Končiaci prezident USA Barack Obama sa prišiel rozlúčiť s Európou, pričom zavítal do kolísky demokracie – do Grécka. Tento štát okrem iného pochválil za to, že obetuje viac ako dve percentá HDP na obranu, k čomu sa zaviazali všetky členské štáty NATO. Podľa Krejčího je v tom však háčik.
„Pozrite sa na logiku vojenských výdavkov Grécka. Kto je v ponímaní Grécka bezpečnostným problémom? Rusko? Alebo snáď Čína? Nie, spojenec Grécka a USA v NATO – Turecko. Symbolom je rok 1974, keď čierni plukovníci, fašisti vládnuci v Grécku, iniciovali vojenský puč na Cypre, po ktorom Turecko okupovalo severnú časť ostrova. Čo robí problémy gréckemu rozpočtu? Nákupy zbraní u spojencov: v Nemecku, vo Francúzsku, v USA. Vskutku nádherný vzor pre Prahu a Bratislavu! Podobne výrečné sú slová prezidenta Obamu, ktorými vyjadril „hrdosť, že sme s Angelou priatelia“. No, kto z nás svojich priateľov odpočúva? Slová štátnikov treba vždy niekoľkokrát prevrátiť, než nájdete ich zmysel. A niekedy žiadny zmysel nemajú,“ varoval.
Celý rozhovor nájdete TU
V skutočnosti je to údajne tak, že sa Nemecko stáva destabilizačným prvkom Európy, akým bolo už v 20. storočí a to vďaka politike kancelárky Angely Merkelovej.
„Z Nemecka pod jej vedením sa opäť stáva rušivý prvok v bezpečnostnej architektúre Európy: nezmyselná politika voči únijným štátom vo finančnej kríze, podpora prevratu na Ukrajine, samovražedná migračná politika, chybný prístup k Londýnu v predvečer Brexitu, rusofóbne komplexy… V súhrne možno povedať, že Obama upokojoval vybraných Európanov. Priamo ikonické bolo stretnutie v Berlíne, ktoré Washington pokladá – právom – za prevodovú páku svojej politiky v Európe. Na schôdzku boli pozvaní predstavitelia silnejších štátov „starej Európy“, ak použijem delenie z Bushových časov, zatiaľ čo na predstaviteľa „novej Európy“ nezostali stoličky. Servilitu majú vo Washingtone radi, ale podhodnotením sa nemôže nahradiť chýbajúce mocenský potenciál.
Problém je vraj v samotnom kapitalizme
Krejčí ide však v opise diania toho, čo sa deje ešte ďalej. Snažil sa poukázať na to, že Západ často hovorí o mieri a ľudských právach, lenže kapitalizmus, na ktorom stavia, má v sebe celý rad rozporov, ktoré skrývajú riziko vojny. Vo svojej najčistejšej podobe prehlbuje rozdiely medzi ľuďmi. Stačí sa pozrieť na príklad Belgicka. Pre celý rad európskych štátov bola táto krajina vzorom, pretože v 30. rokoch 19. storočia prijala ústavu, do ktorej zahrnula aj slávnu deklaráciu o ľudských právach. Lenže potom sa ukázalo, že ľudia sú si možno rovní, ale niektorí sú si rovnejší. O pár rokov neskôr totiž belgický kráľ zavítal do Konga, z ktorého sa stala kolónia.
„Vladár potom viedol civilizačnú misiu, počas ktorej jeho panovnícky rod nesmierne zbohatol a tak trochu mimochodom pritom znížil počet obyvateľov Konga z 20 miliónov na 8 miliónov. Čísla sú prevzaté z Britskej encyklopédie. Krutosť belgických šíriteľov civilizácie nepoznala medze – a liberálne ústava stále platila,“ podotkol Krejčí. Na tomto príklade sa snažil predostrieť širší problém, ktorý v kapitalizme vidí.
„Kapitalizmus nie je to, čo o ňom hovoria liberáli či konzervatívci. Je plný vnútorných rozporov predovšetkým v podobe neférového rozdelenie príjmov a majetkov. To ústí z jednej strany do volania po ešte väčšej ameriko-centristickej globalizácii, z druhej potom v politický a ekonomický protekcionizmus. Nerovnováha však stále živelne narastá. A s ňou tiež nebezpečenstvo vojny. Liberáli i konzervatívci na to reagujú uznaním, či dokonca podporou oligarchizácie, hoci slovne stále prisahajú na demokraciu. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by začalo skutočné hľadanie sociálnej stability založené na novej, spravodlivejšej rovnováhe medzi slobodou a rovnosťou,“ uzavrel rozhovor.
