Očakávam vojnu. Tereza Spencerová prišla do blízkosti ohniska konfliktu v Sýrii a vysvetľuje, ako je to s "civilistami" a chemickým útokom

16.9.2018 10:00

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Nejakú formu vojny očakávam, oznamuje editorka Literárnych novín a analytička Tereza Spencerová z Aleppa, ktoré je v blízkosti sýrskej oblasti Idlíb. Práve v Idlíbe sa očakáva záverečná bitka vojny v Sýrii, hoci podľa analytičky kumulácia vojsk takémuto scenáru nemusí zodpovedať. Ako vyzerá situácia na mieste? Čo si myslia občania Sýrie?

Očakávam vojnu. Tereza Spencerová prišla do blízkosti ohniska konfliktu v Sýrii a vysvetľuje, ako je to s "civilistami" a chemickým útokom
Foto: TASR
Popis: Sýria, ilustračné foto

Čo vidíte okolo seba? Čo ľudia hovoria? Čo sa zmenilo za posledné obdobie? Užívajú si viac život? Čo si myslia o Asadovi?

Od mojej poslednej návštevy v Sýrii uplynuli len štyri mesiace a počas nich po Východnej Ghúte od džihádistov oslobodili aj juh Sýrie, vrátane územia pozdĺž Izraelom anektovaných Golanských výšin. Mám dojem, že sa to odráža aj v nálade ľudí, ako ich tak pozorujem na uliciach alebo kaviarňach, sú uvoľnení a veselí, prinajmenšom tí v Damasku, a stavím sa, že je to tak aj v regiónoch, kde sa prakticky nebojovalo nikdy, teda v Latakii a Tartuse, voľnejšie sa dýcha aj na väčšine guvernorátu Hamá... Keď sa pozriete na mapu, situácia sa naozaj výrazne upokojuje na väčšine tzv. funkčnej Sýrie, teda v západnej časti, kde žije najviac ľudí a kde je väčšina veľkých miest, priemyslu a tak podobne.

OSN však práve prišlo s tým, že posledné vojnové operácie vyhnali z domovov vyše milión Sýrčanov. Mne sa to číslo zdá – pri pohľade na realitu – nafúknuté, ale to nič nemení na tom, že sa ľudia síce môžu usmievať, lebo vojna v ich okolí sa už skončila, to však neznamená, že súvisiace problémy zmiznú s ňou. A vnútorní utečenci sú pre Sýriu celkom určite jedným z prioritných problémov. Včera, cestou do Aleppa, sme sa zastavili na legendárnom križiackom hrade Krak de Chevaliers, ktorý je od roku 2006 na zozname UNESCO. Nechcem tu popisovať jeho kúzlo alebo úctyhodné dejiny, ale skôr uviesť príklad reality. Mestečko v podhradí je totiž skoro ľudoprázdne. Drvivá väčšina z pôvodných 23-tisíc obyvateľov mesta, ktoré leží v kresťanskom regióne, utiekla pred džihádom, ktorý hrad počas dvoch rokov využíval ako tranzitný bod pre teroristov prichádzajúcich po tisícoch cez neďaleký Libanon, a aj keď džihád "na hrade" porazili už v roku 2014, dodnes sa do dediny vrátili vraj len štyri tisícky ľudí. Niektorí síce odišli až do Európy, ale väčšina je stále v Damasku, Tartusu alebo napríklad Latakie, pretože si vo vojnových časoch a v súvisiacej ekonomickej kríze nedokážu zarobiť dosť na to, aby sa vrátili a začali opravovať svoje domy, ktoré im zničil džihád. A vláda v Damasku je pod západnými sankciami, nemá šancu im nijako zásadne pomôcť... Ako hovorím, vojna sa možno pomaly končí – alebo v to aspoň človek môže dúfať – o to viac však teraz vyniknú problémy, ktoré konflikt až doteraz svoju naliehavosťou prekrýval.

