Nečudujem sa, že je Putin taký populárny. Bezpečnostný analytik rozobral úbohosť európskych špičiek

28.2.2016 6:00

ROZHOVOR Má zmysel zachraňovať Schengen? Rozkol Európskej únie predpokladá vojenský a bezpečnostný analytik Lukáš Visingr. „Ak budeme len čakať, že Schengen to nejako zvládne, potom sa jednoducho živelne rozloží a zrúti, v celej Európe sa obnovia hraničné kontroly a to by bola katastrofa,“ uviedol v rozhovore pre Parlamentné Listy Visingr. Na adresu európskych politikov konštatoval: „Nečudujem sa, že Putinova popularita v európskych krajinách rastie, lebo ľudia, ktorí teraz vedú väčšinu západných štátov, oproti nemu pôsobia trápne a úboho.“

Nečudujem sa, že je Putin taký populárny. Bezpečnostný analytik rozobral úbohosť európskych špičiek
Foto: SITA
Popis: Vladimir Putin, prezident Ruskej federácie

Krajiny V4 by rady uviedli do prevádzky záložnú hranicu Schengenu okolo Macedónska a Bulharska. S tým má zrejme problém samotné Bulharsko a odmieta ju aj Merkelová. Kam sa celá vec s riešením migračej vlny posúva?

Posúva sa úplne nevyhnutne k tomu, čím to skončiť musí, totiž k faktickému rozkolu v EÚ, ktorý by mohol (teoreticky) viesť až k rozpadu. Nemusí to však nastať, lebo krajiny V4 nemajú dôvod meniť svoje postoje, stačí len čakať. Akékoľvek voľby v západnej Európe budú logicky znamenať úspechy strán, ktoré majú na imigráciu podobné názory ako štáty V4, resp. opačné než väčšina dnešného západoeurópskeho a únijného establišmentu. Dôležité teraz je, aby štáty V4 vydržali ešte tak rok alebo dva, lebo potom sa dnes ich okrajový postoj zmení na oficiálny celoeurópsky mainstream.

A potom bude konečne možné sa rozumne baviť nielen o fungujúcom celoeurópskom riešení imigrácie, ale aj o ďalšom smerovaní Únie ako takej, lebo aj to je nesmierne dôležitá téma, s ktorou súvisí aj „Brexit“. Ale upozornil by som ešte na jednu ohromne významnú vec, a síce na pozíciu samotnej V4. Bolo obdobie, keď išlo len o akýsi nie príliš vplyvný debatný klub, ktorému málokto venoval pozornosť. Ale teraz sa z nej stal silný hráč, ktorý konečne formuluje a artikuluje spoločnú pozíciu v zásadnej otázke. Na tomto musíme stavať, lebo to je podľa môjho názoru najlepšia cesta k úspechu v Európe. Z tej štvorky sa môže úplne samostatne presadiť jedine Poľsko, ale ak bude V4 súdržná, potom je to naozaj relevantná sila, ktorá sa môže efektívne vzoprieť diktátu Bruselu, prípadne Berlína a Paríža. Ako sa hovorí, musíme spoločne ťahať za jeden povraz, lebo inak nás na tom povraze obesia každého zvlášť.

Je osud Schengenu spečatený? V poslednom čase zaznelo množstvo tvrdých výrokov. Šéf Európskej rady Donald Tusk pred mesiacom varoval, že na vyriešenie migračnej krízy máme dva mesiace, inak sa Schengen zrúti. Od začiatku roka dorazilo do Grécka ďalších 77-tisíc migrantov. Aké dôsledky by mal prípadný pád schengenského systému na fungovanie EÚ, prípadne eurozóny ako takej? Bola by to katastrofa, ako mnohí analytici predpovedajú?

Keby padol schengenský systém, určite by to bol veľký problém, lebo by sa tak zničil jeden z nepochybne najväčších prínosov európskej integrácie, a síce voľný pohyb osôb. Nanešťastie, čo sa deje teraz, už k tomu smeruje, lebo obnovovanie hraničných kontrol je logicky v rozpore s voľným pohybom osôb. Je to dôkaz, že schengenský systém v tej súčasnej podobe nefunguje, lebo nie je schopný sa vyrovnať s prílevom imigrantov, z ktorých niektorí nepochybne predstavujú bezpečnostnú hrozbu. Voľný pohyb osôb v rámci akejsi vymedzenej oblasti je určite správna vec, ale súčasnosť vyžaduje, aby sa o to lepšie bránila vonkajšia hranica, čo sa teraz nedeje. Schengen jednoducho zlyháva.

