Za najzávažnejší moment uplynulého týždňa, ktorý naplno obnažuje nefunkčnosť Európskej únie v krízových situáciách, treba považovať vyjadrenie D. Avramopulosa, eurokomisára pre migráciu, vnútorné veci a občianstvo. Ten v súvislosti s okolnosťami okolo atentátov v Paríži konštatoval, že z celej dvadsaťosmičky iba tajné služby piatich krajín spolupracujú pri výmene informácií.
Aj z toho dôvodu Európska komisia navrhuje vytvorenie Európskej tajnej služby, ktorá by mohla byť akousi európskou verziou amerického Federálneho úradu pre vyšetrovanie (FBI). “Po útokoch na redakciu Charlie Hebdo som navrhol, a dosiahlo sa to, vytvorenie protiteroristického centra v rámci Europolu. Myslím si, že nadišiel čas posunúť sa o krok ďalej a položiť základy európskej tajnej služby,” uviedol Avramopulos.
Nad vytvorením spomínanej inštitúcie je však hneď na začiatku plno otáznikov. Vyžadovalo by si to totiž zmeny v základnej európskej legislatíve, pretože oblasť spravodajských informácií je výlučnou doménou národnej suverenity členských štátov EÚ. A prichádzame ku kameňu úrazu integrácie – jednotlivé krajiny sa národných kompetencií vzdajú ťažko, navyše, keď ide o takú citlivú oblasť, ako sú tajné služby. Aj samotný eurokomisár pri prezentovaní návrhu zdôraznil, že spolupráca v tejto oblasti môže fungovať iba na báze dôvery a účinných opatrení.
Nuž a práve dôvera je aspekt, ktorý sa pri charaktere Únie bude len veľmi ťažko napĺňať a ktovie, či sa to vlastne niekedy podarí podľa pôvodných Schumanových ideí. Niekdajší francúzsky minister zahraničných vecí na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia chcel postaviť spoločnú Európu na báze spoločnej vlády, demokracie, humanizmu a solidarity, ale doterajšia úniová história zatiaľ ukazuje, že prevládajú národné záujmy. A navyše obdobie po E. Snowdenovi, ktorý prezradil spôsoby práce a ciele odpočúvania amerických tajných služieb, je viac poznamenané nedôverou. Ak si ešte navyše uvedomíme špecifiku činnosti tajných služieb, že žiadna z nich sa ochotne nevzdá informácií, už len zo základného profesionálneho princípu, že v podstate tým dáva k dispozícii spôsob ich získania a zdroj.
Zneužité tajné služby
Pokiaľ sa týka Slovenska a jeho tajných služieb, tak dôvera k nim je navyše naštrbená niektorými počinmi v ich histórii. Zneužitie na mocensko-politický boj proti prezidentovi M. Kováčovi a zavlečenie jeho syna do zahraničia, podiel tajnej služby pri vražde R. Remiáša (konštatuje sa to aj v záveroch nezávislej vyšetrovacej komisie exministra vnútra L. Pittnera), zneužívanie odpočúvania, podozrenie z tunelovania – to sa všetko spája so slovenskými tajnými a o tom všetkom sa v zahraničí vie. Na svojom blogu som pred dva a pol rokom napísal, že slovenskí politici sa v dvadsaťročnej ére samostatnosti ani o piaď neposunuli k zmysluplnej kontrole tajných služieb a nezmenilo sa to doteraz.
Aj moja osobná politická skúsenosť z obdobia rokov 2002-2006 ukazuje, že medzi predstaviteľmi politických strán nie je jednota v tom, ako má takáto kontrola vyzerať. Všetci sa síce vedia zhodnúť, že príslušné výbory v parlamente nemajú dostatočnú kontrolnú kompetenciu, ale aj návrhy, ktoré sme v tom čase predkladali na vytvorenie centrálnej služby odpočúvania, ktorá by nepatrila ani pod ministra vnútra (polícia), ani pod predsedu vlády (navrhuje šéfa SIS), stroskotali práve na výrazných výhradách politických nominantov, ktorí viedli silové rezorty – ministerstvo vnútra a ministerstvo obrany. A aj súčasný poslanec R. Vašečka (OĽaNO), keď sa v parlamente pred časom diskutovalo o tunelovaní Vojenského spravodajstva, ku kompetencii Výboru pre kontrolu Vojenského spravodajstva poznamenal, že je to vlastne „výbor pre besedy a exkurzie, ten názov kontrolný výbor je nadnesený“.