Sýrska armáda, ilustračné foto Zdroj: TASR

V Damasku sa už nebojuje, ale zdá sa, že "posledná bitka vzplála" nastane v Idlíbe, kde sú desaťtisíce džihádistov a státisíce civilistov. Do toho reči o inscenovanom "chemickom útoku", ktoré dajú americkým jastrabom do rúk karty na začatie masívnej operácie. Tak teda ako?

Ako teda ako? Vy sa ma pýtate, ako keby som o tom rozhodovala ja... Áno, v posledných týždňoch sa podľa vyhlásenia – predovšetkým západných – politikov zdá, že ofenzíva proti Idlíbu ako poslednej bašte džihádu v Sýrii je na spadnutie. A sýrska armáda zverejňuje videá dlhých kolón ťažkej techniky, ktoré sa vraj presúvajú k Idlíbu. Lenže trebárs rešpektovaný Robert Fisk z The Independent už obchádzal okolo južnej hranice Idlíbu a tvrdí, že videl len málo sýrskych jednotiek, akokeby Damask ofenzívu v pláne ani nemal. Čert aby sa v tom vyznal. Ako som už naznačila, včera večer som dorazila do Aleppa, ktoré s Idlibom prakticky hraničí. Že je tu niečo inak ako pri Damasku, naznačujú početné vojenskej check-pointy pred mestom, ktoré pri Damasku alebo v ňom sú už skôr výnimkou. Zároveň, pri Aleppe vojaci nemajú červené barety ako ich kolegovia vo vnútrozemí, ale pekné zelené helmy a ani samopaly nedržia halabala, ale pripravené na paľbu. Nakoniec sa však dostanete do mesta a zistíte, že je tu veľa neónov, určite viac než v Damasku, pod oknom hotela sa točia akési kolotoče, duní tú muzika a ulice sú plné ľudí – korzujú, vysedávajú po kaviarňach, reštaurácie sú na prvý pohľad z taxíka preplnené. Aleppo vždy vynikalo svojím voľnomyšlienkarstvom, ale taká "pohodička" ma fakt prekvapila. Jednoducho totálna uvoľnenosť. Ako keby nejakú ofenzívu do oblasti, ktorá je od miesta, kde som teraz, fakt len pár kilometrov vzdušnou čiarou, ani nečakali. Skrátka, zatiaľ z toho všetkého nie som múdra.

Na druhej strane, čisto logicky však naozaj platí, že ak sa Západ nemá historicky znemožniť tým, že slovne je odvážny a hrozí azda znovu úplným zničením Sýrie, tak musí nasledovať aj nejaký konkrétny čin. Pretože ak zostane len pri slovách, bude "na srandu králikom" ešte viac. Akože už je – ako inak vnímať západnú politiku, keď si al-Káida v Idlíbe pred dvoma dňami na mítingoch slávnostne pripomínala výročie teroristických útokov z 11. septembra a Washington ju napriek tomu chce teraz v Idlíbe brániť "do rozbitia Sýrie"? Takže osobne nejakú – a neviem ako veľkú – vojnu okolo Idlíbu očakávam. Netuším však, kedy vypukne – teda, kedy Biele prilby na povel zo Západu zverejnia svoje videonahrávky z "Asadovho chemického útoku", aby Západu poskytli zámienku na útok...

Sýrsky prezident Baššár Asad  Zdroj: TASR

Koalícia Turecka, Iránu a Ruska. Na čom sa dohodla a čo ju drží pri sebe? A inak... Európania, Američania, Iránci, Turci, Číňania, Rusi. Aký vzťah majú obyvatelia "znovudobytej" časti Sýrie teraz k týmto entitám?

Ono by to bola téma na hrubú knihu, ale všeobecne platí, že vami spomínané tri krajiny držia pohromade spoločné záujmy, ekonomické aj politické, a spoločná snaha vytlačiť USA z regiónu a začať si ho – po dekádach americkej nadvlády – "riadiť "po svojom.