Otázka je, či ešte má zmysel zachraňovať a reformovať súčasný systém, alebo by sme si mali povedať, že takto to už nejde a je nutné vytvoriť niečo nové, v čom bude kľúčovú úlohu zohrávať ochrana vonkajších európskych hraníc. Teda to, čomu sa (niekedy pochvalne, niekedy hanlivo) hovorí Pevnosť Európa. Ak budeme len čakať, že Schengen to nejako zvládne, potom sa jednoducho živelne rozloží a zrúti, v celej Európe sa obnovia hraničné kontroly, a to by bola katastrofa. V každom prípade sa musí začať konečne niečo robiť, aby sa tá sloboda pohybu v rámci Európy ešte dala zachrániť. A rovnaké je to s celou Európskou úniou. Buď sa bude stále zaslepeno pokračovať v slepej uličke, kým sa zákonite nenarazí, následkom čoho sa Únia rozloží a nastanú bezprecedentné problémy, alebo si konečne priznáme, že sa niekde urobila principiálna chyba, vrátime sa do nejakého bodu a odtiaľ to skúsime znova. 

Zaujímavé je, že voči kvótam, ako ich navrhuje a presadzuje nemecká kancelárka Merkelová, je aj Francúzsko. Navyše došlo k dohode ruského a francúzskeho premiéra o spoločnom boji proti terorizmu. Okrem toho ešte aj pápež František s ruským patriarchom Kirillom pri svojom nedávnom stretnutí hovorili tiež o potrebe boja proti terorizmu. Ide o posuny, z ktorých sa môžu najviac tešiť Rusi a znervózňovať sa napríklad práve nemecké vedenie. Čo z toho všetkého môže vzísť?

Áno, nepochybne je to veľké plus pre Moskvu. Pre svoj angažmán na Ukrajine sa Rusko dostalo do čiastočnej politickej izolácie, z niekoľkých dôvodov sa mu optimálne nedarí ani ekonomicky, ale konflikt v Sýrii toto zmenil. Oproti nedôslednému boju koalície vedenej Američanmi je v prípade Rusov vidieť jasné výsledky, niekedy možno trochu kontroverzné, ale napriek tomu viditeľné. To jednoducho zaberá. Konflikt na Ukrajine sa dostal do úzadia. Vladimir Putin zapojením sa v Sýrii veľa zariskoval a riskuje stále, lebo sú tam niektoré úskalia, ako som sa už zmienil, napríklad logistika alebo čas trvania operácie. Zatiaľ mu to však vychádza.

Nie som nekritickým obdivovateľom prezidenta Putina, ako mi býva podsúvané, mám proti nemu i rad výhrad, ale jednoznačne vidím, že z hľadiska schopnosti strategicky plánovať, podstupovať kalkulované riziko a ísť cieľavedome za svojím jednoducho prevyšuje väčšinu západných politikov triednym rozdielom. Nedivím sa, že Putinova popularita v európskych krajinách rastie, lebo ľudia, ktorí teraz vedú väčšinu západných štátov, proti nemu pôsobia trápne a úboho.

Ako keby vôbec nechápali, podľa akých pravidiel sa v medzinárodnej politike hrá. Snažia sa správať ako v nedeľnej škole alebo skautskom klube, a potom sa len úžasnuto čudujú a ublížene fňukajú, keď im tvrdý chlapec zo susedstva rozkopáva hračky. Nedochádza im, že musia byť rovnako dôrazní ako ten chlapec od susedov, aby vyhrali. Prial by som si jedine, aby na čele západných krajín konečne boli štátnici, ktorí dokážu za západné záujmy boxovať rovnako tvrdo, dôsledne a cieľavedome, ako dokáže Putin boxovať za tie ruské.

Premiér Robert Fico povedal pre PL, že nás pre migráciu čaká neuveriteľne ťažký rok a naznačil, že dôvody, prečo EÚ koná tak pomaly, môžu byť rôzne, napríklad aj to, že niektoré štáty Únie podporujú občiansku vojnu v Sýrii atď. Aké motívy možno vidieť za neakcieschopnosťou EÚ presadiť razantné riešenie?

Tých dôvodov je určite niekoľko, ale ako hlavný problém vidím, aká atmosféra teraz panuje vo vedení štátov západnej Európy. Dlhé obdobie zdanlivého mieru a falošného pocitu bezpečia spôsobilo, že hore vystúpili charakterovo slabí a menejcenní politici, ktorí sa, samozrejme, obklopujú ďalšími takými a vytvárajú akýsi systém správania. Nestačí vymeniť jedného alebo päť, musí to byť systémová zmena - a práve tá sa dá očakávať od volebných úspechov tzv. krajnej pravice.

