Nečakane vysoký volebný výsledok Alternatívy pre Nemecko (AfD) spustil akúsi hru na kastovanie Nemcov na tých západných, vyspelých a kultivovaných – a na tých východných, hlúpych a zaostalých, ktorí túto stranu volili vo veľkom. Je to podľa vás v poriadku? Prekáža delenie “západní” a “východní” aj vám ako Češke? Čo vám vlastne ukázali voľby v Nemecku, ktoré podľa Reuters ukončujú snahu Merkelovej a Macrona o vytvorenie “pevného jadra” EÚ, lebo Merkelová bude v novej vláde v dosť zlej pozícii?
Tá “kastovacia” hra je už dosť obohraná, mali sme ju už pri brexite alebo pri zvolení Trumpa – každý, kto si myslí niečo iné ako “my”, a navyše dokonca aj volí proti “nám”, je debilko a trčí mu slama z topánok. Je to, samozrejme, unikátny pohľad na demokraciu v podaní určitej časti spektra, ale súčasne je to už predovšetkým nuda, ktorá neustálym opakovaním zo všetkého najviac dokazuje, že sa zástancovia toho “jediného správneho názoru” vôbec nepoučili. Alebo lepšie, nie sú schopní vnímať realitu. A tá realita je vcelku jasná – teraz v Nemecku, ale predtým už v Holandsku, Rakúsku, Francúzsku, USA, Británii, Maďarsku, Poľsku, Fínsku, Švédsku, Taliansku (chýbajúce štáty si, prosím, prípadne doplňte sami) -– sa k slovu hlási nacionalizmus. Z hľadiska “všetkých okolo” má však výsledok nemeckých volieb jednu obrovskú výhodu – už na nás z Berlína nemôžu pozerať z akýchsi svojich “morálnych” výšin a prevahy. Ukázalo sa totiž, že sú jednoducho ako väčšina ostatných. Teda ako väčšina krajín, v ktorých sú občania-voliči čím ďalej tým nespokojnejší s očividnou neochotou, v skutočnosti však neschopnosťou takzvaných elít a štandardných strán riešiť problémy, ktoré ľudí naozaj trápia. Akcia alebo v konkrétnych prípadoch európskych “tradičných strán” skôr neakcia prosto len vyvoláva reakciu.
Súčasne si však nemyslím, že vstup AfD do parlamentu – hoci aj z tretieho miesta – by znamenal nutne nejaký koniec “budovania tvrdého jadra” EÚ. Je pravda, že pani Merkelová so svojimi ľuďmi – a teraz mám na mysli napríklad jej ministra financií Schäubleho – “narobila” pre Európu už od finančnej krízy z roku 2008 množstvo problémov bez toho, aby ich bola schopná skutočne riešiť. Práve vtedy tiež AfD vznikla – ako “strana profesorov”, ktorí odmietali politiku eurozóny. Až postupne prevážili nacionalisti, ktorí však len reagovali na ďalší krok Merkelovej, tentoraz v otázke prijímania migrantov.
A teraz to bude mať pani Merkelová ešte zložitejšie. Zdá sa, že už sa iniciatívy chopil francúzsky Emmanuel Macron. Vo svojom včerajšom prejave vcelku realisticky opísal Európu ako “slabú” a hneď načrtol, v čom všetkom by sme sa mali spájať a zjednocovať, teda federalizovať. Inými slovami, kde bolo pre mnohých “Európy až príliš”, malo by jej byť ešte viac. Vraj nejde hádzať všetku vinu na Brusel, pretože “Brusel sme my všetci”. Neuveriteľné. Občan-volič EÚ nemá prakticky žiadnu možnosť ovplyvniť chod Únie, tak komu sú také reči asi tak určené? Náznakom môže byť skutočnosť, že ako prvý jeho prejavu zatlieskal Jean-Claude Juncker. Vraj to bolo “veľmi európske”. Uf. Je jasné, že sa EÚ nejako reformovať musí, aby formálne vôbec prežila, ale nie som si istá, či práve tadiaľ vedie cesta.
