyslím, že je vystúpenie ktoréhokoľvek štátu z EÚ nejakým ideálnym riešením, pretože oveľa praktickejšie by bolo skúsiť do bruselských špičiek nejako implementovať niečo racionálne, ale keď nikto nevie, ako na to, tak čo sa dá robiť?

    A ako referendum dopadne? Neviem. Posledné prieskumy síce naznačujú veľkú prevahu Brexitu, ale práve preto, že sú to skoky také náhle, nečakané a nemožno ich nijako prirodzene vysvetliť, myslím, že je to v skutočnosti len obyčajný trik, ako v účasti na referende a na hlasovaní proti Brexitu vystrašiť čo najviac ľudí. A to isté možno platí aj pre britské Murdochove médiá: keď teraz agituje pre vystúpenie z EÚ, môže byť – pri panujúcej nenávisti voči Rupertovi Murdochovi a jeho špinavým praktikám – výsledok presne opačný. A možno práve o to ide. V každom prípade to bude napínavé až do samého konca. Alebo začiatku.

    Vy dávate pravidelne najavo, že ideovo ste pre existenciu Európskej únie, avšak nemôžete podporiť jej smerovanie. Keby ste mali možnosť EÚ “prerobiť”, ako by vaša vysnívaná EÚ vyzerala? Čo by riešila, do čoho by sa naopak neplietla, koľko priestoru by nechala národným štátom? A inak, začína sa skloňovať možnosť rozpadu EÚ. Kedy ho podľa vás môžeme čakať a s akým vývojom? Pričom nechceme naznačovať, že by ste si to priali…

    To je všetko veľmi zložité. Určite platí, že je lepšie byť súčasťou väčšieho celku, väčšieho kolektívu, než sa stretávať so všetkými problémami osamote. Na druhej strane ale platí, že záujmy severu Európy sú ukradnuté európskemu juhu a naopak, západ nepríde na meno “rozožratému” juhovýchodu, stredovýchod netuší, kam sa obrátiť, keď už je prilepený sekundovým lepidlom k Nemecku, ktoré bude asi vždy ostatným niečo diktovať, a to nielen preto, že je veľké a silné, ale často len a len kvôli tomu, aby sa EÚ vôbec na niečom dohodla a urobila aspoň nejaký krok vpred. Jednoducho sa zdá, že EÚ je dnes už úplná nesúrodosť štátov, ktoré toho spolu – bez ohľadu na vzletné proklamácie o kresťanských koreňoch – nemajú až toľko spoločného, ako by sa pri pohľade na mapu mohlo zdať. Neustále sa síce snažia o rozširovanie, ako keby kvantita bola dôležitejšia ako kvalita, ale problémov tým len pribúda a nikto akoby nevedel, čo s tým.

    Našťastie, nemusím premýšľať o tom, aká by bola moja vysnívaná Európa, pretože všetky ideály sú tu aj tak len preto, aby za nimi človek celý život išiel, slovami klasika. Problém vidím skôr v tom, že “tí hore”, ktorí by o lepšom fungovaní Únie premýšľať sakra mali, namiesto aby hľadali nové cesty a prístupy k riešeniu problémov alebo k vyvažovaniu jednotlivých a často protichodných záujmov, prepadli do akejsi dimenzie mimo reality a námesačne vedú EÚ ďalej kamsi k priepasti. Vlastne sú už len niečím nepekným, čo nálepkuje každého, komu sa cesta z útesu nepáči. Pritom je ale podľa môjho názoru nesúhlas so súčasným trendom – alebo rovno naštvanie sa – jedným z mála dôkazov, že človeka ešte úplne nepripravili o rozum. Inou vecou je ale, samozrejme, kvalita myšlienok, ktoré sa z takéhoto naštvania rodia…

    Suma sumárum, áno, mám pocit, že EÚ k rozpadu smeruje – neviem, ako dopadne Brexit, ale je tu Rakúsko, je tu rozpadajúce sa Španielsko, kde posilňujú Indignados a prinajmenšom Katalánci a Baskovia sa chcú “separovať”, je tu Francúzsko a Taliansko, ktoré sú fakticky v bankrote… Ako to chce Brusel udržať pohromade? Silou vôle a intelektom? Alebo len silou? Vstupujeme v každom prípade do zaujímavých časov.