V súčasnosti vedú Európu ľudia, u ktorých možno pozorovať takmer patologický strach z akéhokoľvek konfliktu. Silne to pripomína koniec 30. rokov, keď rôzni Chamberlainovia a Daladierovia svojou politikou appeasementu priviedli Európu a celý svet k zničujúcej vojne, hoci sa ponúkalo veľa možností ako Hitlera zastaviť, kým bol ešte slabý. A dnes je to rovnaké. Stále sa len ustupuje, stále sa len hovorí a hovorí, predkladajú sa plány a návrhy, v ktorých sú úžasne presné, ale úplne nezmyselné čísla. Mám dojem, že jediný rozdiel medzi Chamberlainom a dnešným mainstreamom európskych politikov je v tom, že Chamberlain predkladal len návrhy písané na písacom stroji, zatiaľ čo dnešní politici majú tabuľky z Excelu a prezentácie z PowerPointu, povaha rokovaní je však rovnaká.

Väčšina dnešných politikov sa skrátka bojí urobiť rázny krok, povedať „sakra, dosť!“, napríklad aj zariskovať, ale hlavne začať už konečne niečo robiť. Toto Západu veľmi chýba. Potrebujeme nového Churchilla alebo nového de Gaulla, Amerika potrebuje nového Reagana. Ale ja som v tom optimista, lebo história dokazuje, že takéto veľké osobnosti sa nejakým záhadným riadením osudu objavia vždy v tom krízovom momente, keď sú najviac potrebné.

Podľa profesora Jána Kellera úplný rozpad EÚ nenastane, vždy vraj zostane zachovaná os Nemecko-Francúzsko a je len otázkou, aké štáty toto pôvodné jadro obalia. Za akých okolností si takýto vývoj dokážete predstaviť a ako by to mohlo konkrétne v praxi vyzerať?

Ani ja nečakám, že by sa Európska únia kompletne rozpadla a bezo zvyšku zanikla, resp. že by sme sa vrátili k stavu absolútne nijako neprepojených národných štátov, aký tu existoval pred druhou svetovou vojnou a nejaký čas po nej. Predsa len niektoré výsledky európskej integrácie sú vysoko pozitívne a zo všetkých strán bude maximálna snaha ich zachovať. Mám na mysli napríklad práve už spomínaný voľný pohyb osôb, spoločný trh a pod. Naopak, s Janom Kellerom nesúhlasím, že tu vždy a za každých okolností zostane os Nemecko-Francúzsko. Nezabúdajme, že spojenectvo Paríža a Berlína nie je niečo, čo by bolo nejako dlhodobo historicky zakotvené. Skôr naopak, obe krajiny majú mimoriadne dlhú históriu vojen.

Tým, samozrejme, nehovorím, že sa bude opäť bojovať o Alsasko-Lotrinsko, iba jednoducho nie som zástancom tých ilúzií o „večnom a nerozlučnom priateľstve“. Stačí sa len pozrieť, ako Barack Obama počas niekoľkých málo rokov poškodil vzťahy USA s Izraelom, ktorý teraz zjavne vsádza skôr na alianciu s Ruskom. Štáty majú v prvom rade záujmy, až potom spojencov, a spojencov si vyberajú podľa svojich záujmov, nie naopak. A pravdupovediac, aj keby tá os Nemecko-Francúzsko vydržala, tak to predsa ešte nie je dôvod, aby sme sa k nej nutne pridávali. Skôr by som sa orientoval na budovanie vzťahov v rámci strednej Európy alebo ak chcete, v priestore bývalej habsburskej monarchie. Až v druhom rade by som uvažoval, že sa tento stredoeurópsky celok môže pripojiť k inej aliancii, a to jedine ako rovný k rovnému, nie ako jeden zo slabých, ktorí majú obaľovať jadro silných.

Množia sa texty ako napríklad teraz v Observere, že je tu riziko svetovej vojny, ktorú by vyvolali Rusi. Objavujú sa názory, že Putin svetovú vojnu privoláva v súvislosti s Tureckom aj Sýriou. Čo na to povedať?

Rozhodne si nemyslím, že niekto relevantný naozaj usiluje o svetovú vojnu, resp. že ju privoláva. Má to však jednu výnimku, a to islamistov, lebo u nich si človek nemôže byť istý vôbec ničím okrem toho, že ich konečným cieľom je ovládnutie sveta a jeho podriadenie despotickej stredovekej tyranii. A to aj za cenu svetovej vojny. Takže ak by som sa niečoho takého bál, tak by som ukazoval oveľa viac na islamskú vládu Turecka, nie na Kremeľ.