Ale ešte k výsledkom nemeckých volieb. Najskôr možno očakávať, že vstup antiislamskej AfD “na scénu” ešte prehĺbi roztržku medzi Nemeckom a Tureckom, a teda ovplyvní i tak už otrasené vzťahy vnútri NATO, a možno Turkov vypudí do čínsko-ruskej Eurázie nadobro. Malé strany, ktoré asi skončia v koalícii s Merkelovou, spoločne s opozičnými sociálnymi demokratmi, súčasne nenamietajú nič proti opätovnému zlepšeniu vzťahov s Ruskom, takže sa môžeme dočkať určitej zmeny nemeckej politiky voči Moskve. Skrátka, čosi sa asi zmení.
Mimochodom, ako to, že žiadna “ťažká váha” typu európskych hodnôt ešte neobvinila Putina, že nám pohnojil Nemecko? Oni tam azda spia, alebo čo?
Porošenko na Ukrajine schválil školský zákon, ktorý prekáža niektorým národnostným menšinám. Hlavne Maďarom, ale môže mať aj ďalšie jazykové dôsledky. Robí Ukrajina dobre? Nehrozia problémy napríklad aj s Poliakmi? Inak, americký splnomocnenec pre Ukrajinu Kurt Volker vraj vyhlásil, že pre Rusko je pokračujúci konflikt drahý a vyčerpávajúci, čo je pre USA šanca ho z Ukrajiny vytlačiť. Je to správna úvaha?
Vaša formulácia “prekáža niektorým národnostným menšinám” je príliš útlocitná. Proti tomuto ukrajinskému zákonu sa už totiž okrem Maďarska ozvali aj Bulharsko, Poľsko, Rumunsko, Moldavsko, samozrejme Rusko, a napodiv aj Grécko. A Budapešť k tomu už súčasne sľúbila, že zablokuje všetky cestičky, ktoré by Ukrajinu mohli doviesť “do Európy”, čo sa vcelku ľahko povie, pretože je už pár rokov očividné, že Európa Ukrajinu beztak nechce. Západ potreboval naštvať Rusov a „vyhecovať“ ich k akcii, a na to bola Ukrajina dobrá, ale ďalej nič, preboha!
Kyjev teraz prosí o rozhovory s Budapešťou, v čase, keď v nacionalistickom Poľsku silnie “smäd” po opätovnom získaní Ľvova a celej Haliče… Chcem povedať, že Porošenko si svojím ultranacionalistickým školským zákonom narobil vonku ďalší kopec problémov, ale asi to bolo nevyhnutné, aby vyhovel svojim vlastným nacionalistom a neprišiel o hlavu doma. Vôbec mu jeho “flek” nezávidím, vlastne sa čudujem, že sa toho šialeného prezidentského kresla stále ešte drží. Asi to stále ešte “znáša”. Za minulý rok vraj práve Porošenko zo všetkých ukrajinských oligarchov “zarobil” najviac, ale možno sú to len klebety…
Nepoznám čísla o ruských nákladoch na Donbas, a tak netuším, či je to pre Moskvu vyčerpávajúce, alebo nie. Na druhej strane je však isté, že Ukrajina bola pre Rusko “nárazníkovou zónou” so Západom, a pri udržiavaní takého “vankúša” sa na peniaze nepozerá. Je to existenciálna záležitosť, takže si nemyslím, že by USA chceli Rusko v tomto prípade vytlačiť. Vlastne som si tým istá.
Irackí Kurdi vyhlasujú referendum o nezávislosti, no západné krajiny sa nejako nemajú k tomu, aby ich podporili. A Turecko sa priamo vyhráža intervenciou. Zaslúžia si Kurdi vlastný štát?