    Bez väčšej pozornosti dochádza na východnej Ukrajine k stupňovaniu situácie. Možno hovoriť o obnove doteraz zamrznutej vojny? Na diplomatickom fronte sa nič moc nerysuje, opakuje sa mantra o minských dohodách. K čomu to všetko smeruje? Čo by sme mali vedieť? Ukrajinský politológ Kosť Bondarenko vyjadril priamočiaru obavu: chudobnejúci Západ radšej obnoví obchodné vzťahy s Ruskom a v strachu z vlastných voličov, ktorí chcú riešiť hlavne ekonomické problémy, pošle Ukrajinu k vode. Je to legitímna obava? Je krok francúzskeho senátu, ktorý volá po zrušení sankcií proti Rusku, prvou lastovičkou?

    Neviem, ono sa totiž situácia na východe Ukrajiny “vyostruje každým dňom” azda posledný polrok, ale žiadna skutočná vojna neprepukla. Možno aj preto, že Ukrajine podľa oficiálnych priznaní už došli zbrane a munícia ešte zo sovietskych zásob a pre vojnu by teda potrebovala veľké dodávky zo Západu. Jedna vec je ale dislokovať štyritisíc mužov na území štátov NATO susediacich s Ruskom, a niečo iné je dodávať zbrane priamo Kyjevu, aby s nimi proti Donbasu či Rusku mohol naozaj začať bojovať. To už by bolo veľké riziko, že vyprovokuje vojnu s Ruskom, a tak sa podľa môjho názoru bude situácia ďalej len stále “vyostrovať”, hlavne aby to rovno nevyzeralo, že “naša” Ukrajina vojnu už dávno prehrala.

    Avšak dôležitejšie je, že Západ by kvôli “akejsi” Ukrajine do vojny s Ruskom nešiel. Nemá to tu existenciálnu hodnotu. Je nutné si uvedomiť, čo je to Ukrajina. Už jej prvý postsovietsky prezident Leonid Kučma “svoj štát” premenil v súkromný zdroj biliónových ziskov a kritici jeho kleptokracie “umierali” (ako napríklad zavraždený novinár Georgij Gongadze) a ďalší si zachraňovali život emigráciou. Kučma na počudovanie neskončil pred súdom, ale naopak, jeho oligarchická rodina si kúpila imunitu tým, že ešte pred pár rokmi prispievala do Clintonových fondov viac miliónmi dolárov ako saudskoarabskí monarchovia. To sa, mimochodom, zmenilo až teraz, keď Saudskoarabi údajne pokrývajú celú pätinu nákladov na kampaň Hillary Clintonovej… Kučmov náhľad na Ukrajinu potom prevzali za svoj aj jeho nástupcovia: naša “oranžová” Júlia Tymošenková, takzvane proruský Viktor Janukovyč aj súčasný Petro Porošenko. Kradnúť sa proste smie a čím viac núl to má, tým lepšie. Mimochodom, Kučma je dnes Porošenkov “reprezentant” pri minských rokovaniach.

    Čiže je to stále v moci oligarchov, ktorí sa síce môžu tu a tam prikláňať na tú či onú stranu, ktorá je pre nich práve lukratívna, ale opraty moci z rúk nepustia, namiesto toho sa vzoprú všetkým, ktorým takýto stav nebude vyhovovať. Aspoň tí bystrejší západní politici to musia vedieť už od začiatku. Cieľom Majdanu tak nemalo byť vyvedenie Ukrajiny z nejakej priepasti, ale len – aspoň na čas – vytrhnúť tú skorumpovanú podivnosť z ruského vplyvu a naštvať Kremeľ. A Ukrajinci, teda ľudia, ktorí v onom štáte žijú, zaujímajú málokoho. Ich štát je pre nás len akýmsi baranidlom proti Rusku, nič viac. Sľúbili sme im bezvízový styk, ale “zrazu” sme si uvedomili, koľko desiatok miliónov chudákov tam je, tak nech pekne zostanú. Sľúbili sme im prozápadnú demokraciu, a namiesto toho dosadili kleptokrata Porošenka, ktorý sa objavil už v prvej várke Panama Papers…