Publicista M. Žitný, ktorý sa bezpečnostnej problematike venuje viac ako dvadsať rokov, na margo prístupu politikov k tajným službám svojho času poznamenal: „Prečo by si oni zarezali zlatú sliepku? Z ich pohľadu by to bolo šialenstvo. Na Slovensku je tradíciou, že akonáhle sa blížia parlamentné voľby, tak pracovníci spravodajských služieb a Policajného zboru nosia oveľa intenzívnejšie ako dovtedy rôzne informácie a kompromitujúce materiály smerom k tým, o ktorých si myslia, že budú zohrávať v budúcej vláde nejakú úlohu.“
Najnovšie zverejnenie údajných prepisov rozhovorov bývalého riaditeľa kontrarozviedky SIS Ľ. Arpáša z obsiahleho časového obdobia rokov 2007 až 2011, keď sa tam objavujú mená finančných oligarchov, podnikateľov aj politikov, Žitného postreh len potvrdzuje. Veď do volieb zostávajú necelé štyri mesiace. Aj minister R. Kaliňák po januárových útokoch na časopis Charlie Hebdo zdôrazňoval, že streľba v redakcii ukázala, že Slovensko potrebuje nový zákon o tajných službách. Tento moment mala vládna strana aj vo svojom programe, ale po komplikovanom pripomienkovaní a rozporuplných diskusiách minister dlho váhal s predložením novej legislatívy do parlamentu. Teraz, keď sa zákon aktuálne rozhodol predložiť, tak sa to nedá chápať ináč, ako krok v rámci marketingovej kampane Smeru-SD pod novým heslom Chránime Slovensko a zneužitie parížskych atentátov, pod dojmom ktorých sa bude polemická legislatíva prijímať.
Treba si uvedomiť, že zákon sa bude prerokovávať už po vyhlásení termínu volieb. Do kontroly tajných služieb však žiadnu prevratnú zmenu neprináša. Pritom si treba uvedomiť aj moment, že legislatíva, ktorá má presah aj do slobôd občana, by sa nemala prijímať rýchlo a pod tlakom. Napríklad so zmenou zákona, ktorý sťažoval predaj expanzných zbraní, sa Slovensko neponáhľalo. Pritom sme sa stali v predaji znefunkčnených zbraní (dali sa však veľmi rýchlo upraviť spätne na praktické použitie) stali pre radikálov a podsvetie doslova eldorádom pre jednoduchý nákup. Zmena zákona prišla až po tom, keď Francúzi našli po streľbe v redakcii Charlie Hebdo pri prehliadkach osem takýchto zbraní, ktoré sa predali na Slovensku. V Paríži sa strieľalo v januári, zákon sa zmenil až od júla.
Zneužívanie tajných služieb nie je však iba slovenským príbehom, objavuje sa aj v ďalších postkomunistických krajinách. Dôsledkom toho boli zmeny vlád v Rumunsku, Bulharsku a nedávno rozhodli aj o výmene vlády v Poľsku. Jednak teda príbeh E. Snowdena a aj pôsobenie tajných služieb v postkomunistických krajinách ukazujú, že dôvera rovnakých inštitúcií v členských krajinách Únie sa bude nachádzať ťažko. Aj z toho dôvodu si trúfam predpovedať s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že z návrhu o vzniku Európskej tajnej služby napokon nebude nič.
Nie je to však iba o charaktere činnosti tajných služieb, ale aj o postojoch politikov k európskym politickým, vojenským a bezpečnostným štruktúram. Napríklad práve slovenský premiér sa k bruselskej administratíve často stavia s dešpektom a napríklad v súvislosti s riešeniami okolo utečeneckej krízy často zaznievali z jeho úst slová, že „nebudú nám tu niečo určovať bruselskí úradníci“. To je to pomýlené nazeranie politikov jednotlivých krajín, akoby Európska únia bolo niečo navyše bez vplyvu štátov a neuvedomujú si, že výsledkom môže byť iba to, na čom sa členské krajiny dohodnú. Dôveru k nášmu premiérovi v európskych štruktúrach nemôžu vyvolávať ani jeho postoje k Severoatlantickej aliancii.
Fico a bezpečnosť
Fico ešte počas svojej prvej vlády na jar v roku 2007 v Moskve prezidentovi V. Putinovi povedal, že súhlasí s Ruskom a je proti umiesteniu amerického protiraketového systému na území Česka a Poľska. Naopak, vtedajší šéf našej diplomacie Ján Kubiš považoval protiraketovú obranu v Česku za príspevok k posilneniu bezpečnosti v našom regióne a euroatlantickom priestore, postoj predsedu vlády odôvodnil tým, že je to jeho osobný názor, čo vládna hovorkyňa ešte priklincovala slovami, že R. Fico slová o raketovom systéme vyslovil ako predseda strany Smer. Pritom návšteva Moskvy bola oficiálnou návštevou predsedu slovenskej vlády.