V referende sa za nezávislosť vyjadrilo až podozrivo veľa – takmer sto percent – irackých Kurdov, čo vo mne vzhľadom na rozbroje vnútri kurdskej komunity vyvoláva určité pochybnosti. No i tak – počítajme s tým, že aj pri „necinknutom“ hlasovaní by podporilo nezávislosť 70 percent, ako sa uvádzalo ešte pred vyhlásením výsledkov. Hlas ľudu, hlas boží. Až teraz sa totiž začnú skutočné problémy.
Západ sa drží mimo. My totiž hovoríme o práve na sebaurčenie len v prípade, ak to môže nejako poškodiť protivníka (napríklad v prípade Čečenska alebo Kosova, alebo Tibetu), ale nepodporujeme právo na sebaurčenie, keby to poškodilo nás. A iracký Kurdistan je práve taký prípad. Jeho nezávislosť odmietajú aj USA, lebo by sa tým v plnej nahote znovu ukázalo, že sú schopní všetko len rozbiť. Agresia do Iraku pritom predsa mala Saddámov štát demokratizovať a stabilizovať, a nie destabilizovať a zničiť, spomínate si?
Pritom sa zatiaľ zdá, že nezávislý kurdský štát všeobecne bude znamenať oveľa viac problémov ako výhod. Nezabúdajme, že Kurdi žijú prevažne v Iraku, Turecku, Sýrii a Iráne. Akákoľvek zmena súčasného stavu by mohla viesť k vojne a k ďalšiemu chaosu, k ďalšej migračnej vlne do Európy a tak ďalej. Možno totiž predpokladať, že pokračujúce kurdské ťaženie za “nezávislosť” povedie len k eskalácii násilia medzi Kurdmi na jednej strane a Arabmi, Turkami, Turkménmi a sunnitmi a šiitmi na druhej strane. Nehovoriac o tom, keby sa im v Iraku podarilo silou ovládnuť Kirkúk a jeho ropu, výsledkom by bolo ochudobnenie okolitých sunnitov, ktorí by asi nezostali ticho. K tomu by sa rozhoreli boje o hranice a hlavne o vodné zdroje, a výsledkom by bola ďalšia vojna a etnické čistky, možno krvavejšie, ako sú na Blízkom východe tie terajšie. A vzhľadom na roztrieštenosť kurdského tábora možno predpokladať aj to, kto by v nich prehral.
Navyše sa vytvoril trojblok donedávna znepriatelených, ale dnes spolupracujúcich štátov – Turecka, Iraku a Iránu – ktorý sa postavil proti Kurdistanu. Západ dnes ani nemá nátlakové páky, ako by túto regionálnu silu porazil, zatiaľ čo Rusko sa snaží “vykorčuľovať” a vyjsť s každým, čo však znamená, že im musí ustupovať. Realitou sa tak stáva predstava, že prípadný budúci nezávislý iracký Kurdistan bude len protektorátom troch spomínaných krajín a jeho zmysel začne “akosi unikať”. Všetku ropu, ktorú až doteraz vyvážal cez Turecko, je Ankara pripravená zastaviť, a nechať Kurdistan “vyhladovať”. A v regióne, kde si Turecko a Irán “parcelujú” vplyv, im v tom hneď tak hocikto nezabráni.
Je iróniou, že jediného, fakt jediného stúpenca našli irackí Kurdi v Izraeli, ktorý ich nezávislosť podporuje. Bol totiž najväčším odberateľom ropy, ktorá bola lacná, fakticky ukradnutá irackému štátu, a navyše v Kurdoch vidí predĺženú ruku vo svojom nekončiacim boji s Iránom. Je len iróniou osudu, že ten istý Izrael odmieta priznať právo na sebaurčenie Palestínčanom, ale taký je už náš svet.