    A medzitým dnes do Ruska mieria šéf EÚ Jean-Claude Juncker, francúzsky senát naozaj požaduje zrušenie protiruských sankcií, v rámci ktorých Gasprom už aj tak do Británie predal takmer dvakrát viac zemného plynu než predtým, Daimler Benz otvára pri Moskve novú továreň… A ako je možné, že zatiaľ čo Západ trestá Rusko sankciami, tamojší potravinársky vývoz prekonal zisky z vývozu zbraní? A ako to, že nemecká vláda sabotuje samotný Brusel tým, že necháva ísť ďalej prípravy plynovodu Nord Stream 2, ktorý vo finále len zníži medzinárodný význam Ukrajiny?

    Osobne si myslím, že sankcie proti Rusku predĺžené budú, pretože boli predsa vyhlásené kvôli anexii Krymu a “agresii” na Donbase, pričom oba dôvody ďalej trvajú. Zrušením sankcií by sme stratili tvár, teda ak ešte nejakú serióznu tvár Brusel vôbec má. Sankcie proti Rusku pritom predĺžené byť môžu aj preto, že všetci, ktorí chceli, už ich dávno nejako obišli…

    Naposledy ste mi vytkli, že mám skreslené predstavy o rigidite islamu a jeho dosahoch na praktický život a životné radosti veriacich s tým, že poznáte veľa moslimov, ktorí pijú alkohol a jedia bravčové. Keby sme si vzali mapu sveta, zamerali sa na moslimské krajiny a pokúsili sa popísať rôzne stupne “tvrdosti” pravidiel ohľadom vecí, ako je jedlo a alkohol, sexuálny život, prístup k ženám či možnosť odísť od islamu – kde panujú liberálnejšie pomery a kde sú také veci spravidla prežívané rigidnejšie? Veď keď porovnáme napríklad českého a poľského katolíka, iste to bude o niečom inom…

    Korán a jeho texty sú len jedny, takže platí, že islam je všade rovnaký. Nemožno povedať, že by bol niekde jemnejší vo vzťahu k alkoholu alebo bravčovému, rozdiely sú však v tom, do akej miery tam či onam moslimovia prikázania svojho náboženstva v každodennom živote dodržiavajú. Najľudnatejšia islamská krajina Indonézia je od nás veľmi ďaleko a islam na Jávu prichádzal súčasne s arabskými kupcami. Jávskej aristokracii sa páčili spôsoby správania, rovnako ako napríklad látky, do ktorých boli moslimovia oblečení, a tak prijala islam ako “módu”, ale len ako módu. Náboženstvo utvárané pre prežitie v púšti nemožno brať dôsledne na vzdialených tropických ostrovoch, kde na každom strome rastie banán alebo niečo iné a nikto sa nebojí smrti hladom. Teda starí Jávania niekedy pred piatimi stovkami rokov prijali islam, ale s ohľadom na realitu si ponechali aj veľa svojich bežných návykov, a tak to trvá dodnes. Nehovorím, že sa v Indonézii nevytvorili skupiny islamských teroristických fanatikov – áno; a majú na svedomí stovky ľudských životov – ale s ohľadom na zhruba 260 miliónov obyvateľov možno všeobecne hovoriť o islame, ktorý je “obmäkčený” napríklad budhizmom alebo hinduizmom (a teraz ani nechcem pripomínať, že práve hinduisti sú teroristi prvej triedy, keď na to príde). Tiež určite nemožno porovnávať modernistickú (a islamskú) Malajziu napríklad s Mauretániou, kde je dodnes legálne otroctvo, alebo severnou Nigériou, kde vyčíňa Boko Haram. Navyše mám dojem, že sever Afriky všeobecne nikdy nebude ako nami “zdemokratizovaný” a napriek tomu džihádistický Kandahár v Afganistane. A to ani nehovorím o Libanone alebo Sýrii (pred vojnou). Áno, islam tam bol a je, ale funguje asi rovnako ako kresťanstvo u nás. Skúste si predstaviť tú paralelu, bude veľmi blízko realite. Skrátka islam je síce len jeden, ale jeho praktizovanie sa v dôsledku dejín alebo i prírodných podmienok líši štát od štátu, región od regiónu. Našťastie. Keby totiž poldruha miliardy moslimov na svete vystúpilo ako jednoliaty celok, mohla by z toho ísť hrôza…

