Občan nechal politikom a oligarchom vytvoriť si štát pre seba, médiá sa dostali do vleku moci, zamýšľa sa Ľubo Lintner

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)

    Akoby politický a mediálny priestor v televíziách u nás ovládla škodoradosť. Každá správa, ktorá informuje o meniacich sa postojoch politikov v krajinách, ktoré otvorili priestor pre prijatie utečencov, sa zdôrazňuje radením na popredné miesta. Zo 46. ročníka Svetového ekonomického fóra v Davose, na ktorom je ústrednou témou robotizácia, v televíznom spravodajstve uvidíte zdôraznenú pasáž z vystúpenia nemeckého prezidenta J. Gaucka, že nemeckí politici musia nájsť zhodu na určení stropu počtu prijímaných utečencov, aby sa zachránilo fungovanie štátu. Rovnako sa na popredné miesto v správach dostane rakúsky kancelár W. Faymann, že aj jeho krajina musí radikálne znížiť ich počet. Nikto si nerobí v spravodajských redakciách starosť, aby spomínané postoje zasadil do reálnych súvislostí. Veď v minulom roku prišlo do Európy okolo 1,5 milióna utečencov a z toho až 1,3 milióna skončilo v troch krajinách, ako je Nemecko, Rakúsko a Švédsko, ktoré ostali v podstate osamotené v riešení utečeneckej krízy. To nie je dobrý znak európskej solidarity. To sa v tomto roku musí zmeniť,“ poznamenal k tomu rakúsky minister financií H. J. Schelling.

    Rovnako sa v médiách zdôrazní správa, že 40 poslancov Merkelovej poslaneckej frakcie podpísalo výzvu, v ktorej žiadajú uzavretie hraníc pre utečencov, pričom sa zdôrazní, že proti Merkelovej vzrastá nespokojnosť, ale nedozviete sa, že celý poslanecký klub vládnej CDU/CSU v Bundestagu má dovedna 311 poslancov a drvivá väčšina kancelárku stále podporuje. A to si treba ešte navyše uvedomiť, že vládnu koalíciu tvorí ešte ďalších 219 poslancov SPD, čiže 40 poslancov, ktorí prezentujú iný názor, je z celkového počtu 530 zo 630-členného spolkového snemu. Ale aj inú názorovú skupinu v jednej strane považujem pre pestovanie demokracie za lepší moment, ako keď v jednej strane má 83 poslancov celé volebné obdobie rovnaký názor ako jej predseda.

    Príde čas zúčtovania

    Jednoducho to vyzerá tak, že čím viac majú v niektorých členských krajinách Európskej únie starosti s utečencami, akoby sme si na Slovensku viac mädlili ruky s poznámkami, že tak im treba. Aj po stretnutí ministrov vnútra krajín Vyšehradskej štvorky v Prahe bol najmä na tvári nášho ministra R. Kaliňáka postrehnuteľný víťazný úsmev pri prezentácii postoja, že Slovensko na všetky negatívne súvislosti s prijímaním utečencov upozorňovalo už vlani v máji počas stretnutia krajín EÚ so štátmi Východného partnerstva v Rige. Nechajme teraz bokom samotný fakt, že o utečencoch nič nenájdete ani v záverečnom vyhlásení zo samitu, ani vo vystúpení predsedu Európskej rady D. Tuska po jeho skončení, oveľa viac treba zdôrazniť, že to víťazné tvárenie sa a vytváranie dojmu, že zvyšok Európy dáva Slovensku za pravdu, je len ilúziou. Pre budúce zahraničnopolitické vzťahy Slovenska s krajinami na Západe nie je vôbec politicky prezieravé. Nemecký minister zahraničných vecí F. W. Steinmeier na margo postojov V4 vyjadril nádej, že východná Európa sa nestiahne do svojej časti EÚVeľmi dúfam, že sa nedostaneme do situácie, keď sa východná Európa uzavrie do seba ako nejaká samostatná časť EÚ,“ vyhlásil.