A čo sa týka sympatií alebo antipatií k tým-ktorým národom, najjednoduchším "meradlom" bude pre väčšinu Sýrčanov, samozrejme, otázka, či ten-ktorý štát chcel Sýriu zničiť, alebo ju pomáhal zachrániť. Pritom ale mám dojem, že Sýrčania vedia dobre rozlišovať medzi vládami jednotlivých krajín, ktoré ich chceli zničiť, a prostými občanmi, alebo trebárs kultúrou až popkultúrou. Chcem povedať, že nesúhlas s americkými administratívami – alebo až odpor voči nim – neznamená, že si mladí prestanú obliekať roztrhané džínsy a tričká s anglickými nápismi...

Aby sme sa vrátili k "desaťtisícom džihádistov a státisícom civilistov"... Asi je to hlúpa otázka, ale akú moc si oná malá skupina môže udržať nad civilistami? Zásobuje ju niekto? Má toľko zbraní? Miestni sa jej boja či sú k nej lojálni?

V prvom rade je potrebné v sýrskej vojne definovať pojem "civilista". Trebárs to slávne Sýrske observatórium pre ľudské práva (SOHR), ktoré z britského Coventry roky zásobovalo západný mainstream zaručenými správami o Asadových "zverstvách", pri určovaní počtov obetí vo vojne používalo kolónku "civilista (so zbraňou)", čo bol cudný popis džihádistu. On nie je príslušníkom žiadnej štátnej armády, a tak vlastne civilistom naozaj je, takže to až taká lož nie je, ale zato ide o úplné skreslenie situácie. Pretože potom, samozrejme, vychádza, že sýrska armáda zabíja v bojoch výhradne "civilistov" a džihádistu skoro žiadneho, lebo takto striktne definovaná kolónka v tých štatistikách dlho azda ani neexistovala. Bol to jeden vedľa druhého samý demokratický fúzatý civilný feminista, ekológ a expert na genderštúdie s Koránom (a zbraňou)... Z podobných počtárskych nástrah sa potom odvíjali tézy, že "Asad bojuje proti vlastnému národu, a nie proti Daešu".

A k týmto džihádistom – odhady naozaj hovoria asi o 50-tisícoch príslušníkov tvrdého jadra al-Káidy a ďalších dvanástich obdobných skupín – je nutné pripočítať ich manželky alebo lepšie, ich niekoľko manželiek, a k tomu húfy detí. Takže každý jeden "bojovník za slobodu" môže byť uvádzaný napríklad ako "plus päť" ale skôr ako "plus dvadsať". A k tomu v Idlíbe žijú ľudia, ktorým život podľa stredovekého výkladu islamu z rôznych dôvodov vyhovuje. Iné miesto, kam by s takými víziami v hlavách mohli ísť, v Sýrii už nemajú a tak zostávajú. A k tomu džihád, počas siedmich rokov konfliktu štedro vyzbrojovaný a finančne podporovaný zo Západu, od Saudov alebo od Turkov, po stovkách a najskôr už aj po tisícoch zatýka tých obyvateľov Idlíbu, ktorí by chceli z provincie odísť a vyhnúť sa tak ofenzíve aj za cenu, že sa "zmieria s vládou", ako sa tu oficiálne hovorí akémusi priznaniu kapitulácie. Práve títo ľudia však končia v džihádistických basách a nemá cenu si nahovárať, že v prípade ofenzívy práve ich nebudú používať ako ľudské štíty pre džihádistov...

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Martin Huml
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Gašparovič podporil Chmelára v boji o prezidentské kreslo. Je svojský, má vlastnú predstavu a dokáže si ju obhájiť, uviedol bývalý dvojnásobný prezident

10:00 Gašparovič podporil Chmelára v boji o prezidentské kreslo. Je svojský, má vlastnú predstavu a dokáže si ju obhájiť, uviedol bývalý dvojnásobný prezident

Bývalý prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič vyjadril vo videu podporu Eduardovi Chmelárovi…