Bezpečnostný analytik Inštitútu pre stredoeurópsku politiku M. Majer analyzoval postoje R. Fica v kontexte jeho najnovších vyhlásení, že pred utečencami má prioritu ochrana slovenských občanov. Pripomenul, že v predchádzajúcom období „premiér nikdy nebol veľkým fanúšikom bezpečnosti a hlavne vojakov, ktorí sú s ňou veľmi úzko spätí“. Výdavky na obranu sa počas prvej vlády R. Fica v rokoch 2008 – 2010 znížili z 1,5 % na 1,1 %. Z roku 2008 je známy premiérov výrok: „Dať 31 miliárd korún do armády a vidieť chlapcov, ktorí nevedia pochodovať. To sú procesy, ktoré nebudeme podporovať.“
Minulý rok v septembri, pár dní po samite NATO vo waleskom Newporte, na ktorom prezident A. Kiska prisľúbil vybudovanie logistického centra, premiér vyhlásil, že sa postaví proti vybudovaniu základne na Slovensku, aj keď by ho to malo stáť odchod z politiky. „Aj keď sme v NATO, neznamená to, že musíme mať na svojom území základne s cudzími vojakmi. Keby nás do toho niekto nútil, vyvolal by som referendum,“ vyhlásil pred rokom R. Fico. Oveľa ostrejšie k Aliancii sa premiér vyjadril v novembri v rozhovore pre mesačník Extra plus: „Ten obrovský tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov krajín NATO na samite vo Walese neviem nazvať inak ako bláznovstvo. Keď to volanie po zvyšovaní rozpočtov na zbrojenie počúvali zbrojári na Západe, mohli si od radosti rovno zapáliť cigary a naliať koňak.“
A ešte jeden moment. Česko a ďalšie okolité krajiny dokázali pripraviť a schváliť bezpečnostnú a obrannú stratégiu ako reakciu najmä na dianie na Ukrajine a zasahovanie Ruska. Slovensko sa riadi dokumentom ešte z roku 2005. Aj z tohto pohľadu tie často aktuálne zdôrazňované slová o ochrane Slovenska vyznievajú z úst premiéra pokrytecky. Otázniky v zahraničí musia vyvolávať aj konštatovania R. Fica minulú nedeľu v televíziách. Odvolával sa pritom na nemenovanú tajnú službu. „Minimálne v dvoch prípadoch z ôsmich atentátnikov ide o migrantov, teda o ľudí, ktorí došli balkánskou cestou do Európy,“ bolo jedno z jeho konštatovaní. Vyšetrovatelia však skutočnosť o jednom takom útočníkovi potvrdili až v pondelok, o druhom dokonca až v piatok. Len tajná služba, ktorá nejakým spôsobom participovala na atentátoch v Paríži, môže vedieť skôr ako vyšetrovatelia, že kto sa na nich podieľal. Najhoršie na tom je, že všetky opísané premiérove postoje nemôžu vyvolávať dôveru nielen v bezpečnostných štruktúrach západných krajín, ale rovnako aj medzi politikmi.
Nie je V4 už minischengen?
Osobitnou kapitolou je utečenecká kríza. Vlády Česka aj Slovenska sú proti kvótam. Kabinet v Prahe má však po rozhodnutí Rady ministrov k veci pozitívny prístup, čo ukázal v stredu prijatím Štátneho integračného programu pre pomoc vojnovým utečencom. Je zameraný na výučbu češtiny, na pomoc pri vstupe na trh práce, v oblasti bývania, vzdelávania detí a rekvalifikáciu. Integračný program na budúci rok počíta so sumou 200 miliónov českých korún (cca 7,4 mil. €). Česko podľa premiéra po udalostiach v Paríži nevidí dôvod prijímania protiteroristickej legislatívy.