    Problém má totiž celá Európska únia, a to pokračujúce vymedzovanie sa štátov stredoeurópskeho regiónu voči väčšine Európy, že je to váš problém, my s tým nič nechceme mať, navyše ešte zo strany Slovenska a Maďarska okorenený žalobou pre kvóty, čo môže práve pre najmenší štát Vyšehradskej štvorky priniesť v budúcnosti najviac rizikových faktorov. Premiér R. Fico a SMER-SD sa síce teraz pri odmietaní prijímania utečencov kryje zoskupením V4, ale skôr či neskôr príde na rad čas zúčtovania, kto a čo v tejto kríze urobil a kto iba hovoril, čo treba urobiť. Stále sú pochybnosti, či bude fungovať dohoda s Tureckom, ktorá bude stáť EÚ tri miliardy eur. Ak už zatvárajú hranice krajiny, ktoré ostali osamotené v prijímaní utečencov, otázkou zostáva, kde sa vlastne zastaví ten jeden až tri milióny utečencov, ktorých príchod do Európy sa očakáva v tomto roku. Pretože to riešenie bude každú z možných krajín niečo stáť, bude sa musieť postarať o niekoľko stotisíc ľudí. To je dôvod, prečo ich Grécko odmieta zastavovať, polovicu z nich vracať, hoci nemajú utečeneckú legitimitu. A aj návrh, ktorý v uplynulých dňoch prezentoval český premiér B. Sobotka, že ak sa nepodarí chrániť schengenskú hranicu v Grécku, tak sa o tom bude musieť rokovať s Bulharskom a Macedónskom, nevyzerá na úspešnú realizáciu a narazí na nesúhlas spomínaných krajín. Jednoducho ani jedna krajina nechce zostať s čiernym Petrom.

    Orbán chce byť stále premiérom všetkých Maďarov

    Ochrana vonkajších hraníc boli rovnako pekne znejúce slová v minulom roku v máji, akými sú aj teraz v januári. K praktickému riešeniu je však Únia rovnako ďaleko. Nielen pre neochotu viacerých krajín umožniť vstup na svoje územie medzinárodnej jednotke pohraničnej stráže, ale aj navrhovaný počet 1 500 je podľa bezpečnostných expertov nedostatočný. Pre dobré plnenie úloh by si to vyžadovalo počet na úrovni blízkej počtu 10-tisíc. Keď pred pár dňami prišiel nemecký minister financií W. Schäuble s návrhom, že na pokrytie nákladov pre pohraničnú stráž by mala vzniknúť úniová daň z benzínu, tak prvý s námietkou prišiel český minister financií A. Babiš. Okrem migrácie nie sú krajiny už pri ďalších témach v postojoch také jednoliate. Keď si napríklad uvedomíme tému základní NATO, tak Poľsko je výrazne za, ale slovenský premiér si nevie základne Aliancie na našom území vôbec predstaviť. Keď spomenieme plynovod Nord Stream 2, tak v tomto prípade zasa lavíruje Česko v súvislosti so svojím pozitívnym vzťahom k Nemecku. A slovenské politické reprezentácie by mali mať stále na pamäti, že keď sa aj v súčasnosti V. Orbán tvári ako veľký kamarát Slovenska, tak nikdy neodvolal svoje slová, že sa cíti byť premiérom všetkých 16 miliónov Maďarov, teda aj tých za hranicami Maďarska. Náš južný sused minimálne pre vznik autonómie na našom juhu bude robiť maximum. Riziká slovensko-maďarských vzťahov do budúcnosti môže odstrániť iba bezpečnostné začlenenie pod dáždnikom NATO a v rámci členstva v Európskej únii.

    Silné krajiny si povedali: Dosť a buď, alebo

    Osud EÚ začína byť však naozaj otázny. Je veľmi dôležité, aby sa registrácia utečencov vyriešila tak, aby každá krajina zohrala svoju úlohu,“ povedal holandský premiér M. Rutte, ktorého krajina prebrala v januári rotujúce predsedníctvo EÚ, pričom pripomenul, že na riešenie má Európa šesť až osem týždňov. Časovú hranicu ôsmich týždňov pre udržanie Schengenu zdôraznil v europarlamente aj D. Tusk: „Nemáme viac ako dva mesiace, aby sme to dostali pod kontrolu.“ Šéf Európskej komisie J. C. Juncker k tomu zdôraznil, že rozpad spoločného priestoru pre voľný pohyb tovaru a osôb by zasiahol ekonomiku a bol by aj ohrozením spoločnej meny euro. Pritom treba pripomenúť ešte jeho slová z novembra minulého roka, že „Európska únia bude musieť prehodnotiť svoju štruktúru, aby umožnila niektorým krajinám robiť všetko spoločne a iným zasa zapájať sa menej“.

