Toto významné rozhodnutie uverejnil Spolkový ústavný súd v súvislosti so zamietnutím vydania občana podľa európskeho zatykača pre rozpor s právom na ľudskú dôstojnosť. „Analogicky môže Nemecko princíp uplatniť na európsku azylovú politiku,“ píše Válová. Rozhodnutie vzniklo na základe ústavnej sťažnosti cudzinca odsúdeného v zahraničí v neprítomnosti proti jeho vydaniu na základe európskeho zatykača. „Sťažovateľ je občan Spojených štátov amerických. V roku 1992 ho právoplatne odvolací súd vo Florencii odsúdil v neprítomnosti k tridsiatim rokom väzenia za účasť v organizovanom zločine dovozu a držania kokaínu. V roku 2014 ho uväznili v Nemecku na základe európskeho zatykača. V súvislosti s extradičným procesom namietal, že mu nebolo nič známe o jeho obvinení a že podľa talianskeho práva mu nebude umožnené vypočutie v odvolacom procese. Napriek tomu 7. novembra 2014 vyšší oblastný súd vyhlásil extradíciu za povolenú,“ píše Válová.
Prvá veta následného nálezu Spolkového ústavného súdu uvádza, že v individuálnych prípadoch ochrany základných práv môže súd revidovať suverénne akty únijného práva, ak je to nevyhnutné na ochranu ústavnej identity. „Je pravidlom, že suverénny akt Európskej únie a rozhodnutie nemeckej verejnej moci, obmedzené právom Únie, sa nemerajú voči štandardom základných práv zakotvených v ústave,“ konštatuje novinárka.
Pôvodný text nájdete TU.