Pokladám za tragikomicky absurdné, že členom NATO je krajina riadená islamistami. Vari počas studenej vojny bola v NATO nejaká krajina ovládaná komunistami? A aj tu existuje jeden podstatný rozdiel, ak by napríklad v nepokojnom Taliansku v 60. alebo 70. rokoch vytvorili vládu komunisti, tak by sa skôr usilovali o odchod z NATO, zatiaľ čo tureckým islamistom predsa to členstvo v Aliancii úžasne vyhovuje. Môžu sa cítiť bezpeční a môžu argumentovať tým, že ak by prepukla vojna s Ruskom, tak sa za nich NATO plnou silou postaví. „Čierny scenár“ by bol ten, že by sa turecká islamistická vláda snažila vtiahnuť Alianciu do vojny s Ruskom.

Krátko povedané, chvost by mohol chcieť vrtieť psom. Našťastie pre Západ a nanešťastie pre Turkov si myslím, že k tomu by nedošlo, lebo Aliancia sa síce oficiálne stavia za Turkov, neoficiálne je však známe, že v kuloároch sú niektorí predstavitelia členských krajín stále viac nespokojní, že Ankara teraz v mene obnovenia moslimskej Osmanskej ríše svojvoľne kazí pokusy o dorozumenie a spoluprácu Západu s Moskvou. Nehovoriac ako turecká vláda doslova vydiera Európu prostredníctvom imigračnej krízy.

Čo sa týka Ukrajiny, kyjevské noviny píšu, že prezident Porošenko je veľmi nespokojný s premiérom Jaceňukom. Vláda je veľmi krehká a Rusi poukazujú na to, že nebol splnený žiadny článok minských dohôd, ktoré vošli po náročných rokovaniach do platnosti pred rokom. Do čoho to všetko môže vyústiť? Hrozí ďalší Majdan, ako predpovedajú niektoré prognózy, alebo sa podarí situáciu upokojiť?

Úprimne povedané, nie som expert na ukrajinskú politiku, ale toto ma vôbec neprekvapuje. Ak sa pokúsime odhliadnuť od akýchkoľvek sympatií a antipatií a pozrieme sa na to čisto systémovo, tak tu platí, že Majdan priviedol k moci koalíciu, ktorú tvoria tri elementy: prozápadní liberáli, nacionalisti a časť oligarchov (z nich niektorí pôsobili v opozícii proti Janukovyčovej vláde už skôr, zatiaľ čo iní pohotovo zmenili strany). A každý od tohto spojenectva niečo očakával.

Časť záujmov bola spoločná, lenže teraz viac a viac vychádzajú najavo odlišnosti. Liberáli by radi videli Ukrajinu v EÚ, zatiaľ čo nacionalisti túžia po nadviazaní na (často fašistické) historické tradície a oligarchom ide logicky len o zisky a moc. Takže to spojenectvo sa zákonite rozpadá, tak ako sa vždy rozpadajú všetky podobné aliancie, ktorých členov spája len odpor k nejakej vláde alebo schéme, inak však majú diametrálne odlišné predstavy. Na mieste liberálov by som sa veľmi obával najmä toho, čo môžu spôsobiť nacionalisti.

Vo voľbách síce skončili mizerne, ale ich značná časť teraz pôsobí v Národnej garde a v dobrovoľníckych jednotkách, majú zbrane, majú skúsenosti z boja a požadujú, aby boli za svoju účasť v konflikte odmenení politickou mocou. Veľkú časť z nich navyše platia oligarchovia ako svoje „súkromné armády“. Toto je naozaj nebezpečná situácia a „druhý Majdan“ by som vôbec nevylučoval. Kdekto tvrdí, že vláda Ukrajiny je „fašistická junta“, čo je totálny nezmysel, lenže ak by skupiny ako Azov, Ajdar či Pravý sektor vykonali ozbrojený prevrat a začali by vládnuť, potom by takéto označenie zodpovedalo presne.

Autor: Daniela Černá

Ste politik? Zverejnite bez redakčných úprav všetko, čo chcete. Zaregistrujte sa TU.
Ste čitateľ a chcete komunikovať s politikmi? Zaregistrujte sa TU.

autor: Redakcia
Tento článek je již staršího data a diskuse k němu byla uzavřena. Děkujeme za pochopení.

Ďalšie články z rubriky

Štát by si mal pohľadávky vymáhať sám. Súkromní exekútori si z toho urobili mega biznis. Danko hovorí, že vôľa na exekučnú amnestiu existuje

18:30 Štát by si mal pohľadávky vymáhať sám. Súkromní exekútori si z toho urobili mega biznis. Danko hovorí, že vôľa na exekučnú amnestiu existuje

Vláda SR má vôľu vykonať voči dlžníkom Sociálnej poisťovne (SP) generálny pardon. Na pôde Národnej r…