    Čo sa týka vynúteného návratu k národným menám, taký krok by určite zatriasol najmä slovenskou ekonomikou, a návrat ku korune by určite nebol v pôvodnom pomere 1 ku 30,126. Slovensko však naďalej spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom s mechanizmom prerozdeľovania utečencov nesúhlasí. Reči o tom, že mechanizmus skolaboval a zo 160-tisíc utečencov sa prerozdelilo necelých 300, čo je 0,17 %, poukazujú viac na neochotu podieľať sa na azylovom zúradovaní utečencov krajinami Únie ako na to, že to bol irelevantný administratívny návrh. Časové horizonty vyslovované vedúcimi predstaviteľmi Únie naznačujú, že v diplomatickom zákulisí silné krajiny, ktoré sa doteraz najviac podieľali na prerozdeľovanú utečencov, si povedali dosť a buď, alebo! To však nie je pre slovenskú vládnu elitu vôbec dôvodom na úsmevy v zmysle, že naša argumentácia zvíťazila.

    Putinovské Rusko alebo liberálna demokracia Západu

    V súvislosti s dianím v Európe budú výsledky parlamentných volieb na Slovensku veľmi dôležité. Ľudia sa totiž musia rozhodnúť, či chcú byť v spoločenstve západných krajín alebo vložia osud tejto krajiny do rúk politika, ktorý s bezpečnostným a politickým začlenením krajiny hazarduje. Šéf vojenského výboru NATO, český generál P. Pavel, k správaniu sa Ruska hovorí jasne: „Štát, ktorý vlastní mimoriadny vojenský arzenál vrátane jadrových zbraní a ktorý sa neostýcha porušiť medzinárodné dohody, je nepochybne rizikom číslo jeden.“ Prirodzene, diskutéri budú dookola opakovať, že je to len tradičné strašenie Ruskom, ale keď nechám bokom všetky bezpečnostné analýzy, nebudem pripomínať obavy pobalstkých krajín a Poľska, tak každý by si v úvahách pri voľbe budúcnosti mal položiť jednoduchú otázku. Je pre mňa prijateľnejší charakter vlády so všetkými jej geopolitickými záujmami a konkrétnymi krokmi, aké reprezentuje putinovské Rusko, alebo je to liberálna demokracia Západu so všetkými jej geopolitickými záujmami a krokmi, ktoré robí vo svete?

    Žiadna z opozičných strán nezdôrazňuje pred voľbami nevyhnutnosť patriť k západným bezpečnostným a politickým štruktúram, akoby si vôbec neuvedomovali, že doterajšie zloženie Európskej únie a Aliancie vôbec nemusí byť trvalé a pokračujúce a celá opozícia sa ako jeden muž nechala R. Ficom zahltiť jeho utečeneckou argumentáciou. Tým zvýrazňovaním rizík a ohrozenia štátu a nutnosťou politickej jednoty pre jeho ochranu sa opozícia nechala vmanévrovať do úzkeho priestoru, kde sa každá kritika vládnych krokov začína vnímať ako ohrozenie štátnych záujmov. Po premiérovi, ktorý pred pár týždňami v relácii O 5 minút 12 slovami, že „ide o Slovensko“, disciplinoval moderátora pre jeho otázky k opatreniam týkajúcich sa utečencov, v rovnakej relácii minulú nedeľu v tom istom zmysle reagoval aj minister zahraničných vecí M. Lajčák. „Neubližujme Slovensku ako krajine, aby tá kritika a ten negatívny vzťah k vláde alebo predsedovi vlády, aby nešiel na úkor záujmov štátu. To by sme sa mali naučiť,“ konštatoval. Je to nebezpečný trend, keď sa pod pláštikom ohrozenia krajiny či iných rizík prirodzená kritika vlády a premiéra spája s ohrozením štátu a zneužíva sa v prospech politického cieľa získať jednoznačnú moc nad krajinou.

