Martina Kociánová sa Pavla Kohouta opýtala, či je Európska únia v súčasnej podobe životaschopná. Podľa ekonóma to záleží na definícii životaschopnosti. „Pokiaľ by išlo o to len existovať, prežívať, vegetovať bez dynamiky, bez rastu a v zásade pasívne nejaký čas prečkávať, tak v tomto zmysle je EÚ pravdepodobne životaschopná.
Ale pokiaľ by išlo o to sa zregenerovať a obnoviť dynamiku, obnoviť na tomto kontinente skutočný život, či už ekonomický, alebo kultúrny, tak v tomto zmysle myslím, že je to veľmi nepravdepodobné,“ tvrdí.
A aby sa EÚ pretransformovala, bude vraj musieť byť najskôr oveľa horšie. Ale kedy k tomu dôjde, Kohout nevie. „Ospravedlňujem sa, ale, úprimne povedané, neviem. Keď sa pozrieme na situáciu pred 10 rokmi, tak už vtedy to vyzeralo vážne. A keď porovnám Európu vtedy a teraz a čo som si vtedy myslel, kde bude Európa v tomto čase, niekedy v roku 2019, tak som síce nepochyboval o tom, že sa podarí finančnú krízu zvládnuť, ale niektoré veci ma skutočne nepríjemne prekvapujú.
Nečakal som, že zadlženie bude také silné, že európska banková kríza bude trvať ešte v tomto roku.“ A dodal, že banková kríza sa dotýka aj inak silného Nemecka: „Nedávno prebehla správa, že nemecká vláda hodlá zlučovať Deutsche Bank a Commerzbank, čo sú dve najväčšie banky, obe problémové, obe na hranici bytia a nebytia.“
Jeho výhľad pre Európu nie je veľmi optimistický. Kríza eurozóny je podľa neho chronická a do toho zasiahne aj migračná a demografická kríza, čo bude mať vplyv na sociálne systémy v zasiahnutých krajinách.
Padla aj otázka o efektívnosti protiruských sankcií. „Nie som presvedčený o tom, že sankcie vôbec fungujú,“ povedal ekonóm. Prípadov, keď sankcie zafungovali, je vraj v histórii málo a dlhodobé sankcie udržiavané z tradičných dôvodov nefungovali skoro vôbec.
Ako príklad dal Kubu, na ktorú Spojené štáty uvalili embargo. „Medzitým sa tieto sankcie rôzne obchádzajú a vieme, že Nemecko celkom čulo a rado s Ruskom obchoduje, nejakým spôsobom sa to dá vždy zariadiť. Napríklad ropovod, ktorý beží medzi Ruskom a Nemeckom, hovorí o tom, že spolupráca oboch krajín je celkom intenzívna a že politické hry sú skôr len divadlom navonok.
Trochu inak to možno môže vyzerať medzi Amerikou a Ruskom, pretože Amerika a Rusko sú v tomto smere dosť silní konkurenti, pokiaľ ide o trh zemného plynu,“ vysvetľuje Pavel Kohout. Práve kvôli zemnému plynu vraj USA trvajú na sankciách. Ale podľa Kohouta sú tu väčšie hrozby pre Západ.
„V prvom rade je Rusko v súčasnosti ešte stále porazenou krajinou, je to krajina, ktorá prehrala studenú vojnu,“ tvrdí Kohout. „Vidieť to na ruskej ekonomike, ktorá je v podstate z väčšej časti založená na ťažbe a exporte rôznych surovín. Ruský priemysel v podstate nestojí veľmi za zmienku, možno azda s výnimkou leteckého a zbrojného priemyslu.
Ale Rusko v podstate nevyrába nič, čo by bolo základom svetového obchodu. Automobilový priemysel tam majú iba pre domáce potreby a ďalej sa nevyrába prakticky nič podstatné,“ hovorí. A dodáva: „Je to síce krajina, ktorá je veľká, ale na druhej strane, keď sa pozrieme, koľko má obyvateľov, tak zistíme, že za chvíľu už bude čo do počtu obyvateľov väčší Bangladéš alebo Egypt, takže to už dávno nie je obrovská globálna superveľmoc, akou bola ešte v 80. alebo 70. rokoch.“
Prečo je Čína takým veľkým potenciálnym konkurentom pre Západ? Podľa Kohouta preto, že s ním zdieľa niektoré hodnoty, napríklad úctu k práci. A so Západom vraj zdieľa aj podnikavosť, hoci tú skôr s Amerikou než s Európou. Naopak sa líši v tom, že Číňania sú zvyknutí na to, že nemajú súkromie. A pojem osobnej slobody im tiež veľa nehovorí.
„V Číne existuje ešte ďalšia hodnota, ktorá je pre ňu veľmi typická, a to lojalita k štátu. Pokiaľ štát plní svoju rolu, teda že zabezpečuje základné funkcie štátu, najmä vnútornú bezpečnosť, tak Číňania sú zvyknutí štát rešpektovať a považovať ho za niečo takmer ako božstvo.
U nás v Európe alebo v Amerike je dosť často zvykom na štát nadávať alebo ho rôzne zosmiešňovať, jednoducho u nás štát nemá taký rešpekt. Ale v Číne je to veľká autorita, ktorú si ľudia vážia,“ vysvetľuje ekonóm.
Ako riziko vidí to, že sa Európa prepadne do bezvýznamnosti. Vraj sa neobáva sociálnej revolúcie, prevratu alebo vojny. „Číňania si radšej niečo kúpia, než aby to dobyli. Čína tradične nemá veľmi dobrú armádu, naposledy bola porazená v roku 1978 Vietnamom, a to veľmi hanebne.
Takže Čína síce momentálne zbrojí, ale hlavný dôraz bude klásť na ekonomickú diplomaciu a na prenikanie ekonomickou cestou. Teda cestou zahraničných investícií, získavania zahraničného know-how a technológií,“ myslí si.
Celý rozhovor nájdete na webe kupredudominulosti.cz.