A či si Kurdi zaslúžia vlastný štát? Osobne volám “iste”! Ale pri pohľade na realitu súčasného sveta sa mi to ako dobrý nápad nezdá. Samozrejme za predpokladu, že sa Kurdi nerozhodnú vyraziť do boja “proti všetkým”. Zahalenie do izraelských vlajok, s ktorými chodila hŕba Kurdov v Irbile počas noci referendového hlasovania, im nijako nepomôže. Skôr naopak.
Donald J. Trump začal nadávať Kim Čong-unovi “Malý rakeťák”, nadávky smerom k DJT americkí novinári len s ťažkosťami prekladajú. Je to vraj niečo ako “bláznivý starec”. Pomáha tento spor prezidentovi USA? Je to divadlo alebo sa to už dosť vyhrotilo? Čo Rusko a Čína? A, mimochodom, je podľa vás DJT bláznivý starec?
Ako som už hovorila v niektorom z našich rozhovorov v uplynulom mesiaci, tí dvaja – myslím Trumpa s Kimom – sa fakt hľadali. Chrlia na seba najrôznejšie urážky a prekárajú sa, kto to druhému “viac natrie”. Ak si niektoré médiá lámu hlavu presnými prekladmi, hlavne to znamená, že asi nemajú čo robiť. Navyše zo skúsenosti viem, že niektoré nadávky – a dokonca aj zo spriaznených jazykov – sú i tak nepreložiteľné. Musíte poznať jazyk a kultúru, a tradíciu, aby ste pochopiil, ako veľmi vás vlastne kto uráža. Mimochodom, z tohto pohľadu sa mi Trump zdá ako prvoplánovo komiksový. Neviem, či je “bláznivý starec”, ale jeho mantinely už začínajú byť fakt čitateľné. A je v nich skôr smiešny ako čokoľvek iné. Predsa aj on vie, že je v hre jadrová vojna, v ktorej sa len máločo dá predvídať, nieto plánovať. A tak radšej siahne po slovníku z detského ihriska, aby ovládol pieskovisko…
Čína s Ruskom vraj čosi majstrujú “v zákulisí”, podľa čínskych médií dokonca “prevezmú” bezpečnostnú situáciu v regióne “do svojich rúk”, uvidíme však, s čím vlastne prídu. Bude však pre nich veľmi ťažké odtrhnúť od seba Trumpa s Kimom. Tí dvaja sa potrebujú – prvý, aby udržal svoju pozíciu “rozhodného prezidenta” doma, druhý, aby potvrdil svojim občanom-poddaným, že USA naozaj chcú ich “idylku” zničiť a on je jedinou záchranou…
Samozrejme, keby Trump “išiel” vo svojej racionálnej, “obchodníckej” rovine, tak by už s Kimom niečo vyjednal, ale dnes sa jednoducho zdá, že výhodnejšie je kričať na seba cez oceán. Život je boj.
Karel Schwarzenberg vystúpil vo svetovom médiu, aby dal najavo sklamanie, ako vyzerá postkomunistická časť Európy. „Toto nie je, ako sme si to predstavovali,” povedal Karel Schwarzenberg Bloombergu k situácii štátov východnej Európy a v kontexte výsledkov nemeckých parlamentných volieb. „Domnievali sme sa, že si ľudia zoberú z komunistickej éry lepšiu lekciu,” uviedol. „Mnoho z našej temnej minulosti v nás ale zostalo,” spresnil svoje dojmy… Čo dodať? Je alebo nie je to to, čo “sme si predstavovali”?
Čítala som to na Bloombergu a premýšľala predovšetkým o tom, za koho to pán Schwarzenberg vlastne hovorí. Kto sú to tí “my”, ktorí si niečo predstavovali a o niečom sa čosi domnievali… V rozhovore sa ho na to nespýtali, aj keď by asi mali. A keď neviem, v koho mene vystupuje, tak to beriem len ako názor dnes už bývalého politika, ktorý niečo chcel a nedostal. Takých ľudí je medzi nami veľa – každý chlapec možno chcel byť kozmonautom a dievčatko modelkou. A koľkým z nich sa to asi tak splnilo? Život je jednoducho jedno veľké sklamanie. Pán Schwarzenberg ale – ako šľachtic v republike, ktorá šľachtu neuznáva – aj tak došiel k miliardám. Zasa až toľko by teda sklamaný byť nemal. Ja na jeho mieste som šťastná ako blcha.