    Moc v prospech seba, nie v prospech demokracie

    Napríklad judikatúra najvyššieho súdu V. Británie konštatuje: „Sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na myšlienky alebo informácie, ktoré sú prijímané priaznivo, ale aj na tie, ktoré poburujú, sú v rozpore s predstavami štátu… také sú princípy tolerancie a voľného zmýšľania, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“ Podľa islandského súdu „v slobodnej a demokratickej spoločnosti treba konštatovať, že tí, ktorí majú úradnú moc a sú zodpovední za verejnú správu, musia byť vždy otvorení kritike. Akýkoľvek pokus obmedziť takúto kritiku sa rovná politickej cenzúre najzákernejšieho a najodpornejšieho druhu“. R. Fico považoval kritiku kabinetu za jedinečný úkaz v Európe už v období svojej prvej vlády, v žiadnej krajine Európskej únie však nezostáva vláda v médiách bez kritiky.

    Utečenecká kríza sa pre nášho premiéra stala dobrým dôvodom zdôrazňovať pred slovenskou verejnosťou úlohu štátu, ktorý dvíha ochranné krídla pred radikálnymi islamistami, ale rovnako aj pred utečencami, a do toho sa dá veľmi rýchlo priradiť aj ochrana pred tými, ktorí kritizujú jeho videnie sveta, lebo však tak vlastne ohrozujú Slovensko. Situáciu, keď politici stotožnili seba so stranou, vládou a štátom a určovali všetkým, ako majú žiť, čo si o veciach majú myslieť,a aj novinárom, čo majú písať a ako sa majú pýtať, sme zažili pred rokom 1989. Postkomunistický stredoeurópsky región sa vyznačuje za uplynulých pomaly už takmer tridsať rokov aj tým, že politické elity po prevzatí moci mali snahu, aby vládnu väčšinu využili viac vo svoj prospech ako k zvýšeniu či aspoň udržaniu daného stupňa kvality demokracie. Keď je moc dominantná alebo politicky jednofarebná, ako to je v súčasnosti na Slovensku, tak sa ukazuje, že aj kontrolu vlastnej moci si vysvetľuje tak, že to má byť kontrola vlastnými nominantmi.

    Médiá: prevodová páka moci

    Európska komisia začala konanie za záchranu právneho štátu voči Poľsku pre legislatívne rozhodnutia novej jednofarebnej vlády Kaczyńskeho strany Právo a spravodlivosť v oblasti ústavného súdu a verejnoprávnych médií. Situácia na Slovensku však vôbec nie je iná. Akurát J. Kaczyński urobil prevzatie moci mečiarovským spôsobom, rýchlo a pri niektorých rozhodnutiach aj v noci, pokiaľ SMER-SD to isté robil postupne počas celých štyroch rokov vládnutia, čo vyvrcholilo na poslednej schôdzi parlamentu personálnymi rozhodnutiami pri voľbe ombudsmanov pre deti a postihnutých ľudí a dvoch kandidátov na ústavných sudcov. Demokracia, ktorá sa uplatňovaním moci stala už neliberálnou, je však na Slovensku rovnaká, ako si ju už dávnejšie na svoj obraz v Maďarsku prispôsobil V. Orbán a najnovšie sa o to snaží J. Kaczyński v Poľsku. Či už v ovládnutí ústavného súdu, ktorý podľa jeho štyroch sudcov rozhoduje politicky, alebo v ovládnutí verejnoprávneho média. U nás síce jeho riaditeľa a členov kontrolnej rady nevymenúva priamo minister, ale ich voľba jednofarebnou politickou väčšinou je to isté, ako začal vyčítať Brusel Varšave.