    Na začiatku európskeho futbalového šampionátu sa stala taká nepekná vec – pobili sa anglickí a ruskí fanúšikovia. Rusko dokonca dostalo varovanie, že pri podobnom incidente bude jeho tím zo šampionátu vylúčený. Komentátori temne hovoria o sile nenávisti voči Západu, ktorá vyviera z Rusov. Pozrime sa na to z politického hľadiska. Čo nám celý tento humbuk dáva najavo? Kto vlastne koho nenávidí? Čo nám to povedalo o Rusku aj o nás samých?

    Priznám sa, že by som z vyčíňania futbalových hooligans žiadne hlbokomyseľné závery o nenávisti nevyvodzovala. Tí ľudia sú všeobecne “vymetení” a v nenávisti k “iným” sú akosi jednotní, nech už je reč o niektorých “fanúšikoch” Ruska, Anglicka, alebo iných krajín. Minule som sledovala dokumentárnu sériu práve o “ultras” rôznych futbalových klubov v mnohých krajinách sveta a bol to pohľad dosť brutálny. Vytvárajú nezriedka skutočné mafie a polovojenské oddiely a sú schopní sa medzi sebou aj zabíjať; len preto, že ten fandí tomu a ten onomu. A na samotný futbal im pri tom všetkom bojovaní ani nezostáva čas… Hneď ako sa ale naskytne príležitosť spojiť sily s ligovými nepriateľmi a povzniesť svoju vypatlanosť na reprezentačnú úroveň, tak sa proste predvedú, ako len môžu, čo v ich poňatí znamená čo najhoršie…

    Iste sa to netýka všetkých fanúšikov, ktorí do Francúzska prišli. A čo s tými šialencami? Zdá sa, že ruská polícia si ich zoznamy nechala pre seba a mnohí z nich boli schopní vyjsť za hranice. Zaujímavejšia je otázka: Prečo? Odpoveď nepoznám, takže nech Francúzi uplatňujú existujúce zákony. A čo sa týka UEFA, ruský tím sa v zápase so Slovenskom rozhodol, že sa z majstrovstiev vyoutuje sám, takže ešte jedno stretnutie pre formu a bolehlav francúzskej polície sa skončí.

    Tie rýchle mediálne súdy, ktoré z vyčíňania hooligans robia čosi väčšie, než je obyčajný zločin (možno priestupok, samozrejme), možno porovnať s mediálnou propagandistickou smršťou okolo toho šialenca, ktorý v Orlande vystrieľal gay bar. Najskôr to bolo o islame a homofóbii, pretože mal vrah afganské korene a u nás na Západe predsa homofóbia vôbec neexistuje; a končí sa to (zatiaľ) pri konštatovaní, že psychicky narušený a v Amerike narodený gay s voľným prístupom ku strelným zbraniam v sebe dusil svoje ja a “coming out” vykonal tým najhorším možným spôsobom…

    A na záver tradičné otázka: Čomu ďalšiemu by sme sa budúci týždeň mali venovať?

    Bude zaujímavé, čo všetko Jean-Claude Juncker a početná delegácia európskych podnikateľov dojednajú v ruskom Petrohrade. A pre psychológov a psychiatrov by mohli byť zaujímavé aj posledné dni a hodiny pred referendom o Brexite…

    - Reklama -