Skončil sa doteraz platný program na prerozdeľovanie utečencov. Veľmi zdatne sa nám ho podarilo bojkotovať. Bude nasledovať ďalšie, obsahujúce napríklad aj afrických migrantov? A, mimochodom, uvažuje niekto reálne nad tým, ako donúti Sýrčanov, utečených do Európy, aby sa po vojne vrátili do vlasti?
Ako to bude s ďalším “prerozdeľovaním” ďalších migrantov, hoci aj tých z Afriky, fakt netuším. Je jasné, že do Európy ďalej prichádzajú, a tak sa asi bude musieť niečo urobiť. A pri neúspechu s “minulým postupom” sa stavím, že ho zopakujeme.
Keď však vezmete do úvahy, že nemecká vláda len pár týždňov pred voľbami poskytla skoro 400-tisíc Sýrčanom – teda, ak sú to naozaj všetci Sýrčania – možnosť doviezť si do Nemecka svoje rodiny, tak doterajší líder Európy s nejakým zásadným navrátením ani nepočíta. Priemerná arabská rodina má, dajme tomu, šesť členov, ku ktorým nepočítam rodičov alebo súrodencov. Násobte. Je očividné, že väčšina “oslovených” Sýrčanov túto možnosť využije – získajú nemecké občianstvo, niektorí z nich sa potom vrátia domov, ale budú “kreatívne” ťažiť z výhod, ktoré im dvojaké občianstvo poskytne. Dvojaké občianstvo je totiž pre mnohých svätý grál súčasnej migračnej krízy.
Inak sa ale len za tento rok už do Sýrie vrátilo vyše 800-tisíc ľudí, pričom ďalšie stovky tisíc – prevažne z Turecka, Libanonu alebo Jordánska – cez hranice do vlasti zatiaľ len pravidelne pendlujú sem a tam. Stačí, aby sa vojna, ktorú Západ pomáhal rozdúchať a potom ju živil dodávkami peňazí a zbraní a ochranou sunnitských teroristov, skončila, a uvidíme, ako budú čísla navrátilcov narastať. Na druhej stranu je vcelku logické, že sa do Sýrie nevrátia tí, ktorí aktívne a so zbraňou v ruke (a často s islamom v srdci) bojovali proti režimu. Takí nám tu určite ostanú, so všetkými dôsledkami, ktoré z ich ideologických a náboženských postojov vyplývajú.
Čo by sme mali v najbližších dňoch sledovať?
Jednoznačne Katalánsko a tamojšie referendum o nezávislosti od Španielska naplánované na 1. októbra. Madrid už celú záležitosť rieši len silou, zatýkaním, raziami a posilňovaním oddielov polície a armády, ktoré majú referendu zabrániť za každú cenu. Podarí sa im to? Neviem, faktom však je, že keď sa už uchyľujete len k represiám, prehrali ste vopred. Ešte nedávno boli názory na katalánsku nezávislosť celkom vyrovnané, ale brutálny postup federálnej vlády mohol “naštvať” aj niektorých doteraz nerozhodnutých voličov, nehovoriac už o Trumpovi, ktorý tamojšie referendum označil za “hlúposť”. Znovu sa teda ukáže, ako vážne to v EÚ myslíme s tými omieľanými slobodami, prípadne právom na voľbu vlastnej budúcnosti. Na výsledok už čakajú Baskovia, Škóti, Severní Íri, Sardovia, Benátčania a ďalšie regióny v Európe, ktoré by sa z rôznych dôvodov chceli vydať k nezávislosti. Možno Európu čaká veľmi nepokojná dekáda…
- Reklama -