    Mnohí analytici priznávajú, že situácia v mediálnej oblasti na Slovensku je najhoršia za posledných 20 rokov. A tu nemyslím na stav v tlačených médiách, v ktorých je vytvorený priestor pre rôznosť názorov, aj keď J. Daniška z denníka Postoj má výhrady, že „dominujú táborové médiá“, kam patria všetky denníky, ale „chýba niečo nad tým, spoločný verejný priestor“. Demokraciu na Slovensku však nenarúša rozmanitosť tlačených médií, ktoré píšu pre vlastné publikum, demokracia na Slovensku je narušená stavom v elektronických, najmä televíznych médiách. A tým sa vôbec nevenujú píšuci novinári, ktorí sa uzavreli do svojich názorových táborov. Pritom je jasné, že vplyv na väčšinovú verejnú mienku majú najmä televízne médiá. Presvedčil som sa o tom veľa ráz osobne, keď som sa v diskusiách po Slovensku stretával s obhajobou argumentov spôsobom, že „však to povedali v televízii“. Tento moment si veľmi rýchlo a dobre uvedomili politici, pre stav v redakciách je však smutné, že až na ojedinelé prípady, keď napĺňajú úlohu strážneho psa demokracie, tak sa stávajú prevodovou pákou vládnej moci k myšlienkovému povedomiu diváka. 

    Ukazovať každý deň premiéra nie je spravodajstvo

    Prvý príklad z ostatného týždňa. Spravodajské redakcie všetkých štyroch celoplošných televízií zaujala téma lyžiarskych kurzov žiakov, na ktoré prispieva štát. Nevidím nič zlé na spote z takého kurzu. Nevidím nič zlé na tom, že v texte sa zopakuje informácia, ktorú sme síce počuli už najmenej dvadsaťkrát, že ide o sumu 20 miliónov eur, aj to, že ide o 800-tisíc prenocovaní, aj to, že 100-tisíc detí by sa zásluhou tých miliónov malo zúčastniť na lyžiarskom kurze a 60-tisíc v škole v prírode, aj keď v tomto prípade je už zjavné, že ide o zvýhodnenie iba niektorých podnikateľov v oblasti cestovného ruchu, lebo, prirodzene, všade nie sú lyžiarske svahy. Nevidím nič zlé, keď učitelia povedia, že nebyť štátnej podpory, tak na svahu by bola iba polovica žiakov. Nevidím nič zlé ani na tom, keď miestni podnikatelia povedia, že štátna podpora im pomáha zaplniť penzióny žiakmi a študentmi aj v dňoch, keď prichádza na svahy minimum dospelých.

    Veľmi zlým momentom pre posúdenie stavu v médiách je fakt, že táto téma neprišla na um vedúcim vydania či redaktorom spontánne. Žiaci tam totiž neboli prvý deň, ale už štvrtý, a lyžiarske kurzy sú aj na iných svahoch. Motívom pre všetky redakcie nakrútiť spravodajský spot v rovnaký deň bol fakt, že do strediska Ždiar – Strednica prišiel premiér Fico a minister Draxler. Politická závislosť RTVS sa ukázala ešte výraznejšie tým, že v spote v Správach o 16.00 hod. premiér nebol, ale potom buď niekto zavolal z tlačového odboru Úradu vlády, alebo niekto v redakcii sám pocítil, že to tak má byť, tak do spotu v Správach RTVS o 19.00 hod. už premiérove slová zaradili. Len na margo toho. Vo všetkých televíziách sa v týchto dňoch intenzívne v reklamných blokoch vysiela aj spot Dobrá správa, v ktorom deti a mladí ľudia hovoria o úspešnosti eurofondov pre Slovensko. Tie spoty platí tiež z eurofondov Úrad vlády cez Operačný program technického rozvoja. Ukazovať a dávať slovo premiérovi už takmer pri každej téme nie je profesionálne spravodajstvo, je to čistá propaganda veľmi, naozaj veľmi sa podobajúca tej spred roka 1989.