Slovenská vláda má diametrálne iný prístup. Pripravuje žalobu na Európsku komisiu. Chce prijať legislatívu, ktorá sa bude týkať terorizmu s tým, že chce rokovať s opozíciou a dokonca zasiahnuť do ústavy. A premiér uplatňuje princíp kolektívnej viny, keď dva dni po tragickom parížskom piatku v televízii vyhlásil, že „monitorujeme každého jedného moslima, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky“. Ak sa teda Slovensko v jednej z možností zúženého variantu schengenského priestoru ocitne spolu s Poľskom a Maďarskom mimo, tak po postojoch premiéra sa naozaj nemôžeme diviť. Náš rezort vnútra označil taký návrh za nebezpečný, ale treba sa pýtať. Nevytvorili si už pred pár mesiacmi iným nazeraním na utečencov svoj minischengen krajiny Vyšehradskej štvorky? Ak teda iné krajiny uvažujú o vytvorení iného zoskupenia s vlastnými pravidlami na hraniciach, tak odsudzovanie z našej strany nie je namieste. A aj pri posudzovaní úlohy Bruselu, ktorý ako synonymum Európskej únie je často kritizovaný, si treba uvedomiť, že to nebude Európska komisia, ktorá bude rozhodujúca pri tom, ako bude vyzerať Únia povedzme o rok, ale budú to jednotlivé európske krajiny, ktoré sa môžu nanovo dohadovať na integrácii. Západní politici spoznali, kto je kto z postkomunistických krajín a ak aj v solidarite otvorili náruč na prijatie medzi seba, môžu si povedať, že to prijatie bolo prirýchle.
Minischengen, atentáty a televízie
Zaujímavý je tiež pohľad na to, ako to s témou prípadného vzniku nového minischengenu vyzeralo v piatkových spravodajských reláciách slovenských televízií. Redaktorom, ktorí pripravili spoty v Hlavných správach TA3 a Novinách JOJ, postačil minister R. Kaliňák, ktorý označil holandský návrh za nezmysel. V Novinách JOJ ešte minister pridal slová o tom, že kontaktoval holandských kolegov, tí mu mali povedať, že mali na mysli iba spôsob registrácie utečencov v krajinách, ktoré sa stávajú cieľovou destináciou. Verejnoprávne Správy RTVS, ktoré majú v Bruseli vlastného spravodajcu, celú tému zúžili iba na moderátorskú vetu s odvolaním sa na ministra vnútra, že Holanďania popreli avizovanú tému.
Analyticky sa na tému pozreli jedine v TN Markíza, v ktorých autor spotu popri ministroch R. Kaliňákovi a M. Lajčákovi, A. Králikovi zo Zastúpenia EK na Slovensku, dal priestor aj analytikom M. Ničovi a I. Samsonovi. Autor reportáže R. Igaz pripomenul, že v Európe sa veci v súčasnosti pod tlakom udalostí veľmi rýchlo menia a západní politici otvorene hovoria o aliancii krajín, ktoré majú podobný postoj k utečeneckej kríze, v nej Slovensko nefiguruje.
M. Nič z Inštitútu stredoeurópskej politiky k tomu pripomenul, že v Bruseli sme si podrazili dôveryhodnosť. Všetky televízie vychádzali len z postoja ministra Kaliňáka, žiadna nemala snahu priniesť postoj diplomatov zainteresovaných krajín. Slovenské televízie neanalyzujú ani okolnosti a ďalšie zistenia vyšetrovateľov k atentátom v Paríži, napríklad okolo momentu, že dvaja atentátnici, ktorí sa odpálili pri štadióne, prešli cez registráciu v Grécku. U nás sa dozviete iba holý fakt. Udalosti ČT odvysielali reportáž, v ktorej mali veliteľa polície na gréckom ostrove Lesbos a parížskeho prokurátora. Od Gréka sa dozviete, že pravosťou pasu sa nezaoberajú, urobia iba fotografiu a vezmú odtlačky prstov. Autor reportáže upozorňuje, že pas, ktorý našli pri torze tela, patrí sýrskemu vojakovi, ktorého zabili radikáli v Sýrii. Parížsky prokurátor k tomu uvedie, že atentátnika pri štadióne francúzske tajné služby nepoznali. A v reportáži prichádza logický záver. „Pre vyšetrovateľov zostáva záhadou, prečo bol útok na štadióne, našťastie, taký zbabraný. Teroristi sa vyhodili do vzduchu až vo chvíli, keď okolo nich skoro nikto nebol.“ Pripomínam, že pri troch výbuchoch pri štadióne bola iba jedna obeť. A v súvislosti s novým zistením v dome vo štvrti Saint Denis, že jedna z atentátničiek sa neodpálila sama, ale nálož na jej tele odpálil niekto iný, tak potom aj výbuchy pri štadióne sa ukazujú v inom svetle. Tým dostáva nový pohľad aj zistenie, že pri tak nedokonalej registrácii utečencov sa práve dvaja z nich, ktorých totožnosť sa už nebude dať nikdy presne zistiť, objavia pri futbalovom štadióne v Paríži.