    Keď sa už manipuluje

    Druhý príklad súvisí s tým, o čom som začal písať na začiatku. O spôsobe informovania v utečeneckej téme. Je to z pohľadu nálad vo verejnosti veľmi citlivá téma. Ale práve preto ju treba spracovávať v súvislostiach, pretože v opačnom prípade už ide o manipuláciu. Televízia Markíza, ktorá spravidla informácie zo zahraničia vysiela iba v tzv. striháku na základe textov a obrázkov z agentúr, tentoraz zaradila do Televíznych novín spot, ktorý sa mal javiť ako spravodajsko-analytický a divákovi mal zanechať odkaz, že situácia k utečencom sa výrazne mení aj v západných krajinách Európy, ktoré dávajú za pravdu štátom V4. Povedať, že už je viac obyvateľov Nemecka, ktorí si myslia, že krajina situáciu s utečencami nezvládne, a nepovedať ďalší údaj z rovnakého prieskumu, že nadpolovičná väčšina ľudí z utečencov obavy nemá, je manipulácia. Povedať, že postoj médií sa mení, ukázať pritom úvodné strany magazínu Focus (karikatúra torza ženského tela, na ktorom sú čierne ruky), novín Süddeutsche Zeitung (karikatúra bielych nôh, medzi ktorými je čierna ruka) bez vysvetlenia, čo ukazované karikatúry a nápisy znamenajú, a nepovedať, že šéfredaktor Süddeutsche Zeitung sa za uverejnenie ospravedlnil a z avíza na Facebooku karikatúru stiahli, je manipulácia, pretože diváka na Slovensku uvádza veta do mylného vnemu, že nemeckí novinári zmenili postoj k utečencom, čo nie je pravda, tam sa len o súvislostiach diania v Kolíne diskutuje. Dať priestor I. Samsonovi na slová, že postoj krajín V4 si získava v západných krajinách podporu a nepovedať aktuálny postoj eurokomisára pre migráciu D. Avramopoulosa, že potrebujeme systém s distribučným kľúčom, na základe ktorého budú žiadatelia o azyl kvázi automaticky rozdeľovaní do členských štátov, je manipulácia. Dať pritom k výpovedi I. Samsona iba titulok bezpečnostný analytik a nepriznať, že pracuje ako riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií na Akadémii ozbrojených síl, ktorá spadá pod ministerstvo obrany, je tiež manipulácia.

    Občan uvoľnil priestor politikom a oligarchom

    Tendencia uprednostniť názor vládnej moci sa po vzniku samostatného Slovenska začala presadzovať postupne. Cez brzdenie finančných tokov do verejnoprávnych médií, prostredníctvom legislatívnych zmien, cez osobné poznanie konkrétnych politikov s konkrétnymi novinármi. V redakciách sa to začalo prejavovať priamymi zásahmi do pripravovaných príspevkov, zadávaním úlohy, akú udalosť a ako treba spracovať. Dramaturgia diskusných relácií vychádza z predstáv premiéra, s kým chce alebo nechce diskutovať, a tak v TA3 vidíme namiesto polemiky šiestich predsedov politických strán rozhovory moderátora postupne so šiestimi politikmi. Premiér si vyhradil právo diskutovať iba s B. Bugárom alebo J. Figeľom namiesto uplatnenia prázdneho kresla, médiá ustúpili.

    O prepojení politiky a médií podáva dôkaz aj obdobie po každých voľbách, keď sme svedkami niekedy väčšieho, niekedy menšieho odchodu novinárov z redakcií do pozícií hovorcov či mediálnych poradcov. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi, keď som pôsobil v denníku SME, mi pri stretnutí niekdajší republikánsky kongresman Lewis Frey na tému médií povedal: „Viacerí z nás, ktorí sme v politike, si myslia, že v mnohých prípadoch sa tlač správa nezodpovedne. Chcem však zdôrazniť, že radšej budeme tolerovať nezodpovednú slobodnú tlač ako zodpovedne kontrolovanú tlač.“ Tie slová sú síce inšpiratívne, ale v súčasnosti, keď v karpatskom type demokracie drvivá väčšina mocných má svoje „maslo na hlave“, ich súčasné politické elity, ktoré ešte navyše akoby vyvádzali Slovensko mimo rámec demokratickej Európy, určite nenaplnia. Občan nechal príliš veľa priestoru politikom a oligarchom na vybudovanie si vlastného impéria. Zmeniť ho bude náročné. Jedine tvrdý pád prebudí všetkých.

    - Reklama -